Květen 2009

28.5./ Som mucQózna

28. května 2009 v 23:07
Dnes som nebola v škole, začo ďakujem bohu, mame a tak ďalej a tak ďalej. Mali sme totiž telinu a z tej mám stále samovražedné myšlienky, pretože tá jebnutá piča ma núti bežať desať kolečiek na ROZOHRIATIE. Dnes som sa tomu však našťastie vyhla.
Dnes je tiež prvý deň môjho života, počas ktorého som nejedla absolútne nič a absolútne po tom netúžim. Akurát som sa pristihla pri tom ako nepríčetne behám po izbe a ako som uprostred pozerania Zamilovaného Shakespearea dostala náhlu chuť natrhať vlčí mak čo rastie pri potoku. Ale to nemusí mať s deficitom jedla nič spoločného. Mne sa takéto veci stávajú úplne že bežne. Tiež mám pocit že mam halucinácie. Hrala som sa s fľaštičkou od bieleho laku na nechty, keď som si všimla, že v tom pláva niečo čierne neidentifikovateľné čo tam nepatrí. Tak som sa hrdinky podujala to vytiahnuť, čo som, ako sa neskôr ukázalo, robiť nemala, lebo mi to spôsobilo panický záchvat. Ako sa kurva môže dostať tak obrovský pavúk do fľaštičky s lakom, ktorú nikto takmer rok neotváral? 42. Alebo zrejme ide o trest za urážku najgeniálnejšieho superchladného, úžasného, jedinečného vládcu vesmíru.
Okrem toho som dnes počas prechádzky s Milanom a Viktorom natočila to najúžasnejšie video na svete. Zaberá Viktora hrajúceho akúsi gejskú hru na Milanovom mobile. Nejde však ani tak o tú hru, ale o to ako sám Viktor komentoval svoje počínanie. Myslím, že Quentin Tarantino, bratia Coenovci, Guy Ritchie a im podobní by len padli na zadok v nemom úžase a pustili by sa do dobrovoľného čistenia mojich polorozpadnutých číňanov.
Okrem toho dnešný deň veľa nepriniesol.

26.5./ Oh dear, what nonsense I’m talking!

26. května 2009 v 19:16
Ráno som sa prebudila na to, že sa mi chce hrozne omdlieť. Kdesi pri hľadaní kľúčov od domu som na to ale zabudla a pripomenulo sa mi to až v škole, kde som si spomenula, že musím napísať ťahák na písomku z chémie. Uvedomila som si, že by som bola oveľa radšej keby ma predsa len jeblo, pretože mi to prišlo ako oveľa vhodnejší scenár, ako schytať päťku z chémie, ktorej som sa celý druhý polrok tak statočne vyhýbala sústavnými absenciami a podvodmi.
Napísala som si teda ťahák, ktorý mi na koniec bol úplne na hovno, pretože na písomke boli zaručene len tie veci, ktoré som si tam nenapísala. Myslím, že mi čítala myšlienky len kvôli tomu, aby na tu písomku mohla vybrať presne také vzorce, aké som si na ťahák nenapísala. Nakoniec to však až také hrozné nebolo a užila som si kopu srandy, keď som vymyslela niekoľko nových chemických prvkov ako P1C4 (schválne, aké slovo vám to pripomína?), W7F, R2D2 a C3PO (tie posledné dve sú mená robotov zo Star Wars). Síce keď som to po hodine nadšene vykladala spolužiačkam, žiadna nepochopila to šifrovanie, no to nevadí.
Neskôr si ma spolu s Erikou a Aďou zavolala do kabinetu triedna. Už som rozmýšľala na akú neresť mi asi tak prišla a prečo preboha volá aj Eriku s Aďou, no chcela mi len oznámiť, že v rámci svojho literárneho talentu mám napísať esej o tom, ako by sa podľa mňa mal vybudovať svetový mier. Vraj to chce použiť ako príspevok do nejakej súťaže. Neviem ako sa volá, ale vzhľadom na tú tému by som jej tipovala názov "Súťaž o najlepšiu fantasy poviedku" alebo "Súťaž o najväčšieho optimistu pod slnkom". Zrejme niečo skopírujem z netu a dodám pár veršov z piesní nejakého hipisáka.
Tiež som mala úžasnú konverzáciu s katechétkou (učí nás pestovateľské), ktorá sa snažila presvedčiť spolužiačku o škodlivosti piercingu. Prebiehalo to asi nejako takto:
Katechétka: (blablabla, niečo o rakovine jazyka)
Ja: Pokiaľ vám tú dieru na piercing nebudú robiť tak, že po vás budú zo šiestich metroch hádzať hrdzavé šípky tak sa vám nemá čo stať.
Katechétka: Ale to nemôžeš vedieť, každý organizmus reaguje ináč.
Ja: To je síce pravda, ale je malá pravdepodobnosť že sa stane niečo také.
Katechétka: Aj keby to bolo len jedno percento zo sto, ako vieš že práve ty nie si to jedno percento?
Ja: Tak budem dúfať, že boh bude stáť pri mne.
Na to sa všetci začali pochechtávať (nie preto žeby to bolo neskutočne vtipné, ale preto že to šokovalo katechétku), katechétka sa radšej zdržala odpovede a Gaba ma nazvala antichristom a podpaľačkou krížov. Do zbierky mi už chýbajú len tituly "przniteľka panien" a ,,vládkyňa potratov".
Pred zborovňou učiteľka buzerovala nejakého ôsmaka za to, že mu našla v taške zápalky, takže určite mal aj cigarety. Stačilo jej to ako dôvod na to, aby zavolala do školy jeho fotra a uprostred chodby o tom nahlas teoretizovala a prehovárala mu do duše. Celkom som sa zasmiala. Ja vo vrecku nosím nábojnicu, zapaľovač, vreckový nôž a dve eurá. Nechcem si ani predstaviť, čo by vydedukovala z toho, ale zrejme by to malo niečo spoločné s vraždami na objednávku v akcii za dve eurá.
Na výtvarke som sedela na parapete okna a čumela do desať metrov vzdialenej zeme. Okrem toho som tiež kreslila kocku a učiteľ sa vyjadril, že je zvedavý ako budem kresliť podľa skutočnosti. Na hovno, ako inak. Nechápem všetok ten rozruch okolo kreslenia podľa skutočnosti. Na čo ej to dobré? Ak chcem presnú kópiu niečoho zo skutočnosti tak si vezmem foťák a odfotím to, nebudem sa týždne jebkať s rudkou aby som nakoniec skonštatovala, že na ľavom okraji lampy je príliš veľa tieňa. Tiež mi povedal aký je neskutočne rád, že nakoniec predsa len idem na výtvarnú školu. Aspoň niekto.
Teraz sa moja hlava pravdepodobne snaží explodovať a som si celkom istá že ak bude v snažení pokračovať ešte nejakú hodinku, tak sa jej to úspešne podarí.

Anjeli a démoni

24. května 2009 v 15:18 movies
Režie: Ron Howard
Hrají: Tom Hanks, Ayelet Zurer, Ewan McGregor, Stellan Skarsgård, Carmen Argenziano, Armin Mueller - Stahl, Pierfrancesco Favino, Thure Lindhardt, Elya Baskin, Nikolaj Lie Kaas
Takže som vzhliadnutím Anjelov a démonov úspešne dosiahla pekné okrúhle hodnotenie na csfd.cz. A celkom to stálo za to, hoci moje očakávania po vzhliadnutí povrchného Da Vinciko kódu (ktorý sa aj napriek celkom slušnému knižnému potenciálu stal len komerčnou popcornovkou pre masy, priživujúci sa na kontroverznosti knihy ) príliš vysoké neboli. Nie žeby ma nejako fascinoval a ohúril ako trebárs Pán prsteňov, ale ako knižná adaptácia (ktorá sa občas naozaj niesla v duchu trúfalého ignorovania všetkej logiky a snažila sa pri tom tváriť so serious) celkom ušiel.

Christian Bale - What don't you fucking understand?!

23. května 2009 v 17:19 smiesni ludia
Historku o technikovi ktorý sa omylom zatúlal na scénu pri točení Terminator Salvation a ako mu za to ukážkovo Christian Bale vynadal už asi pozná každý, je to pomerne stará záležitosť. Ale stále ma to dostane do kolien. Mali by to zaradiť do učebných osnov z angliny ako ukážkovú nahrávku na porozumenie hovorenému textu. To by mali všetci za jedna, pretože je to plné motivujúcich slovíčok. Ako fuck.
Keď bude Quentin Tarantino (Pulp Fiction, Reservoir Dogs, Inglorious Basterds) v najbližšej budúcnosti točiť nejaký film, stavím sa, že Christian bude jeho jasná voľba do obsadenia. Viem si ho živo predstaviť... ,,Cause storing dead niggers ain't my fucking business, Jules!" ... ,,Get the fuck out my face with that shit! The motherfucker that said that shit never had to pick up itty-bitty pieces of skull on account of your dumb ass!"
Why so fucking serious?
A toto je jediný techno remix ktorý sa mi páči:
Shut the fuck up. LOL!

22.5./ So she was considering in her own mind (as well as she could, for the hot day made her feel very sleepy and stupid)

22. května 2009 v 23:46
,,V jeho živote zúfalo chýbalo niečo, čo robí ostatných ľudí plných elánu do života a vždy keď sa mu naskytla príležitosť to získať, spanikáril a uchýlil sa niekde, kde ho to v žiadnom prípade nemohlo opätovne nájsť. Vytrvalo o sebe tvrdil že je šťastný a úplne normálny."

- Chcela by som, aby sa z tohto raz stala slávna hláška.

Môj život je ako hojdačka. Včera dole, dnes hore.
Dnes som nebola v škole, pretože k nám prišiel matkomrd a matke sa nechcelo ráno kvôli mne vstávať (ona do roboty pochopiteľne nešla). Takže som dospala pár posledných dní, ktoré poznačila moja výrazná absencia spánku. Zobudila som sa, spravila som si raňajky a zistila som, že mi nejde net. Aha, no dobre. Nešiel ani včera, ale dúfala som, že to cez noc spravia. Očividne sa mi môj naivný optimizmus nevyplatil, no vždy je lepšie sa nudiť doma ako v škole. Chcela som si pozrieť nejaký film, no pri prehrabovaní sa šuplíkmi som našla jednu staručkú hru, ktorú som zvykla hrávať ako malé dieťa (a nebol to Wolfenshtein ani Warcraft, ale o niečo miernejšia a krajšia hra bez zombíkov a zabíjania). V náhlom prívale príjemnej nostalgie som ju teda opätovne nainštalovala a skoro celú prešla, kým sa mi o piatej neuráčil ozvať Viktor, že s ním idem von. Volala som mu ohľadom toho už ráno, no musel ešte niečo doma vybaviť.
Rozprával mi o svojej PEER besede. To sú tí gejkovia, ktorí chodia po školách a poučujú žiakov o drogách, sexe, duševných poruchách a podobných veselých veciach, ktoré väčšina z nich zakúsila na vlastnej koži, prípadne sa s tým minimálne stretli. Viktor všetkých nadchol svojou prednáškou o drogách (ehehem) a oni jeho nadchli svojou nekonečnou prijebanosťou. Čo je dosť závažne vzhľadom na to,
že Viktor je celkovo veľmi tolerantný človek.
Keď sme už pri drogách, Miro, majiteľ vodnej fajky, sa zo dňa na deň stal oficiálnym géniom. Jeho nádobičko našla babka a konverzácia, ktorá medzi nimi neskôr kvôli tomu prebehla je natoľko geniálna, že to spíšem asi formou príbehu alebo poviedky, pretože je to niečo tak maximálne geniálne, že Nemenovaný v mojich očiach oproti Mirovi mierne poklesol. To už je čo povedať.
Potom sme ohovárali (keď sa stretnú niektorí členovia tejto partie, je to horšie ako babky v kostole) Paťu (spôsobila som revolúcia v prirovnávaniach, keď som vyrukovala so svojimi 'zoznam dlhý ako Patino vedenie', 'krúpy veľkosti Patinho mozgu' a 'nôž tupý ako Paťa' - pochopiteľne, nič z toho nebolo tak celkom myslené osobne, ale z Pate sa hrozne dobre robí sranda) a Milana, ktorého sme neskôr aj stretli na ceste k už spomínanej Pati. Akurát bol veľmi zdeprimovaný, aby sme sa ho mohli spýtať čo mu je a aby nám na to mohol odpovedať "nič". V takejto nie veľmi kompatibilnej zostave sme sa chvíľu hrali so psom ktorého sme našli, hoci sme si prvých päť minút mysleli, že ide o nejakú deformovanú veveričku, pretože to bolo malé a retardované. Keď nás pes dostatočne oňuchal, všetci sme ho dostatočne ponosili na rukách, nenapadlo nás nič ďalšie čo by sa s ním dalo robiť (Milanov nápad na skopanie do krvi sme odmietli, pretože to retardované stvorenie bolo svojim retardovaným spôsobom mimoriadne roztomilé, a do roztomilých vecí sa nekope), omrzel nás a zamierili sme do blízkeho lesa za dedinou, v zámienke doplnenia dávky nikotínu po niekoľkotýždňovej (aspoň v mojom prípade) abstinencii.
Našla som zdochnutého polorozloženého hada, ktorého som chytila do dvoch konárikov ako do čínskych paličiek a naháňala som s ním Viktora, ktorý vyvádzal akoby som mu tým osobne ubližovala. Tiež sme po sebe hádzali trávu a konáre, zatiaľ čo sa Milan nemo opieral o strom a Paťa telefonovala so sestrou. Myslím, že ak by nás niekto nezainteresovaný uvidel, rozhodne by si o nás nepomyslel nič lichotivého (niekto zainteresovaný by si len ešte viac potvrdil dojem o našej bezhraničnej jebnutosti).
Potom čo sme vybehli z lesa vrieskajúc po sebe nádavky, sme sa len tak nečinne flákali po okolí, až sme zakotvili pri trávnatom ihrisku, kde som sa s Viktorom hojdala na detskej hojdačke, Milan sedel na pieskovisku s tvárou v dlaniach a Paťa sa na nás nečinne prizerala.
Ku večeru sa Milanova nálada trochu zlepšila, pretože sa odhodlal k úchylným poznámkam na Patinu adresu, a to proste zlepší náladu každému. Okrem toho prebehol tento rozhovor, z ktorého sa z mne nepochopiteľného dôvodu začali všetci smiať (za čo si odo mňa vyslúžili titul "trápni až za hranice vesmíru", čo spustilo rozsiahlu argumentáciu o tom, kto je trápny len po hranice vesmíru a kto až za ne [čo som uzavrela vrieskaním, že tým zahraničným titulom poctil jeho autor špeciálne mňa, preto nemá nikto iný právo sa nim chváliť]):
- ,,Facebook sa ma pýtal, či si panna/panic."
- ,,Nie som, už so mnou vyjebal život."
Zotmelo sa a na oblohe sa začali zoskupovať dažďové mraky (ktoré vystriedali pery Angeliny Jolie a imperiálnu vojenskú flotilu [došli sme v našich duchaplných rozhovoroch až k rozoberaniu tvarov oblakov]), takže sa Viktor vybral domov pre bundu. Pred jeho domom sme vymysleli novú hru, ktorá spočíva v tom, že sa budete navzájom predstavovať menami nejakých slávnych ľudí. Takže to vyzeralo asi takto:
Paťa: ,,Teší ma, som Dani Filth."
Alica: ,,Marilyn Manson, je mi potešením."
Tomáš: ,,Barrak Obama."
Paťa: ,,Paris Hilton."
Alica: ,,Megan Fox."
A tak ďalej a tak ďalej, až sme skončili pri hasiacich prístrojoch a pičiach. Potom som šla k Pati, ktorá mi ukázali jej novorodené dve mačiatka, ktoré boli tak nekonečne zlaté, že som mala pocit, že ich ukradnem a zjem.
Domov som šla už potme, čo na mňa znova zapôsobilo nezmyselne euforicky, takže som väčšinu cesty skákala ako idiot, užívajúc si to, že ma nikto nevidí a spievala som si I'm singin' in the rain.
Na to že bol deň môjho života, nebol zlý, deprimujúci ani nudný.
(ehehehm, Alice privoláva búrku)

20.5./Comedy and Tragedy

20. května 2009 v 23:36
Dnes ma ošťal potkan a rozprávala som sa s koňom.

Ako si to práve znova prehrávam v hlave, uvedomujem si, že žiadne LSD, lisohlávky a tak podobne vôbec nepotrebujem. Som prirodzene retardovaná a robím chujoviny aj bez nich.
Nič sa mi nechcelo. Nechcelo sa mi chodiť von, hoci ma dnes Paťa, Milan i Wika volali, nechcelo sa mi kresliť (aj keď som sa dnes zmohla na ďalšiu Harley Quinn počas pozerania Fontány) a čo je asi najhoršie, nechcelo sa mi ani len pozerať filmy. To je proste nemysliteľne zlé, pretože to znamená, že sa mi nechce rozoberať životy a osudy fiktívnych postáv (čo je v podstate moje hobby), čo znamená že mi ostáva viac času na filozofovanie nad typickými otázkami ako zmysel vesmíru a rozoberanie môjho skromného života a ciest kam smeruje, čo zas znamená, že sa stále v konečnom dôsledku uvrhnem do depresie a ostanem tam zakorenená na mŕtvom bode. Je to tak trochu začarovaný kruh stereotypu povahy, ktorá predbežne vidí problémy tam kde nie sú.
Vždy som si myslela, že zmysel života je čisto relatívna vec, ktorá individuálne záleží na každom človeku. Kto iný by nám mal voliť prečo žijeme ak nie my sami? Časom si nájdeme vlastný zmysel života, či to bude rodina, kariéra alebo rekord v najrýchlejšom zjedení piatich kíl tvarohových pirohov zo staničného bufetu. Lenže čo ak ma to po čase omrzí a ja sa znova ocitnem na depresívnej plytčine duševnej prázdnoty? Možno som príliš mladá a neskúsená na to, aby som sa zamýšľala nad týmito témami, ale viem že keby mi malo na dom spadnúť lietadlo, tak jediné čo si môžem v posledných stotinách o svojom doterajšom živorení pomyslieť bude: ,,Vôbec to za to nestálo."
A tiež viem, že moja situácia sa nijako nemôže zlepšiť. Od jedenástich rokov čakám kedy ten deň nastane. Stále som sa presviedčala "keď otec umrie bude lepšie", ,,keď odídem z gympla bude lepšie" a teraz sa otvorila nová príležitosť na napĺňanie sa falošnými nádejami: keď pôjdem na strednú, bude lepšie.

,,Niektorí ľudia sa už proste narodia s tragédiou v krvi."
- Grethen (Donnie Darko)

Čo je však horšie, ja ani neviem čo by mi chýba ku šťastiu, lebo mám všetko čo je pekné a filozofmi označované za najdôležitejšie hodnoty v živote, no nedokážem sa z toho tešiť. Som zatrpknutá, poľutovaniahodná bytosť od ktorej by mali všetci rýchlo odtiahnuť ruky a tváriť sa, že ju nikdy nepoznali. Som ako kopa rádioaktívneho odpadu uprostred rozkvitnutej lúky, jazva na tvári Angeliny Jolie. Teraz to viem a cítim sa dobre a vyrovnane. Neľutujem sa a neobviňujem všetkých okolo, pretože je to len a len moja vina. Len si to občas musím pripomenúť.
I am so emo.

17.5./I want to breath smoke.

17. května 2009 v 21:28
Dnes som konečne po niekoľkých týždňoch bola vonku s Bašou. Jej skvelá vlastnosť je, že sa dokáže absolútne iracionálne tešiť zo všetkého z čoho ja nie, hoci si tiež prešla svojou srandovnou rodinnou históriou, ktorá sa v malých zábleskoch stále vracia a komplikuje prítomnosť. Najnovšie si trebárs prečítala knihu o kryštalizácii vody a pochopila, že sa musí tešiť z maličkostí. Opisovala mi, ako chodí po chodníku a ako si v duchu opakuje za čo všetko je vďačná, za každú bunku v jej tele, za modrý vzduch, za západ slnka, za vôňu kávy a za úplne banálne veci, ktoré si bežný človek ani neuvedomuje a časom ho viac a viac omŕzajú. A ja sa teším že sa teší ona, takže mi v podstate stále zlepší náladu. Aj napriek tomu, že modrý vzduch sa mi exhalátmi zunoval a každá bunka v mojom tele má v geneticky zakódovanú rakovinu môjho otca. Ale nevadí mi to, nie dnes.
Dostala som darček a narodkám o ktorom viem, že mi ho Baša nedala len tak, aby sa nepovedalo. Je to umelohmotný kvet, kôpka kamienkov vo fialovom vrecúšku a dva poháre s listovou podstavou. A hoci som narodky mala pred mesiacom, vôbec mi to nevadí.
Tiež mi volal Viktor, že sa ide opekať. Bol tu aj Fucker, Grco a Igor, no kvôli Baši som nešla, keďže to bolo v rovnakom čase a Baša o vodnú fajku záujem nemá. Nakoniec sa ukázalo, že som spravila dobre, pretože Mirovu vodnú fajku objavila babka. Oznámil mi to Viktor, keď som s ním večer po Bašinom odchode volala, no celú story mi povie až niekedy v utorok (chudák už bol doma a ma strach všeobecne o niečom takom doma hovoriť, pretože jeho mama má na takéto ilegálne záležitosti lepší šiesty zmysel ako ktokoľvek iný). Takže to vyzerá tak, že naše húličské aktivity dospeli k trpkému koncu, hlavne ak Mirova babka pozná anatómiu niečoho takého ako je vodná fajka. Ale vzhľadom na pár krabíc tabaku to nebolo ťažké domyslieť si. Nie žeby som bez toho neprežila, no občas to dobre padne.

16.5./Tadadada, follow the path

16. května 2009 v 14:54
Na etike sme sa rozprávali o našich snoch do budúcnosti. Napísala som, že chcem byť spisovateľka zložitých psychologických románov prešpikovaných myšlienkami o hnilobnosti života, ktoré ľudí donútia priložiť si zbraň k spánkom. Ak by mi tento môj cieľ nevyšiel, chcela by som byť hlavná vedúca oddelenia pre desing nákupných vozíkov.
Vzhľadom na strednú na ktorú budem musieť ísť je vtipné, že tá druhá ironická možnosť je úplne že pravdepodobná.
Po predvčerajšom miernom psychickom zrútení sa zasa vraciam k svojej typickej životnej filozofii postavenej na ignorovaní reality. Som zvedavá, ako dlho mi to vydrží.
Milan sa ma zasa snažil ohúriť polcentimetrovou rankou ktorú si vyrýpal do ruky cez školu kružidlom, pričom fňukal, že mu netiekla krv. Tak som sa nasrala, vytiahla vreckový nôž, chytila ho za zápästie a rezala.
Nebol nabrúsený.
Nôž, nie Milan.
Ináč sa nič zaujímavé nestalo. Neprekonateľne som sa strápnila pred nemenovanou osobou a jediná vec ktorá ma potešila bolo to, že mi po niekoľkých hodinách utešovania oznámil, že som fakt priblblá.
V škole sa hrozne prekvapivo znova nič nestalo, okrem tým zvyčajných trápnych vecí akože som dostala 2 z diktátu, učiteľ občianky je kokot a tak podobne. Akurát na angline Gaba zahlásila: ,,Gravitácia? To čo je? Toto keď je niekto tehotný?" Prišlo mi to celkom vtipné.
Zlepšila sa niekomu po čítaní tohto blogu nálada? Wika hovorí, že jej áno. Škodoradosť, tse.

Ľudské zrúdy

14. května 2009 v 16:00
Toto vlastne vôbec nie je Fun, ale skôr funeral. Mne to však pripadá zaujímavé a tak si to tu asi zaslúži byť.
Kto sa bál pri Hills have eyes nech radšej nekliká na celý článok.
Kto verí v boha a nechce o svojej viere pochybovať nech radšej tiež nekliká.
Musím sa priznať, že ani mne nebolo všetko jedno. Lady Holocaus vie, že to niečo znamená.

14.5./Bleeding hearts and artists

14. května 2009 v 15:49
Včera som sa pristihla pri tom, že som celkom šťastná, takže sa pochopiteľne muselo stať niečo nepríjemné, aby som si preboha nezačala myslieť, že mi niečo vychádza. Na drevárke môj odbor predsa len neotvorili, pretože mi dnes prišiel papier z propagačného výtvarníctva, že sa mám dostaviť na talentovky 2. Júna. Určite ma tam zoberú, pretože tam berú každého. Trápne. Už teraz to tam nenávidím. Nechcem robiť nič s umením. Vzhľadom na moje kreatívne obdobia, ktoré sa dostavia tak raz za tri mesiace mám asi takú šancu sa presadiť, ako že začnú z neba padať fúriky. A na akú neumeleckú výšku môžem ísť z propagačného výtvarníctva? Umh, na žiadnu. Ale na druhej strane, neviem ani na akú strednú by som chcela ísť (okrem gympla, na ktorom nemám šancu prejsť ani prvým ročníkom :-*).
Vidím to tak, že sľubovaná apokalypsa ktorá ma nastať roku 2012 je najlepšia vec ktorá ma môže stretnúť.