na Blog.cz

Môj cynizmus dostal ťažkú ranu, keď som objavila nové spektrum emócii súvisiacich s náklonnosťou k niekomu reálnemu. Nenávidím to, pretože teraz si pripadám ešte labilnejšie ako zvyčajne. Zároveň to milujem, lebo namiesto večných hrôzu naháňajúcich tém typu budúcnosť, potenciál a tak podobne riešim povrchné a hlúpe témy ako čo si oblečiem a čo akoby mimochodom nadhodím počas konverzácie.

Zrazu som si uvedomila že láska neznamená len to, že sa mu zo mňa postaví. Že len z úsmevu môžem zažiť "psychický orgazmus" ako to nazvala Lucia.

Čo na tom, že dotyčný registruje moju existenciu len keď zatúži po fyzickom aspekte vzťahu. Robí ma to šťastnou, aspoň na chvíľu. Niekedy je trochu zúfalého šťastia prameniaceho z neopodstatneného pocitu najviac čo môžem dosiahnuť, tak prečo si ho neužiť. Na druhej strane čaká len priepasť neistoty a zatiaľ dokopy štyri slzy (áno, počítala som ich), čo je na mňa celkom dosť. Pretože ako sa Valentín vyjadril, mám chladné a mŕtve srdce.

Ako by som si len priala aby to bola pravda. Ušetrila by som presne štyri slzy a miesto na Dominikovom black liste, kde som sa kvôli Lukášovi dostala.

Dominikov black list, to je zoznam ľudí ktorých on a jeho kamaráti neznášajú. Zároveň tam platí pravidlo "priateľ môjho nepriateľa je môj nepriateľ". Keďže Lukáš je niekde v prvej päťke Dominikových úhlavných nepriateľov (pochybujem že reálni ľudia vôbec majú úhlavných nepriateľov), môj presun doň bol ľahko predvídateľný. Tak som zase raz stratila pár kamarátov a sama sa čudujem s akou eleganciou som sa cez to preniesla.

Možno sa vlastne ani nebolo cez čo prenášať.

Tie štyri slzy ma však mrzeli, ráno som ľutovala každú stratenú tekutinu.

Povedala by som o sebe že som blbá a naivná piča, ale už len tým že si to uvedomujem sa tento neblahý pocit neguje. Však?

Leila sa vrátila zo psychiatrie a poradila mi aby som prestala chlastať, lebo jej Heorina povedala aká je zo mňa alkoholička. Asi na tom niečo bude, ale veľmi ma to nezaujíma. Skôr mám dilemu či sa napchať chémiou alebo alkoholom. Alebo sa proste nechať pretiahnuť náhodnými ľuďmi, ako to patetickí ľudia robievajú keď si chcú kompenzovať svoju menejcennosť.

Alebo si zase raz rozrezať končatiny, čomu sa snažím vyhýbať, keďže vyzerám horšie ako aktívne emo a navyše nemám peniaze na antibiotiká, ktorými by som si mohla liečiť zápaly žíl a infekcie. Nebolo to tak dávno, čo som sa už zmierovala s faktom, že zvyšok života prežijem s jednou rukou a pritláčala som si na nepríjemne čierno-červené miesto na ruke mrazené hranolky.

Len sa smejte, ale nič sa nevyrovná tomu pocitu, keď po týždňoch zohnete zmrazenú ruku a necítite v nej žiadnu bolesť. Hneď sa mi lepšie hralo WoW.

Preboha. Ako so sebou vôbec dokážem vydržať?

Asi by som tu nemala tieto veci písať. Čím ďalej tým viac sem toho nemôžem písať.

Web je celkom dosť verejný, že.

.

Sviatky mieru, pokoja a prežierania sa v kruhu rodiny či najbližších priateľov.

Počas posledných pár rokov som nadobudla presvedčenie, že Vianoce vznikli len so zámerom pripomenúť mi moju depresívnu samotu, čo sa týka ako rodiny tak i "priateľov" a to všetko umocniť ešte naberaním ďalších kíl. Našťastie onen iniciátor nerátal s mojim cynizmom, alebo skôr s levelom do ktorého som schopná ho rozvinúť a tak namiesto tichého vzlykania do vankúša a spomínania robím... nuž, to čo robím pár posledných rokov vkuse.

Ako som jesenné prázdniny trávila na Leilinom byte, počas týchto zimných mi útočisko poskytla Marcelova chata. Marcel je fantómová postava, ktorú nikto nepozná, ale všetci využívame priestory jeho chaty, pretože - neviem si to vysvetliť, buď to bude tou povestnou vianočnou štedrosťou alebo len pozoruhodnou naivitou - nám zveril kľúče.

Prvé dni boli ešte celkom pohodové, to len Adam všetko ošťal. Potom sa naša partia trochu obmenila a povedzme že kým tento pondelok bol náš najväčší problém rozbitý oblok, ráno sme sa prebrali do niečoho, z čoho by Wall-e mohol postaviť celý Manhatten.

A taktiež mám pocit že budem potrebovať amputáciu ruky, keďže sa Zuzana rozvášnila s kúskom rozbitého skla a hoci proces hojenia rán, dokonca aj nebezpečne vyzerajúce začervenanie okolo nich už poznám až priveľmi dobre, hádam že takto hnusné jazvy som ešte ani nemala. S výnimkou tej pre Pierra. Tá bola zelená.

Paradoxne sme pri upratovaní rozbili ešte viac toho minimálneho vybavenia čo tam bolo, takže myslím že obdobie Marcelovej chaty je na svojom smutnom konci.

Rest in Pieces.

Utorok bol kritický. Akurát som ráno popíjala kávu, ktorej prípravu skomplikovala gravitácia v kombinácii s Valentínovou retardáciou.

Aby som to vysvetlila, nebol tam sporák ani rýchlovarná kanvica, takže sme vodu zohrievali na peci a pretože Jaro ako hrdý majiteľ azbestových rúk nedošiel (pretože večer predtým vyskočil z Dominovho balkóna a polámal si nohu), Valentín sa rozhodol chytiť hrniec medzi dve drevá a nalievať z neho vodu do pohárov. Tak teda oblial vriacou vodou celý (drevený) stôl a (drevenú) podlahu.

Na Lukášovu otázku, či si naozaj myslel že sa mu to podarí, reagoval tým svojim vypičeným úsmevčekom, z čoho sme usúdili, že asi bude ešte sprostejší ako sme si pôvodne mysleli.

Neviem ako, ale nakoniec mi tu kávu niekto fakt urobil a ako som ju pila, všetci sa vytratili s tým že sa idú sánkovať.

Zo strechy.

Tak som sa teda z okna dívala ako jeden po druhom padajú z troch metrov a čudujú sa, že to bolí. Človek by si pomyslel, že dospelým ľuďom už väčšia hlúposť ani nenapadne, keď sa Valentín rozhodol, že je to tam málo vianočné. Takže Lukáš šiel zrúbať strom a potom ho Valentín ozdobil so špakmi, prázdnymi krabičkami od cigariet, vrchnákmi, obalmi od syra, uhlím a podobnými bordelmi, ktoré pripevnil o konáre šnúrkami, ktoré vyhrabal bohviekde. Celý stromček stál v prázdnom päťlitrovom demižóne a pod ním sa vynímala asi tona uhlia na kúrenie, ktoré Lukáš vysypal z fúrika, keďže preňho mal lepšie využitie. Strčil doňho matrac z gauča a nechával sa voziť okolo chaty.

Medzitým niekto roztrepal zámok a ja som sa dostala do stavu, keď som si uvedomila, že sa asi nezvládnem postaviť.

Tak sme sa hodiny a hodiny rozprávali o Warcrafte, keď došla Zuzana so psom a chvíľu som naozaj verila, že Dária ten bodrel uprace.

Potom som mala halušky, keď sa mi zdalo že vidím a počujem ľudí, ktorých nikto iný nevidel ani nepočul. Nuž, to boli jedny z tých príjemnejších preludov.

Spánok nie je možný, jediný odpočinok poskytuje kóma. Čo vlastne ani nie je problém.

Teraz sme aspoň mali dobré zásoby, na začiatku prázdnin sme s Ferom okolo tretej ráno zberali sneh, aby sme ráno mali s čím zapíjať suchoty. Potom prišiel Jaro, nabral plnú bandasku vody z potoka, hodil do nej šumienku ktorú našiel pod tonou prachu v akejsi zabudnutej poličke a odvtedy sme ho veľmi nevideli. Akurát sme o ňom počuli keď volal že nemôže prísť, lebo vyskočil z Dominovho balkóna.

Niekedy ma udivuje ako som sa dostala medzi takýchto ľudí, keďže som zvykla byť ten hĺbavý intelektuálny typ čo nad všetkým príliš premýšľa a všetkým pohŕda. Teraz už nepremýšľam a nič neriešim. Myslím že som si uvedomila že pre mňa nastal posledný rok, ktorý ešte môžem byť nezodpovedná. Takže zatiaľ čo ostatní takmer dospelí ľudia si pomaly začínajú zvykať na reálny život, ja do seba lejem litre vodky, hrám WoW a kurvím sa s náhodnými ľuďmi.

Je to ako minule na dozvukoch. Niekto vyberá pesničku, neviem celkom kto keďže mám tak trochu rozmazaný obraz. Ale tú melódiu spoznávam a ako začína text, všetci spontánne vrieskame:

Potom väčšina z nás stíchne, hádam že sa zamyslí nad tým, čo s tým svojim životom robia.

Alebo to len ja?

Na chvíľu zacítim niečo, čo pripomína vinu. Pretože vina stojí v pozadí všetkých mojich sebadeštrukčných a suicidných zážitkov, snažím sa od toho nejak odpútať. Oh, fuck it. Radšej sa ešte napijem a zapojím sa do debaty o Star Wars...

Takmer nikto sa neobťažoval zablahoželať mi k meninám. Buď nikto nevie ako sa volám, alebo sa na mňa proste vyjebali. Nie že by na tom bohvieako záležalo, ale očakávala som dary.

Aspoň že na Bašku a Michaelu sa vždy môžem spoľahnúť a tak som dostala denník River Song s kresbami, nápismi a hláškami. Prekvapilo ma to a to veľmi milo. Michaela mi dala obal na cigarety (aj s príslušenstvom), striekačku a popolník. Myslím, že je to od nich milé.

Ináč sa mám fajn.

Je pre mňa trochu skľučujúce pozorovať ľudí v uliciach počas nedeľňajšieho rána. Väčšina z nich akurát vychádza z kostola, takže všade vidno samých dôchodcov a unudené rodinky v peknom oblečení a s upravenými vlasmi a makeupom. A potom som tu ja, ožratá a špinavá, s čiernymi kruhmi pod očami a otupeným výrazom, ako sa šuchtavo snažím dôjsť domov a nerobím príliš dlhé kroky, aby som sa náhodou nerozpolila.

Pár týždňov dozadu som sa mala zúčastniť stužkovej svojej bývalej triedy. Chvíľu som tam vážne chcela ísť, ale potom som sa počas WOW párty u Jara dozvedela, že je to už na budúci týždeň a samozrejme som mala vybavené všetky tie veci ako šaty a podobné veci.

Vtedy som sa tým ale veľmi nezapodievala, pretože Dustwallow Marsh je oblasť, kde sa musíte mať stále na pozore.

Na ďalší týždeň som akurát kráčala s Dominom ku chate, keď mi drahý Kubo zavolal, či ich neprídem aspoň pozrieť.

Aha. Myslela som si, že som na niečo zabudla. Povedala som mu že sa nachádzam na konci sveta a že teda zrejme neprídem, potom mu Domino zajačal do telefónu čosi satanistického. Skončila som trochu zničene a s drobnými bolesťami, ale určite som dopadla lepšie ako keby som šla na nejakú trápnu stužkovú. Ale tohto víkendové dozvuky boli skvelé. Myslím, že od nich bolo milé, že ma zavolali. Jednak som konečne znovu videla Viktora a Fuckera a aspoň som si zaspomínala na staré dobré časy, keď som ešte bola dôstojný a veľavážený študent gymnázia, ktorý by mojou dnešnou podobou najskôr nekonečne pohŕdal.

Spala som s nejakým Jarovým bývalým spolužiakom, alebo s kým. Milujem ako sa na každej triednej chate nájde aspoň päť cudzích ľudí, ktorých nikto nepozná. Vôbec neviem kto to bol, ale nachystal mi bongo a ubalil jointa, tak som sa rozhodla že ho budem mať rada.

A nikdy som sa neprestala smiať, teda okrem toho momentu keď mi vodka rozhádzala hladinu serotoninu, ale to tiež netrvalo dlho. Objavila sa Vika a povedala niečo povzbudzujúceho.

Milujem taký ten stav, keď sa vám zdá že ste ešte schopný triezvého uvažovania a potom urobíte niečo hrozne prijebané, ako napríklad že sa rozhodnete ukradnúť sitko so špagetami, naliať doň kečup a jesť rovno z neho, keďže sa vám nechce hľadať tanier.

Spokojne som si myslela ako som vyjebala so systémom, keď ma zrazu Igor upozornil že mi po nohách steká kečup.

Bolo to niečo ako vtedy, keď sa mi nechcelo ísť po schodoch a tak som sa rozhodla že z nich proste zoskočím, ignorujúc, že sa nízky strop zvažuje. Že je to problém mi došlo až v okamih nárazu.

Nechápem ako si niekto môže myslieť že som inteligentný tvor. Ale aspoň som sa nešla prejsť do stredu jazera ako Laco.

Posledné ráno sme si všetci začali uvedomovať v čom sa to vlastne nachádzame a že to boli riadné sračky. Jednak sme vyprodukovali asi tonu odpadu, zznečistili všetko čo sa dalo a kto neogrcal niekoho oblečenie alebo aspoň posteľ či gauč, ako keby ani nepatril do kolektívu (hrdo sa hlásim k outsiderom).

,,Ach kurva... myslím, že mám na sebe Corruption." vyhlásil po prebudení Grco. Mne to skôr prišlo ako Weakness s občasnou Curse of Agony.

Akurát sa začínali všetci zapájať do upratovania, keď sme zistili že nám o pol hodiny ide vlak a zhruba tak nejak trvá cesta na vlakovku.

,,Run, you fools!"

A ako sme prechádzali cez les.

,,Sme ako spoločenstvo... pálenky."

Hádam že kým máme k dispozícii narážky na filmy, tak situácia nie je až tak zúfalá.

Škola je ináč stále rovnako predpotopná. Začala nám príprava na klauzúry a zatiaľ čo Architekt si stále vymýšľa nejaké tie svoje pičoviny do ktorých sa ostatní púšťajú ako draci, ja som zaujala stratégiu Fuck this shit a na jeho hodinách hrám WoW alebo čítam.

Ako môžem brať vážne školu kde sa učíme, že letáky od oleja sú žlté, lebo žltá evokuje teplo domova? Alebo školu, kde nechajú učiť starého kreténa, pre ktorého je vrchol výtvarného umenia tabuľku vo worde.

Akurát som sedela v šatni na telesnej a po niekoľkých verbálnych víťazstvách nad Michaelou som sa znudila až k lamentovaniu: Mohla som byť doma a hrať WoWko.

Potom moju geniálnu myseľ napadlo, že vlastne stále môžem byť doma a hrať WoWko. Tak som sa teda zbalila a ušla. Určite som prišla o nejaké dôležité informácie.

Bola som aj u alergologičky.

,,Predpíšem vám Clarinase. Berte ich dva krát denne, ráno a večer, ale nie veľmi neskoro, pretože obsahujú pseudoefedrín a nezaspali by ste. Taktiež vás musím upovedomiť o ..."

Pseudoefedrín. Pseudoefedrín. Pseudoefedrín. Pseudoefedrín.

,,...nebezpečnosti návyku..."

Pseudoefedrín. Pseudoefedrín. Pseudoefedrín.

Fuck yeah. Mám málo závislostí.

V pondelok som bola celý deň s Dominom, pretože ako sám samoľúbo prehlásil, chýbal mi.

Najprv sme sa hádali o tom, prečo je spoločensky akceptovateľnejšie nenávidieť všetkých rovnomerne namiesto iba určitých vybraných skupín ako napríklad židia a moslimovia.

Potom sme sa hádali, či je sociálne akceptovateľné urážať predo mnou pesničky od Floydov.

Nakoniec sme sa hádali či je lepší Arthas alebo Illidan.

Ako pekne vidieť, závažnosť rozdielov v našich názoroch stúpala úmerne s množstvom skonzumovaného alkoholu. Nakoniec som skončila uňho v posteli kde som ho z neviem akých pohnútok držala za nohu, zatiaľ čo on sa snažil chytiť mi hlavu a nasmerovať môj pohľad do jeho tváre, počas čoho sa ma dookola pýtal. ,,Čo si robila? Povedz mi, čo si robila."

Neviem či chcel vidieť známku pokory alebo len potreboval nové žhavé novinky ktoré by mohol šíriť.

Odišla som od neho o jednej, keď ma vykopol s tým, že by rád šiel spať, keďže ide zajtra do školy. Tak som si prešla tri kilometre pešo domov a ráno som sa zobudila o šiestej na to, že strašne túžim jesť vifonku. V neskutočných mukách a mysliac len na vifonku som počkala, kým sa moja mama zobudí a odíde do práce. Potom som sa ako v tranze pohla do kuchyne a zažila som najnešťastnejší moment posledných mesiacov, keď som zistila že namiesto vifonky máme nejaké iné sáčkové polievky, ktoré nemajú také tie kilometrové rezance.

Takže nakoniec asi predsa len mám srdce.

Aby toho nebolo málo, ešte mi aj padol server. A môj prvý ranný rozhovor vyzeral takto:

Jaro: do boha padol server krista boha máriju

Nancy: sak vidim do pici more kurva pica

Vtedy som si uvedomila ako veľmi s každým uplynulým dňom hlúpnem.

Potom prišla Leila. Jej otec sa za ňu prihovoril a tak ju matka neposlala na psychiatriu. Zatiaľ. Keďže u cudzích môže svojvoľne žrať všetko čo chce a grcať koľko chce, zožrala celý chlieb a všetky sladkosti. Jediné čo jej uniklo bol kinder pingui, ktorý som objavila v chladničke a keď som sa s ňou odmietla rozdeliť, naháňala ma po celom byte a vyhrážala sa mi, že mi už nikdy nedá jedinú cigaretu.

Neviem či mi väčšie potešenie prináša cigareta alebo pohľad na trpiacu Leilu.

Nakoniec mi len ovracala hajzel a rozhodla sa, že práve u mňa urobí dôležité rozhodnutie o svojej budúcnosti, tak si hodiny písala s matkou a hystericky vrieskala už keď som sa len pozrela na laptop. Ako keby ma zaujímali jej pičoviny typu odsťahovanie sa do Lýbie a podobne. Odmietala ísť domov, kým neprišla moja matka. Vtedy spanikárila a ušla. Na niektorých ľudí je skvelé sa spoľahnúť.

Vo štvrtok sme mali Star Wars night. Teda pokiaľ to znamená dvadsať minútové pozeranie epizódy dva a zvyšok noci strávený chľastaním a ležaním v posteli.

Bolo to fajn a neboli ani veľké škody na majetkoch či dôstojnosti.

Ten okenný rám na tom mohol byť aj horšie a dôstojnosť už dávno nemám.

Včera ráno sa ma matka pýtala kto tu vo štvrtok bol, lebo sa jej sťažovali susedia na hluk a na "nejakého chlapca, ktorý okolo pol noci robil bodrel na chodbe". Mali by vidieť aký bodrel dotyčný narobil v mojej izbe. Celá ich predstava o bodreli by nabrala úplne nový rozmer.

V pondelok som bola po dlhom čase v škole. Bolo to príšerné a tak som tam zase v utorok nešla. Dnešok bol ale celkom slušný. Dokázali ma tam znudiť na takú úroveň, že som si začala kresliť Lady Sylvanas. Nekreslila som už aspoň pol roka, takže to tak aj vyzerá. Nie žeby som bola sklamaná, už som totiž na tak vysokej úrovni sebakritiky, že už ani neočakávam že sa mi niečo podarí podľa mojich predstáv.

Preto som kreslila Sylvanas... tá mrcha si to zaslúži.

Akurát som sa jej gélovým perom vyfarbovala kapucňu, keď sa nás učiteľka pýtala, prečo je podľa nás leták Kauflandu červený. To ako nejak súviselo s učivom, pretože chodím na strednú kde sa zaoberáme výhradne vecami, ktoré nikoho nezaujímajú. V každom prípade, moja retardovaná spolužiačka okamžite začala: ,,To lebo... hmm *predstavte si vášnivú a zložitú gestikuláciu, ako keby vám Marie Curie vysvetľovala čosi o chemickej stavbe polónia* nóóó, pretože červená je farba moci.

ÁNO! VŠETCI POKĽAKNIME PRED MOCNÝM KAUFLANDOM!

Tak sme si s Mišou trochu poplakali.

A potom som sa dozvedela, že Leila predsa len prekročila nejakú ďalšiu hranicu a ide na pol roka na psychiatriu.

Nuž milí a vážení, takto ja strácam kamarátov.

Odvážne si myslím, že ja to na psychiatriu nikdy nedotiahnem, ale keby náhodou, aspoň mám isté, že mi tam Leila ohreje miestečko. Má totiž takú tendenciu, pravidelne sa tam vracať. Aspoň prídem medzi svojich.