Březen 2009

Pink Floyd - Wish you were here

31. března 2009 v 15:35
Ľudia, ktorým sa nepáči táto pesnička, by mali mať zakázané chodiť po zemi.

deň silených úsmevov

31. března 2009 v 15:29
Dnes mám pätnásť, čo znamená, že sa všetci okolo mňa budú tváriť šťastnejšie ako je únosné, akoby verili, že tento deň bude nejaký zásadný prelom v mojom živote. Chcem tým len povedať, že by som chcela klasický mramorový oblý nenápadný pomník, žiadne debilný zrkadlový čierny alebo oranžový šuter. Písmená by ma potešili čierne, ale zasa môžu byť aj klasické pozlátené, ak by sa nedali zohnať čierne. A pod moje neskutočne dlhé a ohavné meno (ktoré vás bude stáť skurvene veľa prachov, mali ste si dva krát rozmyslieť ako ma pomenujete keď ste mi ho vybrali, drahí rodičia) nepíšte žiadne debilné sračky typu "odpočívaj v pokoji" a podobné kokotiny. Ja totiž v pokoji odpočívať nebudem, budem sa plížiť po zemi a spôsobovať záchvaty každému koho nenávidím.
Hlavne nechcem aby ten pomník vyzeral nejako nápadne, preboha, to je fakt posledné čo potrebujem. Aby sa ľudia prechádzali po cintoríne a udrel im do očí akurát môj pomník. A láskavo ma pochovajte pod nejaký burtonovský listnatý strom ktorý býva na jeseň pekne farebný. A umelé kvety si strčte, chcem živé, také živé aká ja už zrejme nebudem. Hlavne sa teším, ako budem vygrcávať babkinu skvelú orechovú tortu, ktorá vyzerá že by sa s ňou celkom bezproblémovo dal hrať futbal.
Existujú dva druhy darčekov. Jedny sú tie príjemné ako gram kokaínu a druhé nepríjemné, ako prvá akciová sračka ktorá príde rodičom pod ruku a budú sa tváriť, že ju pre vás vyberali hrozne dlho, prípadne "darček" myslený ako ironická paralela na nejakú katastrofu alebo čisto zlomyseľné gesto. Ja som zatiaľ dostala len tie z druhej kategórie. Po samozvaných týždňových prázdninách ktorých existencii vďačím za to, že matka nemala ráno trpezlivosť ma zobúdzať som konečne bola v škole. Samozrejme to pre mňa znamená šesť hodín nekonečnej nudy, klopkania topánkou o podlahu a nekonečne zúfalého odpočítavania minút, takže som sa pochopiteľne potešila. Nasledovala písomka z chémie na ktorej som vymyslela jeden nový sacharid a zamiešala do toho mitochloriány. To sú také malé vecičky v bunkách ľudí, ktoré pomáhajú rytierom rádu Jedi ovládať Silu vesmíru. Moja chemikárka rozhodne nevyzerá na to aby po večeroch pozerala Star Wars, takže pochybujem že tejto narážke pochopí, čo je pre mňa zrejme aj tak lepšie. V každom prípade, mitochloriány sú mojou obľúbenou časťou ľudského tela. Pamätám sa, keď sme na gympli mali hodinu biológie
s praktikantkou, ktorá celú hodinu chŕlila kopu zvláštnych výrazov ako teofáza, deliace vretienko, prokabyotický alebo chromatída. Samozrejme jej nikto nerozumel a tak som sa mimovoľne spýtala, kde presne sa nachádzajú mitochloriány.
,,Mi-to-chlo-ri-á-ny? Prosím? Eh, o tom som ešte nikdy nepočula, fakt. Kde si to počula? To vážne neviem čo je."
Bože! Som snáď jediný fanúšik Star Wars v krajine? Bezvaaa Rimmre, beeeezvaaaa!
No ale vráťme sa k mojim narodeninovým darčekom. Po písomke z chémie z ktorej som vedela, ehm, nič, nastala hodina s našou triednou, ktorá si doniesla aj výsledky monitorov. Pochopiteľne, všetky ostatné školy mali výsledky už na druhý deň po testovaní, lenže naša je tak trochu retardovaná že musela čakať na oficiálne.
95 a 60. Aha. Teraz by som asi mala byť šťastná. Hmm, no dobre.
Priemer triedy bol nejako okolo 50 zo sloviny a 45 z matiky. Keď si spomeniem na všetky tie doučovania poobede, keď som chodila domov o štvrtej po dvojhodinovke matiky... vôbec to za to nestálo. Matikárka nás dnes ešte nezabila, pretože nie je v škole. Má hemoroidy a chýba už druhý týždeň. Paráda. Príde do školy, dozvie sa novinky a za chvíĺu pôjde do nemocnice zase kvôli rapídne zvýšenému krvnému tlaku alebo niečomu podobnému vám hrozí, keď sa hroooozne naseriete.

Alice in Wonderland

29. března 2009 v 22:52
Nie, nikdy si nedám pokoj. Pôvodne sme mali na výtvarke kresliť nejakú jebnutú vázu, ale ja som nikdy nebola fanúšik váz, takže vzniklo toto.

crack

29. března 2009 v 21:27
Keď som bola malá, zmlátila som jedného spolužiaka z výtvarky. Bola som presvedčená, že jeho mama na mňa doteraz nadáva, lebo kvôli mne ešte stále má nejaké zdravotné problémy. Dnes mi Baša, ktorá je jeho známa, povedala že to nie je pravda. Som sklamaná. Myslela som, že je to jediná vec z môjho života na ktorú môžem byť hrdá. Že som aspoň raz v živote zo seba nerobila handru a rozhodla som sa niekomu prijebať späť keď sa do mňa rozhodol skákať. Navyše mu dať aj nejakú pamiatku aby to už nikdy znova neurobil. Ale nie, ja sa stále musím ovládať. Pravdaže som už pár ľudí zmlátila do krvi a sĺz, ale nikdy som nikomu vážne neublížila, aj keď som chcela. Nechcela som len ublížiť, ale zlynčovať a zabiť. Asi to bude tá zábrana medzi šialenstvom a normalitou čo mi to nedovolila? V skutočnosti si myslím, že je to jediná terapia ktorá by mi mohla pomôcť vypotácať sa z tých sračiek v akých sa práve nachádzam, aby som sa dostala do iných sračiek. Zvláštne je, že neviem ktoré sračky by pre mňa boli príjemnejšie. Myslím že za to môže môj otec. Trochu ma scvokol. Ale nemala by som sa ním nechať ovplyvňovať, teda nie ním ale tým čo vo mne zanechal. Je to niečo ako hlboká ryha v tom, čo rada nazývam svojou dušou. Som ako pekne zabalený balíček komplexov s veľkou mašľou a kartičkou s nápisom Ľutujte ma, vy kurvy.
Ale to je príliš smutná téma na tento veselý blog.

žeby znova nič?

26. března 2009 v 23:04
Mala som taký divný sen o plyšákoch ktorí mi nečinne niekoľko rokov ležia na poličke a fungujú ako spoľahlivá zásobáreň prachu. Stále keď som nebola prítomná alebo som spala ožívali a robili mi v izbe bordel. Vysvetľovalo by to strašne veľa vecí, napríklad to, odkiaľ sa tam ten bordel stále berie. Zdržiavam sa v tej miestnosti minimálne, keďže tam nie je komp ani telka no i tak to tam pernamentne na druhý deň po tom čo upracem vyzerá, akoby sa tadiaľ prehnalo stádo slonov. Tiež by to vysvetľovalo, odkiaľ sa stále berú tie veci čo nachádzam v šuplíkoch keď niečo hľadám, napríklad som našla tú nábojnicu čo nosím pre šťastie. Myslím že je od strýka, pretože ten má veľkú záľubu v zbraniach. Má celú vlastnú kolekciu rôznych zbraní, vešia si ich na steny namiesto obrazov a poľahky by s nimi vyhral aj druhú svetovú ak by veľmi chcel. Akurát si nepamätám kedy mi ju dal a kedy som ju dala do šuplíka. Často sa mi stáva, že keď spomínam na svoj predchádzajúci život, neviem s určitosťou určiť či sa niektoré veci naozaj stali alebo som si len predstavovala ako sa stali a tak mi utkveli v pamäti. Je to trochu zvláštne, lebo mi to pripomína, že toho o sebe moc neviem.
Všetky predchádzajúce denníky som roztrhala, lebo som mala pocit že keď ich roztrhám, budem sa za svoje dávne myšlienkové pochody menej hanbiť. Aj všetky predchádzajúce blogy som zrušila. Prvý som musela zmazať lebo sa mi tam dostala jedna nepríjemná osoba s ktorou som nechcela svoj myšlienkový bordel zdieľať. Druhý som zrušila tiež, ale už neviem prečo. Asi som to urobila len tak bezdôvodne, lebo som akurát na chvíľu podľahla presvedčeniu, že by som si všetky tie veci mala nechať len pre seba. Aj to, že si občas uvedomím že vôbec nie som taká aká by som chcela byť a že sa taká ani nesnažím byť, sa mi stáva pomerne často. Myslím že to je dôvod mojej neskonalej lásky k sebe samej. Jediné čo mi drží sebavedomie na nejakej nadmrazovej úrovni je priazeň ľudí, ehm, človeka, ktorého mám rada. Myslím na konverzácie ktoré sme viedli a ktoré by sme mohli viesť, alebo čo by sme mohli urobiť, keby tu bol. Myslím na všetky tieto veci a je mi dobre. Viem že je to ilúzia, ale na to sa snažím zabudnúť a celkom sa mi to darí. Asi preto mi hovoria, že som ignorant, pretože celý môj život je len kôpka ilúzii. Stále si predstavujem čo sa môže alebo čo by bolo dobré, keby sa stalo, hoci to nikdy nespravím lebo by to bolo asi príliš nebezpečné a mama by z toho nemala radosť. A väčšinou je to aj tak nereálne.









Obdivujem schopnosť niečo napísať tak, aby tomu nikto nepochopil.

Twilight

23. března 2009 v 18:56 movies
Tak som konečne vzhliadla tento novoročný fenomén, ktorý si získal srdcia mnohých filmových fanúšikov ale aj milovníkov svižných románov o skazenej láske. Musím povedať, že som od toho priveľa nečakala, skôr som to pozerala len aby som vedela o čom vlastne je každý druhý nový článok na blog.cz :) Avšak, po uzretí tohto výnimočného snímku, ktorý rozhodne nie je preceňovaný, som pochopila celú tú mániu. Pripadá mi oprávnená, vzhľadom na to, že táto story s veľmi originálnym a kreatívnym upírskym nápadom príjemne osviežila upadajúce "Romeo & Júlia" príbehy.

....?

22. března 2009 v 20:52
Nechápem odkiaľ ľudia berú, že mám zaujímavý život. V skutočnosti je neskutočne nudný a nič poriadneho sa v ňom nikdy nestalo, okrem občasných hysterických záchvatov počas ktorých robím všelijaké divné veci. Raz som napríklad zničoho nič znenávidela školskú nástenku na ktorej sme museli mať povinne vyvesené naše kvalitné práce z výtvarky. Tak som niektoré z nich poroztrhávala a samostatné kúsky tam nechala visieť, prípadne som výkresy rôzne pokrčila, zavesila dole hlavou, prípadne čistou stranou k triede, atď. Síce to nebolo akoby som obrazy v Louvri vylepšila centrofixou, ale moja vtedajšia výtvarkárka sa na to dívala dosť z dosť odlišného uhla pohľadu. Matka bola hrozne nervózna, že ju kvôli tomu triedna dotieravo volala do školy zakaždým, keď toto prívetivé pozvanie diplomaticky nepriala.
Inokedy som zasa pocítila nutnú potrebu skúsiť, či sa mi podarí päsťou rozbiť kachličkami obložený múr v škole. Veľmi mi to nešlo a ani neviem, prečo som ho vlastne chcela rozbiť. Asi mi tie kachličky prišli nejako zvláštne iritujúce, alebo si moje podvedomie urobilo nejakú súvislosť medzi väzením a školou, čo vyvolalo náhlu túžbu po slobode a tá vyústila do oného aktu. A možno som si len chcela z hánkov zošúchať prebytočnú kožu. Je ťažké vybrať ktorá z tých dvoch vecí dáva väčší zmysel, pretože obidve nedávajú žiaden.
Celkovo väčšinu svojho života vôbec netuším, prečo robím niektoré veci. Baša mi dnes pri obede hovorila o nejakom vyššom ja, ktoré sa ukrýva v mojom podvedomí a ovplyvňuje ma, no nikdy ho nebudem môcť celkom pochopiť pretože predstavuje hlboké zákutia môjho mozgu. Celkovo by ma zaujímalo čo je to moje vyššie ja za človeka, keď robí také pičoviny. Nejaká milá osoba ktorú by som pozvala k sebe domov a predstavila ju rodičom to zrejme nebude.

Mám bulímiu! Yes!

22. března 2009 v 18:40
Nechápem modernému umeniu. Myslím tým obyčajným farebným cákancom, v ktorých by sa teoreticky mal nachádzať nejaký hrozne hlboký emočný význam, povznášajúci ducha alebo nejako inač zasahujúci dušu. Jediný pocit, ktorý tie machule vyvolali vo mne je "kurva-prečo-som-len-drgol-do-tej-plechovky-zničil-som-celé-plátno". Seriózne, sú to najjebnutejšie a najnadhodnotenejšie obrázky na svete. A všetci sa tvária že im rozumejú, že dokonale chápu čo chcel "maliar" povedať. Zrejme aby pred ostatnými budili dojem, že majú hlboké kultúrne základy a vyzerali hrozne inteligentne. Je to ako s Lost Highway. Všetci si počas celého filmu hovoria "o čo v tom filme kurva ide?" alebo "hmm, vypol som žehličku?" a keď po záverečnej nič nehovoriacej scéne naskočia titulky, všetci sa zrazu tvária že pochopili tej zložitej a hlbokej pointe. Ktorú síce nikto neobjavil, ale keďže to točil David Lynch tak tam určite nejaká zastrčená bude. A moderné nič nehovoriace škvrny? Na zakrytie holých stien možno celkom fajn, ale ako výstavné diela v galérii, pri ktorých sa pristavujú ľudia a zamyslene na nich pozerajú? To potom môžem mať výstavu v galérii každý. Nie je to tak dávno čo bol kdesi v novinách článok a zázračne talentovanom krpatom dieťati, ktorého obrazy sa predávajú za milióny. Čo maľovalo? Rozliate farby! Vau, to je kurva skvelé, fascinujúce! To fakt nedokáže každý! Geniálne a jedinečné! Natriem dvojmetrové plátno na čierno, poviem že ide o moje surrealisticky podčiarknuté expresné duševné rozpoloženie a všetci sa pôjdu posrať z toho aká som skvelá a originálna.
Ale pôvodne som chcela povedať, že som bola s Bašou na obed. Porozprávala mi o numerológii, anjeloch, žene ktorá si mlátila kmeňom do brucha aby potratila, laboratorke z chémie ktorú musí napísať, jej vzťahu k jednému môjmu spolužiakovi ktorý je do nej buchnutý až-až (čo sa nedá povedať o nej) a o Twilighte. Neviem s určitosťou určiť, z čoho mi bolo (a ešte stále je) viac zle. V poslednom čase mi je zle zo všetkého čo zjem. Neviem či je to súvisí s mojim dojebkaným žalúdkom alebo s mojou všeobecnou neznášanlivosťou k vlastnej osobe, tak som si urobila jeden zábavný test.

,,Myslíte si, že nyní netrpíte poruchou příjmu potravy.
Váš odhad se s výsledkem testu neshoduje.
"
Hmm, no dobre.

Nič

21. března 2009 v 20:52
Vygrcala som pizzu, lebo mi bolo zle. Nie od žalúdka ale preto, že som si strčila prsty do krku. Ako som potom pozerala na kukuricu + nejaké iné ingrediencie plávajúce v záchode, uvedomila som si, kam to celé smeruje a pochopila som, že to veľmi dobrý nápad asi nebol.
Bod pre mňa. Utešujem sa tým, že nevyzerám až tak zle. Mohla som trebárs vyzerať ako moja chemikárka. Ale asi mi to veľmi nepomáha, keďže sa mi chce aj tak po každom jedle navštíviť kúpelňu.
Posledných pár dní bol u nás opäť matkomrd a predčasne mi gratuloval k narodkám. Dal mi novú CD ROMku, napaľovačku a neviem čo všetko ta malá čierna skrinka ešte predstavuje. Stále mi niečo kupuje, pretože má zrejme pocit, že by sa mi mal nejako odškodniť za to že mi šuká matku. Všetci si myslia že som také krehké a citlivé stvorenie. Asi to bude tými modrými očkami a blonďavými vláskami. Teda oči moc nevine s tými navretými červenými žilkami nevyzerajú a ani vlasy už nie sú blonďavé ako niekedy. Skôr majú nejakú sračkovú farbu, ktorá ma najbližšie asi ku karamelovej. V každom prípade, mám ho celkom rada. Horší ako môj foter byť nemôže a ani sa o to nesnaží, čo je podľa mňa celkom milá vlastnosť. A navyše odpútava matkinu pozornosť odo mňa, čo je ešte lepšie, pretože môžem v kúpeľmi vygrcávať celú večeru bez toho, aby si to niekto všimol.
Okrem toho som v autobuse po nejakom mesiaci stretla Viktora, ktorý na mňa hneď vyrukoval s tým, že chce aby som mu stiahla Underworld. A ja som si naivne myslela, že po Alien vs. Predator s jebnutejším filmom už nepríde. Už len čakám keby mi bude klopať na dvere s tým, že chce Twilight.
Dnes som bola u Baši, pretože som ju dlho nevidela. Nechodím k nej domov rada, pretože má dvoch malých súrodencov a je o mne všeobecne známe, že malé deti mám rada iba na tanieri s trochou majonézy. Mala aj návštevu, krstnú a jej dve deti. Luciu poznám už dlhšie ale Bašin bratranec bol pre mňa novým zážitkom. Stále ho opisovala ako nudného šprta, no preukázal sa ako celkom zábavný človek. Doniesla som jej film Vojvodkyňa, pretože ho chcela už dávnejšie vidieť a čo by som pre ňu neurobila? Doteraz som filmy stále pozerala sama alebo s Viktorom, ktorý ma úplne iný filmový vkus ako ja. Stále dej obohacoval svojimi neskutočne chytrými a inteligentnými postrehmi, z ktorých sa sám hlasno smial a nijako ho neodradil ani môj vrcholne znechutený pohľad. Jedinú výnimku tvoria komédie a filmy Quentina Tarantina, ktoré sú oveľa vtipnejšie ako Viktor, čo si aj on sám našťastie uvedomil a tak len drží hubu a krok. Avšak, pozeranie Vojvodkyne s týmito troma bola oveľa väčšia sranda, dokonca väčšia ako samotný film ktorý bol síce pekne natočený aj zahraný, ale v živote hlavnej postavy jednoducho nebolo veľa zaujímavých vecí na ktoré by ma bavilo pozerať sa. Ale kvôli filmu som tam nešla, Baša je asi jediná bytosť v blízkom okolí, ktorá mi ani raz nepripadala jebnutá. Nie je to zas taký obyčajný jav.

Taq

19. března 2009 v 15:31
Gaba prišla po dvoch týždňoch do školy. Nebola chorá, hoci pečiatka v jej žiackej tvrdí niečo iné. Len ju napadlo urobiť si malé ilegálne prázdniny a tak každé ráno s taškou na pleciach odchádzala z domu ako v bežné dni, no jej cesta nekončila v škole ale v stajniach na opačnej strane mesta. Vraj tam skladujú najrôznejšie drogy, ku ktorých sa však nedostala. Tak si aspoň zajazdila na koňoch a potom prišla domov s tým, že v škole bolo fajn.
Som zvedavá, či jej to triedna zožerie. Tú pečiatku má totiž od nejakej kamošky a ako autenticky taká pečiatka môže vyzerať? Uvidíme. Ak to vyjde, bude to len tak-tak a ja budem len tak-tak závidieť.
Okrem toho sme dnes do školou boli na nejakom kvázi výchovnom koncerte, na ktorom hrala kapela nejakého superstáristu, o ktorom som zistila že je superstárista, až keď sa o tom Gaba náhodou zmienila. Táto veta je štylisticky nenapodobiteľná. Koncert bol zameraný na xenofóbiu, rasizmus a nejaké tie podobné ďalšie veci. To znamená asi toľko, že texty pesničiek riešili danú problematiku. Spevák sa volal Peter Bažík a okrem toho že spieval, dosť veľa kecal o svojich súkromných psychologických analýzach personalít náckov. Keď nerozoberal práve tých, ako vhodná téma mu poslúžili násilné filmy v ktorých tečú hektolitre krvi. Osobne si myslím, že je skvelé obviňovať filmy z toho, že sa niekto konkrétny rozhodol byť vrahom/násilníkom. Napríklad ja som na násilných filmoch vyrastala a som úplne normálna. Ale to nechajme taq.
V rade pred nami sedel učiteľ Buzík (on sa v skutočnosti volá Burík, ale automaticky sa to stále nejako skomolí do Buzík). Vedľa neho boli z každej strany štyri prázdne sedadlá, čo by sme mohli označiť za symbolické naznačenie jeho obľúbenosti. Pár krát nás buzeroval za to že rozprávame a pár krát nám počas prestávky medzi pesničkami chcel poučiť o danom probléme podľa svojho, no našťastie mu skoro došlo že technicky rozpráva sám so sebou.
Zo začiatku bolo publikum chladné, ako to býva zrejme skoro vždy, no ku koncu boli prakticky všetci na nohách a mávali rukami nad hlavou. Začali to paradoxne ačkári a nadaní, čo sú teoreticky najmúdrejší jedinci z celej školy, takže to tak s ich prijebaným piskotom aj vyzeralo. Dokonca vstal aj Buzík. Ja a Gaba sme pochopiteľne ostali sedieť, pretože sme usúdili že keby sme vstali, mohli by sme medzi nich zapadnúť. Niežeby som si myslela že som niečo viac, len si myslím že som niečo iné -hoci aj na rovnakej alebo nižšej úrovni - a to ma akosi hreje pri srdci, tak to nejdem meniť.
V každom prípade, ten koncert nebol taký zúfalo zlý. Síce aparatúra akou bola vybavená hala niekoľkonásobne prehlušovala moju mp3, ukázalo sa však, že novú zvukovú kulisu pre zachovanie zdravého rozumu ani nebudem potrebovať. My Chemical Romance alebo Pink Floyd to síce neboli, ale ani raz som si nechcela otrieskať hlavu o stenu, čo je určite dobrý úspech. Teda až na poslednú pesničku ktorú si prevzali do Desmodu, pri tej som pochopila ako sa cítia väzni na Guantanáme.
Cestou do školy som Gabe dala jedno slúchatko zo svojej mp3ojky a počúvali sme Sex Pistols, čo sa ukázalo ako chyba, pretože Gaba celú cestu spievala spolu s Johnnym Rottenom a to si chudák Johnny a všetci v okruhu desiatich metrov určite nezaslúžili. Koncert nám zabil dve školské hodiny, čo je úplne skvelé. Prišli sme na zastupovanú chémiu, kde zastupujúca chemikárka zistila, že naša chemikárka je jebnutá a prebrala s nami celé uhľovodíky odznovu.
,,Určite vám pani učiteľka ukazovala model..."
,,Neukazovala."
,,A určite ste robili pokus...."
,,Nerobili."
,,A určite vám vysvetľovala..."
,,Nevysvetľovala."
Celkovo som sa viac o chémii naučila z filmu Fight Club ako z akejkoľvek hodiny chémie, ale to nechajme taq. Tiež som si uvedomila, že mi chýbajú niektorí ľudia z gympla. Hoci všetci boli kréteni a nenávidím ich, bola s nimi sranda. Teraz keď nazvem Osvienčim "parochniarskym rajom" kvôli tej kope vlasov čo sa tam údajne nachádza, všetci na mňa pozerajú s akýmsi zvláštnym výrazom, ktorý by sa dal klasifikovať ako znechuteno-vydeseno-retardovaný. O nazývaní kanibalizmu "recykláciou odpadu" ani nehovorím.