Duben 2009

29.4./Pozor, článok na hovno!

29. dubna 2009 v 22:47
Takže na úvod dám niečo vtipné, aby to vyvážilo tie píčoviny, čo budú nasledovať.
Dialóg dňa (na angline):
- Vieš, čo robíme?
- *zmätený pohľad* Č-čo ti jebe?!

... Uznávam, to mi veľmi nevyšlo.

Moja tajná láska mi dnes prezradila, že som jediná osoba z triedy s ktorou sa dá rozprávať, pretože všetci ostatní len čakajú kedy prídu oni na rad s rozprávaním a aj tak nedávajú pozor, čo hovorí. Tajná je preto, lebo by sa mohla cítiť trochu zmätene keby sa dozvedela že som sa zrejme zamilovala. Láska je preto, lebo len láska k nej mi mohla zabrániť rovno jej povedať, že to možno bude mať niečo dočinenia s tým, že je večne sa chvastajúca afektovaná jeblina snažiaca sa okolo seba strhnúť pozornosť za všetkých okolností, a elegantne to všetko prikryť pozlátkom falošnej skromnosti.
Chápete, celý čas čo som s ňou mi rozpráva o osemnásťročných hokejistoch, ktorý jej posielajú oznamka, o arabovi ktorý ju miluje k zblázneniu no ona o neho nemá záujem, o jej momentálnom vzťahu ktorý vznikol len preto že chcela zistiť, aký dotyčný je, hoci si dobre uvedomuje že mu tým len ublíži (to mi je samozrejme jedno) a vymýšľa si najrôznejšie duchárske historky za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Shalmayan. Alebo ako sa volá ten Ind čo natočil Šiesty zmysel.
Ak sa vám zdá na tomto odseku niečo nesprávne, uvediem pár vecí do správnej miery. Meno mojej tajnej lásky je Viktória a nie je to chalan, ktorý ma jebnutých rodičov dávajúcich synom dievčenské mená.
Hoci som nikdy nič nemala proti buznám, nikdy ma nenapadlo, že medzi nich môžem hoci iba čiastočne patriť.
Má však aj pozitívne vlastnosti. Trochu. Ale asi je to len nejaký jebnutý pubertálny rozmar z ktorého čoskoro vyrastiem, alebo som už dokonca vyrástla, keďže už nemám potrebu na ňu zízať šesť hodín čo sedím v škole. Keby som jej to povedala alebo naznačila, pravdepodobne by sa s tým každému chválila. Že je až tak krásna, že sa do nej zabúchavajú dokonca aj dievčatá.

Som So Serious.

Potešilo ma, keď som ju vydesila prednáškou o vysekávaní mŕtvol zo zlisovaných áut po tvrdých búračkách.



29.4./All I want is to have Life Similiar to a Dream. LSD.

29. dubna 2009 v 22:00
Prišiel mi list zo školy na ktorú som sa hlásila. Oboznámil ma o znení môjho kódu a o tom, že rebríček bude zostavený 4. mája. Prijímajú len 30 ľudí. Tým som chcela povedať len toľko, že neexistuje žiadna šanca môjho priatia, pretože stavím svoju zbierku DVDéčiek (síce sú to všetko pirátske kópie, v podstate bezcenné, ale viaže ma k nej pozoruhodné duševné puto) na to, že tu v okolí sa nájde oveľa viac ako 30 ľudí s lepšími známkami a celkovými výsledkami, ktorý majú záujem o rovnakú školu.
Z mojej druhej školy list síce neprišiel, ale známa riaditeľa mi oznámila, že sa našlo príliš málo bezcenných zlomených duší bez budúcnosti aby sa otvoril odbor na ktorý som sa hlásila, takže mi dajú na výber z iných. Zrejme je to naozaj zlé, pretože si to začala uvedomovať aj moja matka, ktorá ma tendenciu sa neustále presviedčať aká som inteligentná, úžasná a výnimočná. To by ešte nebolo také zlé, no ona má ešte jeden zlozvyk a to je to, že tomu aj verí. Nehovorím že by som bola radšej, keby mi hovorila aká som neskutočne prijebaná, ale oveľa viac by mi pomohlo, keby veci brala také ako sú a nie také, aké si praje aby boli. Myslím, že by potom nebola tak sklamaná, pretože by odo mňa neočakávala žiadne výkony na ktoré nemám. Konkrétne sa to prejavuje jej podráždenosťou a vrieskaním.
Lenže tu sa prejavuje aj moja zvyčajná kompletná ignorácia reality a všetkých charakteristík existencie, lebo mi môže byť absolútne jedno na akú školu budem chodiť. Veci ktoré chcem v živote robiť mi nikdy nebudú umožnené. Chcela by som robiť v medicíne, ale na to som priveľmi priemerná až podpriemerná, takže sa vzťahujem k svojej familiárnejšej predstave - spočíva vo mne ako nehorázne slávnej osobnosti, ktorá sa preslávi napísaním nejakého stupídneho príbehu, ktorého nekonečná stupídnosť a naivita nadchne milióny ľudí po celom svete (ono to fakt funguje, mánia okolo súmraku ma o tom dokonalo presvedčila. Pamätáte sa, keď bol súmrak len jedna z najzaujímavejších častí dňa? Bože, kde sú tie časy?). Budem kurevsky slávna a potom... potom sa strelím do hlavy. Trochu "Kurt Cobain style", ak sa teda budeme držať oficiálnej verzie vyšetrovania ohľadom tohto tragického úmrtia. Z nejakého dôvodu mi to príde hrozne ironické a irónia, tú ja zbožňujem.
Aby som veci uviedla na pravú mieru, z týchto riadkov nehovorí žiadna hlboká depresia. Ja nie som deprimovaná. Som šťastná ako pisoár, ktorý si o sebe myslí, že je fontánka. A to myslím fakt vážne.

Počkať, nie, dostala som lepší nápad. Budem nájomný vrah.
Prečo ma to nenapadlo skôr?

I hate myself and I want to die

28. dubna 2009 v 16:11
Tak som sa zasa príjemne pobavila :D
Že aha :D

27.4./miley cyrus je štetka.

27. dubna 2009 v 22:35

Práve som sejmla pavúka visiaceho zo stropu. Zrolovaným pracovným zošitom z občianky. Čím som definitívne dospela k názoru, že školské učebnice a podobný školský stuff má niekoľko veľmi praktických využití, hoci vyzerajú ako úplné zbytočnosti. Pre lepší prehľad do budúcna som sa ich rozhodla spísať:
• podložka pod jedlo
• podložka pod ruku, keď si lakujete nechty
• podložka pod poháre, aby vám na stole neostali tie hnusné odtlačené kruhy
• papiere na jointy
• papiere na loďky a stíhačky
• papiere ktorými môžete vystlať klietku škrečkovi
• a samozrejme efektívna zbraň proti pavúkom a inej nepríjemnej hávedi
Dnes sa v škole nič nedialo. Niežeby sa tam niekedy niečo dialo, ale tento kvázi blog by mal mať predovšetkým funkciu denníka. Pretože nie je žiadne súkromnejšie miesto ako internet, však? Včera som sa na pondelok tak hrozne tešila, že som si pre istotu ani nevymenila knihy, lebo som sa obávala niekoľkometrovej tyčky keď sa vôbec k taške priblížim. Moje pozitívne postoje ku škole skrátka vyrážajú dych.
Keď som po siedmich unavujúcich hodinách prišla konečne (pešo) domov, pozrela som si niekoľko filmov ktoré mi napálil Milan. Bez nejakého väčšieho premýšľania môžem s kľudným svedomím vyhlásiť, že dva z nich boli jedny z najstupídnejších filmov môjho života. Volali sa Hory majú oči a Hory majú oči 2. Mám rada stupídne vyvražďovačky, ktoré sa čo najviac priečia etike a akýmkoľvek iným morálnym či iným zásadám, pretože je to oveľa väčšia sranda. Toto však sranda nebola. Nie preto, žeby to bolo hrozne nechutné a pernamentne sa mi z toho obracal žalúdok, to nie, len to proste bola hrozná nuda. Ani raz som sa poriadne nezasmiala.
Po tejto filmovej hodinke, ktorú som zavŕšila ešte Iron manom, sa na mňa mama zasa urazila pretože odmieta akceptovať fakt, že ako náhle sa pozriem do zrkadla, chcem okamžite umrieť. Ani nie kvôli tomu ako vyzerám (aj keď to tiež hrá dôležitú rolu), ale kvôli tomu, čo stelesňujem. Priala by som si, aby som mohla ponúknuť viac. To však nejde.



23.4./When is a croquet mallet like a billy club? Whenever you want it to be.

23. dubna 2009 v 23:07
Po poslednom mierne psychotickom článku som sa rozhodla napísať niečo, čo nebude evokovať nejakú závažnú duševnú poruchu. Takže... moje dnešné ráno ako obvykle začalo uvedomovaním si, že tá osoba čo na mňa od dverí vrieska že mám vstať a ísť do školy je moja mama, a tá nie je výplodom môjho zaspatého mozgu, ktorý v poslednom čase produkuje samé podobné veselé sny, vďaka ktorým sa budím ako v tých debilných klišovitých amerických filmoch vydesená, spotená a hneď sa posadím na posteli.
Moje telo má úplne fpiči že sa mi nepáči a ďalej sa tvrdohlavo drží svojej "priemernej" hmotnosti. Ja sa zasa naďalej držím svojej teórie, že strelenie sa do hlavy vyrieši väčšinu mojich problémov.
To že čas je relatívny, je všeobecne známe, no i tak ma prekvapilo aké skurvene dlhé môžu byť dve školské hodiny. Ešte aj dvojhodinovka matiky ubehne rýchlejšie ako tá hrôza ktorú som bola nútená podstúpiť dnes. Spomienka na to ma stále deprimuje. Boli sme na telesnej pozerať ako hrajú basket. Ešte šťastie že som bola taká prezieravá a nabila som si včera mp3, pretože keby som musela počúvať pubertálne rozhovory/monológy svojich spolužiačok nesúce sa v duchu "booože ten je tááááky kwásny" tak ma asi jebne. Mne osobne sa "najkwásnejšie" zdali hodiny, hlavne keď ukazovali čas kedy sa končila posledná hodina. Takto som počúvala monológy Ozzyho a to bola jediná vec ktorá ma udržala od toho, aby som si odhryzla jazyk i dolnú peru.
Ozzy mi vydržal aj na ceste domov, akurát hralo Electric Funeral keď začalo pršať. Nikto nechápal, prečo sa tak prijebane uškŕňam, pretože nikto nebol oboznámený z textom tej pesničky:
Storm's coming
Zahrmelo.
You'd better hide
To je skvelý nápad.
Flashes in the sky
Začalo sa blískať.
Turns houses into sties.
To sa už bohužiaľ nestalo, ale bolo by to hrozne smiešne.
Doma ma čakala matka, matkomrd a polievka z ktorej mi bolo zle. Väčšinu času som bola tu a bola som lenivá dokonca zapnúť Pelíšky ktoré som včera pozerala. Ale ja sa čoskoro prinútim. Včera mi tiež Milan poslal svoj filmový zoznam s tým, že si môžem hocijaké filmy vybrať a on mi ich napáli. Dnes večer mi prišiel odovzdať moju zásielku - Telefónna búdka, Wanted, Iron man, Zahúlime uvidíme 12, Hory majú oči 12. Takže hádam, že mám program aj na víkend, čo je príjemné. Tiež som prečítala pár komixov, no o čo v nich šlo som pochopila iba zhruba, pretože listovať v slovníku sa mi fakt nechcelo. A tie kokotiny na atlase a zozname sú asi tak spoľahlivé ako, no, ako ja. Okrem toho sa pochopiteľne nič zaujímavého nestalo, pretože na stoličke za kompom sa toho väčšinou veľa nezažije, ale chcela som použiť tú vetu s relatívnosťou času.
A na moje predsavzatie v úvode článku som zabudla ešte predtým ako som ho dopísala.

Reflex in the sky warn you you gonna die

23. dubna 2009 v 15:57
Včera som zažila najromantickejšiu debatu svojho života. Pozostávala z teoretizovania čo budeme s nemenovaným robiť keď sa náhodou naše cesty skrížia a usúdili sme, že (okrem vraždenia ľudí a plánovania apokalypsy) bude úplne skvelé, keď si zo mňa vyreže nejaké zbytočné časti tela, pretože ľudské mäso chutí najlepšie. Strašne som sa potešila že sa konečne zbavím tých otravných kíl a že ma tak hrozne žerie, že to až prestáva byť len symbolická metafora. Zreferovala som to Baši, ktorá následne definitívne stratila vieru v môj zdravý rozum. Som Alicin nedostatok prekvapenia.
Okrem toho sa uplynulé dni nič závažného nestalo. Mali sme v škole deň zeme, ktorý som strávila chodiac všade s Gabou za ruku, aby mi náhodou nevypadlo slúchatko z jej mp3, keďže moja sa musela vybiť. Deň zeme sa stal dňom Ramones a punk-rocku. Boli sme v akejsi továrni kde sa separoval odpad ale nebolo tam nič zaujímavé. Potom sme sedeli v učebni fyziky kde nám akýsi enviromentalista púšťal videá o požiaroch, záplavách, tornádach a takých tých veciach o ktorých títo ľudia stále hovoria.
Bolo to asi tak zábavné, ako keď si pricviknete prsty do dverí od auta.

Som infekčný ľudský odpad.

20. dubna 2009 v 21:52
Pondelky väčšinou bývajú dňami, ktoré hrôzostrašne začínajú a celá táto hrôzostrašnosť, náhly príval zodpovednosti kvôli "pracovným povinnostiam", depresia a podobné prijemné veci vďaka ktorým sa všetci tešíme zo života sa s nami tiahnu až do večera, aby sme sa mohli vyspať do rovnako mizerného utorka a prežiť ďalší mizerný týždeň svojho mizerného života, zasväteného fungovaniu tejto spoločnosti postavenej na tom, aby v nej človek rozhodne nemohol robiť čo chce a byť šťastný.
Tak to samozrejme funguje pokiaľ chodíte do školy (alebo práce), čo dnes našťastie nie je môj prípad. Ráno som vstala neprirodzene skoro, pretože sa mi snívalo tuším niečo o obrovských pavúkoch, ktorým prišlo ako skvelý nápad zahniezdiť sa na mojej tvári. Alebo aspoň niečo podobného. Keď som sa snažila znova zaspať, sused so záľubou rezať drevo motorovou pílou o ôsmej ráno dal celej dedine hlasno najavo svoju prítomnosť a počuteľný dôkaz, že ho tento koníček ešte neopustil. Vidím to na vraždu.
Najedla som sa, pozrela som si Rain mana, Gran Torino a pár dielov Červených trpaslíka. Som si úplne istá že vzhliadnutím týchto kúskov som svoj život obohatila mnoho krát viac, ako keby som ho celý presedela v našej úžasnej komunistickej škole, kde nás po druhej hodine vyháňajú na chodbu aby sme sa prechádzali (mám za to dokonca aj poznámku - Cez prechádzaciu prestávku ostala v triede. Mama budila dojem, že sa prvý krát hanbí za svoje povolanie, keďže je tiež učiteľka a tým pádom sa vytvára možnosť, že ju niekto bude hádzať do rovnakého vreca s tými samozvanými najinteligentnejšími, najdôležitejšími a najmúdrejšími tvormi, aké kedy chodili po našej planéte - väčšinou mojich učiteľov.) alebo nás poučujú o nejakej smrteľne vážnej téme. Najradšej si vyberajú hlavne tieto diskusné témy (aj keď prívlastok "diskusný" asi nie je celkom na mieste, vzhľadom na to že nejde o diskusiu ale monológ učiteľa, ktorý keď prerušíte pohnojíte si pôdu pre dvojku z chovania, nech už poviete čokoľvek) :
1) Ste sprosté sračky bez budúcnosti
2) Ste primitívne sračky bez budúcnosti
3) Ste nedôležité teľatá bez budúcnosti, tak mi urobte láskavosť a páľte do riti.
Tak to by bol stručný prierez. Pochopiteľne, ja ako človek flegmatický, dávno zmierený so svojim osudom sa na týchto poučných rečiach idiotsky uškŕňam, čo je najhoršia zbraň aká môže byť. V brandži jej tiež hovoríme ŤAŽKÁ IGNORÁCIA. Ale nejdem tu teraz riešiť školu, keď mám deň voľna? Čo som to za študenta?!
Volal mi Milan aj Paťa, či nechcem ísť von, no odmietla som. Neviem prečo je o mňa v poslednom čase taký záujem, ešte pred prázdninami som považovala za maximálny úspech keď sa mi podarilo vypadnúť z domu raz za týždeň. Celý môj deň bol rozdelený do nasledujúcich fáz: Zobudiť sa, prežiť a ísť naspäť do postele. Bol to celkom otravný stereotyp. Nezdalo sa mi nič zábavné na chodení vonku s potratmi čo bývajú v mojom blízkom okolí, nečinne postávať na ihrisku sledujúc ako chalani hádžu loptu na kôš, debatovať o coolových seriáloch ako oc california alebo prison break, prípadne rozoberať ktorá podradná celebrita z okolia (po väčšinou zuzana, ktorú každý ohovára v úmysle skryť obyčajnú lacnú závisť) s kým chodí, smiať sa na ich trápnych afektovaných kúskoch či rečiach, a nechať na seba zazerať ako na vraha keď spomeniem niečo typu "Aj tak mám radšej Slayer ako Desmod". Lenže, to som ešte nevedela že medzi nimi sú aj jedinci ktorých krvná skupina sa približuje tej mojej. Títo ľudia nedráždia moju sociálnu fóbiu, takže mi nevadia. Dokonca by som si trúfla povedať, že ich mám aj trochu rada.

Ale stále nie sú Lufka alebo Nemenovaný, ktorých potrebujem ako skurvenú soľ.


Som Alicin roztrieštený prelud.

20. dubna 2009 v 1:11
Vždy ma vychovávali s tým, že zo mňa určite niečo výnimočné bude. Tiež ma nechali samú naraziť na skutočnosť že nikdy nebude. Ja proste milujem keď môžem všetkých sklamať a keď sa všetci tvária akoby to bolo okej. Čítala som si o strednej na ktorú idem a je to niečo ako filter, ktorý ma zabezpečiť aby sa neschopní a poľutovaniahodní ľudia uchýlili niekam do ústrania, kde budú izolovaní od všetkého dôležitého a celá ich práca bude spočívať vo frázach "áno, je to skvelá kniha - prečítajte si ju" a "ľutujem, nezaplatili ste členské". Som Alicin odsúdený a premrhaný život.
Nech. Jebať na to. Tam vonku je niekto komu by vadilo keby som bola mŕtva a to je jediná vec na ktorej záleží.

Paťa, ktorá si k vlastnej fotke napísala v skicári veľký nápis ANIEL, dnes z ničoho nič dostala geniálny nápad. Už som si začínala myslieť že od nej nič také čakať nemôžem. Prišla na to, že majú kdesi v ešte zastrčenejšej dedine chatu, kde by sme sa mohli cez leto na pár dní uchýliť a robiť všetky tie veci čo sa robia na chate, väčšinou súvisia s úmyselným skracovaním si vlastného života. Mám vážne podozrenie, že raz mi pľúca poslúžia maximálne ako niečo vhodné na rozbitie susedovho okna. A pečeň ako nepriestrelná vesta. Ale vzhľadom na to, že roku 2012 ma zasa nastať apokalypsa, mi to môže byť úplne jedno. Avšak je málo pravdepodobné že to nakoniec vyjde (tá chata, nie apokalypsa), takže sa neoplatí kvôli tomu vzrušovať.
A čo sa týka apokalypsy, jej dátum stanovili podľa toho, že tým dňom končí akýsi mayský kalendár. Ako logickejšie vysvetlenie mi príde, že sa im proste nechcelo ďalej písať. A aj keby tá sľubovaná apokalypsa nastala, berme to z tej lepšej stránky - aspoň sa nedočkáme nového pokračovania Saw, ktoré by uvrhlo brilantný prvý diel do ešte väčšej hanby. V každom prípade, je to dobré pripomenutie toho, že budúcnosť sa neoplatí plánovať, lebo osud v skutočnosti urobí všetko aby vám plány prekazil v naozaj epickom štýle.
Okrem toho mala geniálny nápad aj Wika, keď povedala že by sme mohli vystrihnúť najnapínavejšiu scénu nejakého trháku a zakomponovať do nej niečo šokujúce, ako zoofilne porno alebo niečo podobne veselé, pričom by sme to neskôr mohli postnúť na net. V tom okamihu mi to prišlo strašne smiešne.
A teraz som mala skvostnú konverzáciu s mamou:
Alica: Musím ísť zajtra do školy? Treba mi pozerať film.
Mama: Hahahaha.
Alica: No a? Zo všetkého už mám relatívne dobré známky, tak sa na to môžem vydrbať.
Mama: Aké máte zajtra predmety?
Alica: Kokotské. Slovina - nič. Matika - bude sa celú hodinu vykecávať aký sme hrozne jebnutí, lebo sme minule písali písomku. Anglina - skapem od nudy. Občianka - mám tam trojku, ale na toho jebnutého chuja serem....
Mama: Dobre, ostaň doma.
Alica: Fakt?
Mama: Hej. A obleč si kurva už konečne tie periny.
Alica: Umh.



Naozaj posledná krížová výprava

19. dubna 2009 v 13:54
Fotky zo včerajška... mňa môžete vidieť hneď za foťákom...

Já jsem Holly, lodní počítač s IQ 6000. Co je stejne jako má 6000 telocvikářu.

19. dubna 2009 v 13:00
Ten nádpis, to je z Červeného trpaslíka. A ako to na tomto blogu býva zvykom, s článkom nebude mať absolútne nič spoločné.
Môj milovaný Marilyn Manson (všetkým ktorý práve vyvalili alebo prevrátili očami odkazujem: pojebte sa!) sa každým dňom blíži k oficiálnemu vydaniu svojho nového albumu, ktorý má vyjsť niekedy v máji. Pochopiteľne ako asi všetko, aj tento album mal na internete premiéru už o niečo skôr. Nie celý, len pár songov z neho. Neviem určite povedať či sa jedná o demá alebo finálne verzie, no viem, že ak platí druhá možnosť, tak sa mu z toho podarilo urobiť miestami celkom slušné techno. Z toho čo som zatiaľ počula usudzujem, že podľa toho ako sa dalo očakávať Manson zabočil zasa úplne novým smerom, zrejme v rámci svojej záľuby hrať si čo chce a zamotávať hlavu všetkým deťom, ktoré sa radi hrajú so škatuľkami. Avšak rovnako konštatujem, že to zas až taký skvelý nápad nebol, pretože tomu jednoducho hrozne chýba to, čo mal Holy Wood a všetky albumy pred ním. Ťažko ten chýbajúci kúsok nejako pomenovať, ale evidentne bude dosť podstatný.
... Počkať, ja som na to asi prišla. Hovorí sa tomu duša.
Ale ináč to nie je až tak hrozne zlé, len by som sa vôbec nečudovala keby to začalo hrať na funrádiu (čo je u mňa chápané ako najvyššia potupa). Tak to proste chodí, že po čase ide všetko skvelé do hajzlu.
Platí to aj pre relatívne nové pokračovanie Indiana Jonesa, Kráľovstvo kryštálovej lebky. NIE! PREČO MIMOZEMŠŤANIA? WTF! TÍ PREDSA NIKDY NEPATRILI DO INDIANA JONESA A BOLO TO TAK DOBRE! PREČO, SPIELBERG? PREČO, LUCAS?
Okrem toho asi nič nové. Včera sme zasa boli opekať, čo sa nám tento krát dokonca aj podarilo, pretože sme v lese stretli nejakých Kubových spolužiakov z gympla ktorý opekali, tak sme sa k nim pridali. Ešte predtým sme však prvý krát naložili Mirovu vodnú fajku o pár metrov nižšie do nich, na lúke pri malom lesíku kde som našla drevený kríž, ktorý sme z pochopiteľných dôvodov obrátili. Wika neskôr poznamenala, že sme ho mali zapáliť, čo mi prišlo ako geniálny nápad. Nechápem, ako to mohlo nenapadnúť mňa. Chvíľu sme sa teda s krížom pohrali, pozerali sme south park a potom k nám doľahol hluk z hora, tak sme sa prišli pozrieť kto to tam homoší.
Mali rozložený oheň a nejaké žrádlo. My sme zasa mali vodnú fajku, takže naše pričlenenie sa k nim nebol najmenší problém. Sám o sebe však bol tento malý výlet výnimočný, keďže medzi tými gymnazistami bol aj Valentín, čo je živá legenda našej koncentračnej školy. Je známy napríklad tým, že zapálil triednu vlajku kaloghakatie (taká stupídna športová súťaž na ktorú si každá trieda musí nakresliť vlajku), čo mi však vyvrátil keď som sa ho pýtala. Povedal, že žiadnu vlajku zapáliť nemohol, lebo každú športovú súťaž sedel doma a gamblil WoW alebo niečo podobné. Ale aj tak bola česť stretnúť sa s ním.
Neskôr som zdrhla domov a hneď na to šla zasa von, ale už nie s húličmi ale s Wikou a Milanom. Boli sme Wiku odprevadiť domov do mesta a cestou tam sme stretli Paťu, ktorá sa mala stretnúť so svojou internetovou platonickou láskou z Popradu. Všeobecne zastávam názor že internetové platonické lásky sú tá najväčšia chujovina aká môže byť, no potom si musím stále spomenúť na istého nemenovaného a cítiť sa strašne trápne.
Paťa sedela na schodoch nejakej budovy s ním a ďalšími jeho asi troma spolužiakmi, ktorí došli spolu s nim. Keď nás videla na chvíľu od nich odbehla k nám, naliehala aby sme ju v meste počkali ešte hodinu aby nemusela ísť sama domov (v tomto sme sa na ňu samozrejme vysrali) a ponúkla nás cigaretami (na čo sme sa už nevysrali).
Odprevadili sme teda Wiku a šli sme s Milanom dva kilometre naspäť domov. Riešili sme vzťahy cez internet, koniec sveta, najideálnejší spôsob smrti a samé veselé témy. Bola pekná obloha. Čierne mraky vyzerajúce ako ničota spomedzi ktorých bolo vidno posledné zelenkavé náznaky žiarenia zapadnutého slnka. Už cestou mi volala mama v jednom zo svojich cholerických záchvatov ohľadom toho kde kurva som, keď mi povedala že nemám prísť domov keď bude tma. Tak som jej natrhala narcisy v babkinej záhrade a bola spokojná.
Niekedy ma prekvapuje koľko málo jej stačí ku šťastiu.