Červen 2009

30.6./ You cannot reach me now, no matter how you try

30. června 2009 v 23:08
Ráno som sa zobudila s pocitom, že zrejme zabijem vlastnú matku, keď okamžite neopustí moju izbu a nenechá ma spať ešte aspoň týždeň.
Neskôr som mala znova pocit že budem vraždiť, keď ma prišla zobudiť po tom, čo som zaspala hneď ako opustila moju izbu.
A do tretice som na ráno mala vraždiace chúťky, keď ma presviedčala, že moje úchvatné žlté tričko, ktoré je zrejme staršie ako ja a má veľmi moderný strih podobný vrecu s náhodne vystrihnutým otvorom na hlavu, nie je najvhodnejší odev na niečo tak mimoriadne slávnostne, ako skončenie trápnej základky, na ktorej som aj tak bola len pol roka a polovicu mojich spolužiakov stále ani nepoznám po mene.
Najprv sme stáli na dvore a počúvali neuveriteľne zaujímavý príhovor riaditeľky, ktorý zrejme písal nejaký piatak alebo ho stiahla z netu desať minút pred začiatkom celej tej veľkolepej ceremónie, ktorá bola asi taká skvelá, že už po piatich minútach som o náhlom nečakanom atómovom výbuchu niekde v bezprostrednej blízkosti začala uvažovať ako o tej lepšej alternatíve. Gaba stála vedľa mňa a tvárila sa rovnako nadšene ako ja. Jediné, čo stálo za to, bola moja spolužiačka, ktorá vyzerá ako Angelina Jolie v mladšom vydaní a dobre sa na ňu pozeralo. Na záver Miša spievala pesničku Záverečná, pričom jej Tono robil doprovod na gitare. Ona kdesi uprostred toho zabudla text, takže nasledovalo asi tridsať sekúnd gitarového sóla, z čoho by som sa možno aj rozosmiala, keby som nebola v štádiu otrávenia, kde sa nedá smiať na ničom, ani na takom krutom faile pred celou školou.
Zaujímalo by ma, či ten spolužiak, čo píše na net poviedky dnes hľadal v zástupoch žiakov tú blbú Alice from Wonderland, čo mu neustále vypisuje komentáre a pozná dokonca meno jeho slovenčinára. Ale najskôr na ňu ani nepomyslel, pretože si musel vybrať kvantum ocenení.
Potom sme šli do tried, kde Gaba na záver rozmliaždila topánkou kriedu a zajebala celú podlahu. Musela to umyť. Dali sme triednej kvety (dokonca som kvet mala aj ja, čo je dosť divné, keďže kvet som triednej učiteľke naposledy dávala možno v príme na gympli. Mama síce stále nejaké kvety a chujovinky z darčekového obchodu pre triednu kupovala, ale ja som sa to všetko radšej rozhodla dať Baši, pretože tá si to podľa mňa zaslúžila oveľa viac) , Tono pri tom stále hral tie tri pesničky čo vie na gitare a všetci spievali. Okrem mňa. Tiež sme triednej dali náramok čo sme jej kúpili, šli sme sa rozlúčiť s ostatnými učiteľmi (teda vlastne len s troma, s ostatnými sa zrejme rozlúčili včera keď som nebola v škole alebo čo), ktorým sa každý vykecával a ďakoval a oni na oplátku všetkých bozkávali a želali im veľa šťastia do života. Bolo to tak zúfalo neúprimné. Myslím, že som preukázala obrovské sebazaprenie, už len pri tom skromnom "dovidenia a ďakujem" čo som zo seba nasilu vypotila.
Na mieste to bolo snáď len u triednej, pretože táto bola fakt dobrá. Tiež sme sa prešli po celej škole, pričom sa stále hralo a spievalo. Všetci na nás čumeli ako na retardov, preto som s Gabou šla trochu pozadu, aby to vyzeralo, že k nim nepatríme. Potom sme dostali vysvedčenia.
Všetci revali, okrem mňa. Keďže som s nimi bola len prvé štyri roky základky a teraz tento posledný polrok deviatky, bolo toto lúčenie s ľuďmi na ktorých som po štyroch rokoch na gympli úplne zabudla len niečo ako nanútená formalita a nie emocionálna záležitosť, ako to zrejme vnímali oni. To náhle uvedomenie si, že jedna etapa, ktorú si tak zaužívali končí sa triedou prehnalo ako tornádo a zasiahlo ich rovnako efektívne, ako mňa minulo. Objímali sa a ja som sa na chvíľu naozaj tešila, pretože ma objala Viktória. Priala som si len, aby to mohlo trvať dlhšie.
Šla som na obed, kde sa ma akýsi malý človiečik pýtal, či nie som z nejakej rockovej kapely. Ajem sou ívl. Pred zborovňou som uvidela Kuba (jeden z informatikov), ktorý sa rozhodol že ma zvezie do ZUŠky pre vysvedčko z výtvarky, na ktoré som čakala neuveriteľne dlhú dobu, kým sa učiteľ vykecal so všetkými ostatnými čo tam boli predo mnou, za mnou a podobne. Povedal mi, že tie známky mám len za to, čo si myslí že viem, nie za to čo som tento rok predviedla. Asi tým myslel trebárs tie známky za maľbu a modelovanie, na ktoré som v ZUŠke nesiahla ani omylom.
Kubo ma zobral k nim na chatu, kde mi ukazoval videá ich autistického spolužiaka na youtube a potom sme sa cez siahodlhú prednášku o Stargate dostali k hraniu Sacred. Pomerne o ničom činnosti, ale bola to sranda, keďže tí dvaja si do toho nadávali a rozprávali historky o medikoch, ktorých stretli vo vlaku a vysvetľovali im anatómiu oka, keďže medici sa ukázali nie príliš medicínsky vzdelaní. Potom Kubo opisoval, ako si z jednej lekárky robil srandu, keď mu tvrdila, že z lekárskeho hľadiska nie je možné oblízať si vlastný lakeť, na čo to on sám hneď názorne predviedol. Vyjebaný hadí muž.
S informatikmi je sranda.
Keď som okolo ôsmej došla domov, rozhodla som sa prejsť okolo cesty a doplnila som pritom svoju poskromnú zbierku fotiek zrazených zvierat o jednu mačku. Myslím, že to bol veľmi plodný deň.

27.6./

27. června 2009 v 22:49

Na kopci sú stajne a za kopcom je malý pľac plný chát, kde sa občas na leto uchýli niekoľko rodín unavených panelákmi aby sa mohli tešiť z nepoškvrnenej prírody, ktorú podľa nich zrejme stelesňuje cigánska osada hneď vedľa. Jednu takú chatu má aj mamina kolegyňa, chodíme tam niekoľko krát každé leto a vždy je to celkom zaujímavý zážitok.
Dnes bola na chate oslava, pretože riaditeľka a zástupkyňa školy, kde moja mama učí a kde ja bohužiaľ musím chodiť, mali narodeniny. Predstavte si kopu ožratých učiteliek s malými retardovanými deťmi ako pobehujú všade okolo, spievajú karaoke, plávajú v bazéne s vodou v ktorej by sa dalo chladiť šampanské a smejú sa horšie ako kopa vyhúlených maniakov. Moja vízia pekla sa stala realitou.
No ináč to bola celkom obyčajná oslava. Kde celý deň žeriete koláče a zapíjate ich pivom ako správne hovädo. Myslím, že tá kombinácia dala mojej podváhe poriadne zabrať.
Mamina kolegyňa má dvoch synov, ktorý študujú na akejsi informatickej výške v Košiciach a na prázdniny prišli domov.
Nie žeby tam boli radi. Ale ja som bola rada že tam boli, pretože s nimi je sranda. Prebrali sme všetky možné knihy, seriály, filmy ( hlavne horory, pričom sme sa sústredili hlavne na to, čo sa v každom z nich opakuje a pritom sme sa lámali v kŕčoch smiechu na Unborn, ktorý sme akurát sledovali). Väčšinu času som však hrala akúsi RPG hru, kde som dala hera daemona na 20lvl a skoro full uniq itemy. Teraz leží na cédečku vedľa klávesnice na stole a ja stavím Patinu mačku, že ju nebudem vedieť nainštalovať, lebo na to som proste príliš veľký retard. Nikdy mi žiadna hra nejde.
Byť v jednej miestnosti zavretý s informatikmi (aj keď jeden z nich bol väčšinu času kdesi preč, zrejme hral vonku volejbal alebo niečo podobné) je niečo, čo by Tyler Durden nazval "near-life experience". Hlavne ak sa vás snažia ohúriť teóriou databáz. Alebo o čom to kurva hovorili.
Ale jeden z nich chodí s trúbkou d ktorou sa mali v auguste brať, čo jemu ani jeho rodine nepríde ako dobrý nápad, takže bola celkom sranda počúvať, ako si z neho jeho brat robí srandu. Jeho brat zasa v časoch svojho základného štúdia poslal moju obľúbenú prirodopísarku do piče, tak ako to koluje v mnohých školských historkách. Takže vedia byť aj extrémne zábavní, keď sa snažia.
Asi tak, ako táto torta:


A toto je informatik Samo a jedno z tých retardovaných učiteľských deciek:


26.6./And the worms ate into his brain

26. června 2009 v 22:33
Včera som bola celý deň s Viktorom. Dnes som bola celý deň s Viktorom.
Pred chvíľou sme sedeli u babke na hojdačke pod čerešňou. Bolo to až gýčové. Cítila by som sa dobre, keby tam nebol Viktor. Bola by som šťastná, keby som bola sama. Alebo keby bol so mnou nemenovaný.
Navrhla som, že by sme mohli urobiť nejakú pičovinu. Ako hádzať nedozreté jablká po autách alebo zvoniť pri domoch a utekať ako sme to robili keď sme boli štvrtáci a mali sme nenormálnu radosť z toho, keď nás začal naháňať nejaký starý zmrd v trenírkach a papučiach.
Viktor povedal, že sme moc starí na tieto veci, už sme z nich vyrástli.
Spýtala som sa, čo by sme mali robiť keď máme pätnásť. Či sa chce ísť ožrať a nechať sa dotiahnuť domov štyrmi pseudokamarátmi ako posledný kokot, prípadne či chce začať s niekým chodiť a rozprávať ostatným aký je teraz citovo dospelý a ako celkovo dospel do nového štádia v živote.
Povedal, že by to rád skúsil. Nikdy sme nepreberali vzťahy v inom kontexte ako v tom, že niekto chodí s niekým nenormálne trápnym. Vždy sme si z toho robili srandu ale dnes nie, dnes to bolo smrteľne vážne.
Povedala som, že mne to nechýba. Pretože ešte ani neviem, či chcem holku alebo chalana alebo oboch. Pretože jediný žijúci človek ktorého mám rada viac ako všetkých ostatných by sa pri týchto precitlivených kecoch pravdepodobne zložil v záchvate hysterického smiechu nad mojou neprekonateľnou trápnosťou a zrejme by mi to s pôžitkom vyhodil na oči a tešiť sa z toho. Tiež som povedala, že sme očividne úplne mizerní čo sa týka pôsobenia na opačné pohlavie, preto by sme sa na to mohli vysrať a ísť hádzať jablká po autách.
Ešte stále má pocit, že nie je o nič horší ako ostatní. Ja nemám pocit že som lepšia aj keď ich všetkých nenávidím a všetci sú idioti. Len mám proste pocit že som na inej úrovni, či už lepšej alebo nižšej. Dôležité je, že je iná a to ma akosi upokojuje.
Povedala som mu, že sa mi nechce ho ísť odprevadiť domov, lebo aj tak spolu trávime príliš veľa času.
Nechápal, prečo to je zlá vec.
Povedala som, že nie som stavaná na to aby som s niekým bola dva dni v kuse, pretože proste neznášam akúkoľvek spoločnosť, preto neleziem ani na párty, koncerty a podobné veci kde ma občas volajú. Nie žeby som proti nemu niečo mala.
Tu druhú časť sa zrejme rozhodol prepočuť, lebo vyzeral dosť urazene. Možno mu len došlo, že som začala trepať pičoviny, lebo sa mi chcelo túto sentimentálnu chvíľku rýchlo ukončiť.
Nemenovaný je v Poprade.
Zrejme úplne najbližšie ako sa k sebe kedy dostaneme.
Na naše pomery to je takmer až intímna blízkosť.
A ja sa len rehocem nad tou iróniou. Až mi z toho tečú slzy po tvári.

wdufheuifwuiqergfzuqwer

24. června 2009 v 0:40 requiem for the art
Pár mojich známych, ktorých tu občas spomínam.
Ten klobúk si osobne vyžiadal a keďže ho kreslím jemu a zároveň aj Mad hatterovi, ktorí nesmú chýbať proste nikde, a preto to vyzerá, že sú všade, pretože naozaj sú všade a preto moje kresby vyzerajú, že sa točia stále okolo toho istého, pretože sa naozaj točia stále okolo toho istého a to znamená okolo toho posraného bordelu všade okolo, ktorý sa mi stále votrie do mysle a odmieta odtiaľ vyliesť a prenechať to obsadené miesto niečomu milému a peknému, ako trebárs potešeniu z rozkvitnutých svetov a vetra vo vlasoch.
Nie, nevysvetlím to, ani len sa o to nepokúsim, lebo je príliš veľa hodín na nejaké súvislé myšlienky.

24.6./Hovno

24. června 2009 v 0:26
Tieto dni stoja za hovno. Fakticky za hovno, ešte viac za hovno ako všetky ostatné dni o ktorých som si kedy myslela že stáli za hovno. Nedeje sa nič. A tým nemyslím, že sa toho deje málo a chcem to zveličiť aby som poukázala na to koľko málo sa toho deje. Nedeje sa NIČ v tom najplnšom a najhrozivejšom, totálnom význame tohto slova. Najzaujímavejšou novinkou za tie posledné extrémne nudné dni, počas ktorých stále prší a v škole päť hodín zabíjam rozprávaním o úplných sračkách je snáď len to, čo sa odohralo v knihe ktorú momentálne čítam.
Hlava 22. K tej knihe sa viaže kus rodinnej histórie, myslím že moji rodičia sa vďaka nej zoznámili, zamilovali a zosobášili, aby sa mohli znenávidieť rozviesť a prestať sa stýkať. Tá kniha je jeden z najdokonalejších kusov umenia aký sa mi kedy dostal do rúk. Nie žeby ich bolo ktovieako veľa, ale máločo ma vie zaujať. Teraz som kdesi v strede, keď sa Yossarian rozhodol vrátiť do nemocnice keď znovu zvýšili počet náletov a spomína na to, ako diskutoval so ženou nejakého svojho nadriadeného na tému boh. Opísal ho ako neschopného, povaľačského idiota, ktorý musel mať zaručene zvrátený a chorý mozog, keď do svojho veľkolepého diela (tohto sveta) zakomponoval niečo také ako hlien a zubné kazy. Ak niekedy budem mať domáce zvieratko, pomenujem ho Yossarian.
Dnes sme v škole maľovali vlajku na kalokagatiu. To je taká stupídna športová súťaž na ktorej sa povinne musí účasniť celá škola.
Matikárka mi odpustila 4 a po dnešnej malej súkromnej odpovedi z teórie mi prepísala známku na 3. Asi by som mala byť rada že na novú školu nepôjdem so štvorkou ako retard, ale je mi to jedno. Rovnako ako mi je jedno, akí ľudia budú na strednej, pretože viem, že mojim prestupom tam sa nič nezmení. Je mi jedno že angličtinárka sa rozplývala nad mojim trápnym slohom a je mi jedno že jej muž nemohol uveriť, že ho písal niekto, kto má len pätnásť, pretože to nič neznamená. Je mi jedno že svet môže každú minútu explodovať a je mi jedno že v tejto vete majú byť dve čiarky. Som v hlbokej, ale naozaj hlbokej recesii. Nudím sa a nedokážem nič robiť, aj keď som sa snažila.
Celý deň počúvam Murderdolls. Napĺňa ma to príjemnou nostalgiou, ktorá mi pripomína časy, keď nemenovaný ešte písal w namiesto v a naše konverzácie boli o rovnakých sračkách ako konverzácie s mojimi spolužiakmi.
Nie žeby sme obaja už vtedy počúvali Murderdolls. To prišlo až neskôr. Neviem akým zázrakom sa nám podarilo prehupnúť sa až sem kde sme teraz ale som rada že sa to stalo. Aj keď to pôsobí dosť fantasticky, ako nejaká administratívna chyba.
Alebo ako osud.
Akoby všetko muselo mať nejaký zmysel, zatiaľ čo ho nič nemá a nejaký hľadať kazí magickosť celej veci.

Musím sa vyspať.

17.6./Som Alicin nedostatok talentu na vymýšľanie duchaplných titulkov

17. června 2009 v 20:58
Mám depresiu zo všetkých BMI tabuliek, ktoré sa ma snažia presvedčiť o mojej "miernej podváhe", pretože je to očividne nejaký zákerný nástroj na utešovanie, ehm, ľudí s mojimi proporciami. Ako keby som si myslela že môžu prísť časy, keď so sebou budem spokojná.

Všetko je hrozne nenaplnené a povrchné. Nevidím žiadnu pointu ani zmysel obyčajnom živorení, aké vedie ďalších päť miliárd nudných ľudí, ktorí žijú z výplaty na výplatu a tvária sa pri tom hrozne zodpovedne, pretože to slovo zrejme znamená prečerpať svoj mizerný život na niečo, čo vám po čase začne liezť na nervy a uzavrie vás do skľučujúcej stereotypnej rutiny, ako skurvená duševná zvieracia kazajka. Absolútna vnútorná prázdnota a človek zmenený na robota či prázdnu škrupinu tvarovanú ako humanoidný tvor, žiadny rozdiel medzi včerajším a dnešným dňom, nehovoriac o nejakých emóciách či pocitoch šťastia, ktoré by neboli len chvíľkové a predstierané.

Mama s nejakými kockatými žiakmi z našej školy odišla na týždeň vedy a techniky kdesi do Lúčenca alebo kde. Budem do soboty sama doma. Pri tejto myšlienke mi v hlave automaticky začína znieť soutrack z Temného rytiera, konkrétne ta skladba, ktorá sa volá Introduce a Little Anarchy. Musím si ten film pozrieť ešte raz, myslím že to bude po šiesty krát. Chcela som k nám zavolať Bašu keď už mám voľný dom, no vyzerá to tak, že bude mimo krajiny. Nám proste osud nepraje, podobne ako s nemenovaným. Aj Viktor a ostatní idú na školský výlet, takže mi ostala len Paťa, ktorá sa dnes keď som ju volala von "musela učiť", čo v preklade znamená ,,chatovať s romankom cmukky cmuk KisS lovEEE".

V škole sa hrozne prekvapivo nestalo nič zaujímavého, akurát keď som šla s Nikou po chodbe, akýsi malý zmrdík vyskočil zo svojej triedy, ukázal na svojho spolužiaka a povedal mi: ,,Hej, ten v oranžovom tričku je gej, chytal ma za vajcia!"
Aký labužník.
Spolužiaci si vyryli do steny špendlíkmi mriežku a hrali v nej piškvorky.
Tiež sme prezentovali ročníkové práce. Gaba predviedla tú najlepšiu improvizáciu od čias Carrie na školskom plese (pre zaujímavosť dodávam, že vďaka Carrinej improvizácii zhorelo mesto a umrelo vyše 300 ľudí). Prezentáciu v PowerPointe síce nemala, ale prírodopisárka nevyzerala že jej to vadí. Gaba sa rozhovorila o šalvii divotvornej, čo je vraj nejaká rastlina podobná tráve. Tá kopa informácii čo zo seba vychŕlila, akoby vedela o čom hovorí, bola jednoducho pôsobivá. Aj keď všetkým bolo jasné, že si vymýšľa, pretože je to proste Gaba a Gabu už všetci poznáme. Prírodopisárka však jej fantáziu ocenila, pretože jej dala jedna (teda ona sa s tým nesrala, dala 1 každému, pretože ten nápad s prezentáciami, ktorý vymyslela jej predchodkyňa, ktorá nás učila prvý polrok, zrejme pripadal jebnutý aj jej). Ja som dostala 1 tiež a tiež mi 1 zakrúžkovala, čo je vzhľadom na moje známky pomerne divný čin. Ale nebránim sa.
Matikárka mi povedala, aby som sa zajtra o siedmej ráno dostavila pred zborovňu, pretože ma chce vyskúšať z teórie. Bude to taká finálna skúška, ktorá rozhodne o mojej konečnej známke, ktoré je momentálne medzi tri a štyri (aj keď moje vedomosti sú medzi päť a absolútnym dnom minima). Asi si myslí, že sa kvôli tomu zajtra budem obťažovať prísť do školy. Štvorka mi stačí. Vždy som za ňu bola vďačná, tak prečo nie aj teraz? Tiež vravela, že nám ohodnotí zošity, takže vďaka mojej neprítomnosti nezažije inkfart ktorý by ju zaručene zastihol ak by uvidela tie moje lesbické komixy a iné konvenčné ilustrácie ktorými si na týchto extrémne nudných, premrhaných hodinách svojho premrhaného života krátim čas.

X-Men Origins: Wolverine

17. června 2009 v 20:40 movies
Tak som konečne vzhliadla ďalší z najočakávanejších filmov tohto roku, na ktorý som sa tešila hlavne vďaka vcelku vydareným Singerovým X-Menom (prvý celkom ušiel a druhý bol skvelý), ktorí Wolverinovi poskytli pevné zázemie, aspoň čo sa týka tej komerčnej časti a ako som dúfala, aj tej charakterovej. Lenže Wolverina sa Singer neujal a presne tak to aj vyzeralo.

16.6./ Pomoc

16. června 2009 v 15:38
Dnes som sa učila pol hodiny, aj to bola len hudobka na ktorej sme pozerali nejaký film, ktorý by mohol byť celkom záživný, keby naša profka nebola nesmierne inteligentný a informaticky zdatný tvor a vedela na ňom nastaviť titulky (a to učí popri hudobke aj infromu). Kedysi učila jedného môjho kamaráta, vlastne dvoch. Obaja sú teraz na informatickej výške v Košiciach a smejú sa jej. Jej dcéra učí informu na gympli mojich bývalých spolužiakov. Zlomila stoličku keď si na ňu sadla a Mirovi hrozila dvojkou z chovania za to, že si ako pozadie plochy nastavil Obamu. Proste zábavná rodina.
Zvyšný čas v škole som márnila tým, že si ma zástupkyňa vybrala ako poskoka na vybavovanie vecí ohľadom oceňovania usilovných žiakov s pekne zhranatenou hlavou. Musela som písať ich zoznam aj s dôvodmi prečo ich ocenili na notebooku, na ktorom nebol ani len internet, aby som niekoho známeho požiadala o psychickú a morálnu podporu. Z jednej strany do mňa hučala Natália, ktorá mi mala akože diktovať a aby toho nebolo málo, v miestnosti kde som to písala (zborovňa) trávil prestávky aj autistický (a to myslím autistický ako naozaj autistický, nie autista ako nadávka. Teda on vlastne nie je autista ale má nejaký turettov syndróm alebo ako sa to volá, no pointa je stále rovnaká) žiak ktorého poznám od počiatku vekov, pretože ho krátko učila moja mama a naši fotrovia boli najlepší kamoši. Snažil sa ma zaujať akýmisi ľudožravými korytnačkami (to bola ešte jedna z tých zábavnejších prednášok), potom hovoril čosi o svojich známych, o svojej bývalej triede, o tom že som mĺkva, o tom s kým chodím, o lyžiaráku a neviem o čom všetkom ešte. Vymýšľať duchaplné odpovede na jeho otázky zatiaľ čo som sa snažila napísať ten jebnutý zoznam, kde bolo prekvapivo veľa ocenených,
nebola práve najpohodlnejšia vec.

Aj tak som tam jedno meno zabudla napísať. Kvôli mne nejaká kocka nedostane knižku. Dúfam, že sa rozreve.

Nasledovalo nosenie kníh do tried ocenených, čo bola mimoriadne zábavná činnosť. V duchu som si pogratulovala a odovzdala si pomyselné ocenenie za to, že som celý rok mala školu fpiči, aby som nemala zlý pocit menejcennosti. Aj keď na druhej strane, byť ocenený napríklad za články v školskom časáku je dosť potupa. Hlavne pokiaľ sa vás ten časák snaží presvedčiť, že Twilight bol dobrý film. Pomáhala mi Natália, ktorá mi liezla na nervy ešte viac ako tých pätnásť (alebo koľko) hrubých kníh čo som mala odniesť do 9.A. Pobehala som celú školu, keďže Natália sa nevedela poriadne vykoktať a aj jedna zásielka jej trvala nepríjemne dlho.
Trvalo to dokopy štyri hodiny. Štyri hodiny. ŠTYRI! KURVA! Keď ma zástupkyňa ráno volala, dúfala som, že to vyjde aspoň na jednu, aby som zmeškala prvú matiku, možno druhú chémiu. Ale radšej by som sedela na slovine a angline ako sa dookola hádala s učiteľmi, ktorým sa z nejakého dôvodu stále niečo nepáčilo. Moja telinárka, ktorá je triedna nejakým ôsmakom alebo komu ma trebárs zjebala za to, že v priloženom zozname pri knihách sú niektorí žiaci vyškrtnutí. Tak som jej, podľa možností, láskavo vysvetlila, že netuším prečo to tak je, lebo ja som ich neškrtala.
Potom som sa snažila láskavo vysvetliť, že netuším kto ich poškrtal a prečo.
Tiež som sa snažila láskavo vysvetliť, že je to jedno, lebo som doniesla knihy pre všetkých, aj tých, ktorých z neznámych dôvodov nejaký tieňový kompetentný vyškrtol.
Potom som dosť neláskavo jebla dverami.
Keď som skončila, zástupkyňa ma zjebala za to, že Natália dala tie knihy nejakému žiakovi namiesto učiteľa, ktorého nevedela nájsť. Ten žiak sa s nimi tri hodinky jebinkal po škole. Niekedy si oproti ostatným pripadám celkom inteligentná.
Tiež sme sa fotili. Ten fotograf bol čistý gay. Najprv jedna fotka ako trieda a potom skupinka niektorých spolužiačiek, do ktorej ma násilím vtiahla Gaba. Pretože chce mať oficiálnu fotku so mnou, cvaknutie mobilom sa neráta. Aha, no dobre. Nejaký ôsmak, ktorý mal byť deviatak, no opakuje ročník, ma pri tom diagnostikoval ako EMO. Mňa, hrdú zástankyňu emo holokaustu. Cítim sa dotknutá.
Na pestovateľskom sme riešili čo kúpime triednej na konci roka a čo budú moji traja spolužiaci robiť, keď im naši milí a zhovievaví učitelia navrhnú dvojku z chovania za to, že vyrušujú. Spomenula som si na gympel, kde dvojku z chovania dostaneš snáď ten vtedy, keď ťa nájdu na záchode pichať si heroín. Teda jeden môj bývalý spolužiak, ktorý pil všetkým učiteľom štyrir oky nervy dostal dvojku za to, že strápnil biologikárku uprostred chodby plnej lolujúcih žiakov (vrátane mňa. Ležala som v skrini a myslím, že som plakala). Aj keď on za to ani tak nemohol, to skôr sa ona strápnila sama, keď stále zašla do chodby za roh, o dve sekundy sa vrátila a začala doňho zasa s niečím novým hustiť. Zrejme na ňu tá zákruta do vedľajšej chodby pôsobila osvietensky, pretože si tam stále spomenula na niečo ďalšie čo by chcela dodať. On si z nej samozrejme nič nerobil, akurát na to že zavolá do školy jeho matku aj otca reagoval približne takto: ,,Jasné, zavolajte celú moju rodinu. Aj dedka, aj babku, šak prečo nie." Potom ešte názorne ukazoval ako sa pred ňou scvrkáva od strachu a vcelku slušne sa roznadával.
Ale na ešte trápnejšej základke stačí rozprávať na hodine a počúvať mp3. Smiešne však bolo až to, keď matikárka začala prednášať o tom, ako im takéto veci na strednej nikto tolerovať nebude. Pričom všetci idú na stredné, kde je zvykom kľudne aj tykať učiteľom. Ja toto zastrašovanie proste milujem.

A teraz musím urobiť ročníkovú prácu na zajtra. Na to, že som ju mala robiť celý polrok ju asi trošku odfláknem. Momentálne však stále bojujem s túžbou pozrieť si namiesto toho Six Feet Under, takže ju odfláknem zrejme aj na to, že mi na ňu ostáva posledný deň, aby som to stihla všetko. A ešte chcem čítať Hlavu XXII. A kúpiť si Klub rváču. Kultový román do slovenčiny nepreložia, ale za to prijebaný Twilight nájdem aj vo swahilčine. To proste nie je fér. A výnimočne nie len voči mne.

13.6./Ako sme nakoniec nešli do White Castlu ani neutekali z Guantanáma...

13. června 2009 v 12:09
Nebola tráva.
Keď Viktor povie na 100%, znamená to v skutočnosti na 10%.
Po dvoch hodinách vysokokvalitného spánku môj mozog šliape na kokaíne. Takže to tak bude aj vyzerať, pretože momentálne nie som schopná nejakých slovných hračiek, metafor a podobne.
Preklep, kofeíne. Ale ani ten kokaín by ma nesklamal.
Mama mi odmietala uveriť že nebol chľast. Kto sa bude jebinkať s hnusným alkoholom, keď si všetci boli istý trávou?
No i napriek tomu nebolo až tak zle. Najprv sme sa vytrepali na nejakú lúku, kde Miro doniesol vodnú fajku. Čakali sme, kým dôjdu všetci s potvrdenou účasťou. Nazberalo sa nás tam celkom dosť, no niekoľký ľudia, vrátane Mira, odišli spať domov. Milan vďakabohu tiež, pretože musel ísť čakať Paťu v noci na autobusovú zastávku. Ten chlapec je nehorázna kurva.

Toto je dobrá historka, takže ju sem vsuniem, aj keď to s weed action without weed vôbec nesúvisí. Takže, máme tu takú malú partiu trinásťročných trúbiek, ktoré majú pocit, že sú neskonale dospelé. Dali Milanovi nejaké prachy, aby im v Tescu kúpil vodku a dva fernety.
Vodku a dva fernety. Trinásťročným trubkám.
Vybral tie absolútne najdrahšie čo mohli byť. Trinásťročným trúbkam. Jebať trúbky, poviem to normálne: JEBNUTÝM TRINÁSTKÁM, KTORÝCH IQ SA POHYBUJE V ZHRUBA ROVNAKÝCH ČISELNÝCH HODNOTÁCH. Pochopiteľne pri pokladni zistil, že nemá dosť peňazí. Síce mu to Viktor ktorý bol s ním od začiatku hovoril, no všetko čoho sa dočkal bolo len ,,neboj nič". Doplatil im na to zo svojich. Ten absolútne najhnusnejší chľast aký môže byť.
Pointa? Milan je idiot a preto je skvelé, že neprišiel.

Ostali sme šiesti, zbalili sme sa a zamierili na miesto kde sme mali ísť (teda pôvodne sme mali ísť do úplne iného lesa na úplne inom kopci, no ale keď niečo organizuje, ehm, nikto, tak to dopadne tak, že sú plány flexibilné a domýšľajú sa až úplne nakoniec). Bolo to asi pätnásť minút cesty do kopca. Fun. Cestu sme si skrátili tými typickými intelektuálnymi rečami o diviakoch, besných líškach, o tom aký je Milan chuj, o Kubovom koncerte atď.
Bol to taký drevený prístrešok s lavičkami, stolom a ohniskom. Rozložili sme sa, bolo vtedy niečo okolo desiatej. Do jednej sme sedeli pri ohni a kecali o sračkách, Kubo a Fucker hrali na gitare a bongu nejaké klasiky, ohovárali sme, nadávali sme si a tak zvyčajne. Síce to veľmi srandovne nevyzerá, no smiali sme sa celkom dosť, ani sme nepotrebovali tú trávu. Keďže mám celkom slušné okno, vôbec si nepamätám žiadne dobré rozhovory z tej doby. Ale riešili sme, aké skvelé by bolo, keby po lese chodili jednorožce a kentauri. Neskôr Fucker rozprával strašidelné historky, to bola asi najvtipnejšia časť, lebo to boli v podstate prerozprávané a prikrášlené príbehy filmov Šiesty zmysel a The shining, ale vtedy to nikomu vtipné neprišlo. Až keď ich začal Viktor v stane referovať Vike a zadrel niečo v tom zmysle, že chupacabra (bohvie ako sa to píše) je netopier skrížený s klokanom.
Všetci sa strašne naparovali ako nepôjdu spať a o druhej už boli všetci mŕtvy v spacákoch. Všetci okrem mňa. O piatej ráno som sa zobudila z bdenia a šla som sa prejsť. Domov. Nebudem tam na nich čakať ďalších päť hodín kým sa zobudia. V tej skurvenej zime.
Cesta cez dedinu = Úsvit mŕtvych. Vyzerala som trošku nepríčetne. Vďaka bohu to nebolo ďaleko. Musela som sa osprchovať a prezliecť.
Telefonát o desiatej. Všetci sa pekne vybubali a zobudili sa. Boli trochu urazení že som ich opustila, no to mi je tak jedno, päť skurvených hodín na nich pozerať ako spinkajú ma fakt neláka. Grco sa zavesil na strechu toho dreveného prístrešku a skočil na Kubovu gitaru, pričom z nej odlomil, ehm, tuším sa to volá kobylka. Život jeden veľký prúser, na čo siahne, to dojebe. Cez Vianočné prázdniny mi stratil Pulp Fiction a ešte stále mi ho nevrátil, aj keď už ho má vraj stiahnutý. No to je kurva úspech.
Odteraz navždy skončil, pretože hoci Kubo to predýchal, Grco už nikdy na nikoho nebude môcť vyskočiť. Pretože nech už povie čokoľvek urážlivé, magické slová "no ale aspoň som nechodil s emáčkou a neskočil som na gitaru ako kokot" ho proste zaklincujú pri každej príležitosti.
Už sa teším na to, ako to použijem. Teraz som doma, po rannej prechádzke hore a dole slušne strmým kopcom mi to maximálne vyhovuje.
Aha, nikdy nezapíjajte slaninu so syrom kakaom. NIKDY!

12.6./I dont like the drugs (but the drugs like me)

12. června 2009 v 13:07
Okej, včera sa mi nechcelo písať. Nie žeby to bola povinnosť, ale tento deň zaznamenaný proste chcem.
Hrala som s Gabou piškvorky. Nakreslila päť krúžokov, každý na inej strane poľa, ani sa nesnažila ma blokovať. Pochopiteľne som vyhrala a keďže viem, že Gabine logické myslenie je ešte viac pokulhávajúce ako to moje, myslela som, že to myslí vážne.
Ja: Vyhrala som, mám pať.
Gaba: Veď aj ja.
Ja: Musia byť pri sebe.
Gaba: Aha.
Pomoc.
Včera hneď po škole som otrávená a v pyžame po piatich hodinách počúvania sračiek o armáde (a hrania piškvoriek s Gabou, čo malo asi rovnaký efekt ako hrať ich s kľučkou na dverách) otvorila dvere mojim bývalým spolužiakom, ktorý na nevytrvalo trepali. Po základných otázkach (Si sama doma? a Čo ti je?) mi nadšený Viktor zdelil, že na tú zajtrajšiu stanovačku zohnal trávu.
Tým som ho povýšila z bývalého spolužiaka na kamaráta a otázku mojej účasti na stanovačke som definitívne uzavrela kladnou odpoveďou.
Hneď začali jeden cez druhého vysvetľovať čo a ako, keď Miro zadrel "počkajte, vysvetlím vám to v takýchto kontúrach..." vďaka čomu sa postaral o hlasný záchvat smiechu, keďže "kontúry" sú hrozne smiešne slovo. Aj keď ani jeden z nás nevedel, čo to znamená. Napadlo ma, že keď sme takíto jebnutí bez THC v krvi, aké akútne to bude keď sa zhúlime?
Lenže tráva ešte tak celkom zohnaná nebola, najprv bolo treba za ňu zaplatiť. Vyšlo ma to na dve eurá, keďže sme sa skladali a keďže sme nepekne vyjebali s jedným zazobaným susedom, ktorého sme pôvodne ani nechceli vziať so sebou. Nasledovalo niekoľko hodín presvedčovania aby šiel s nami (keďže samotný pojem "marihuana" mu zrejme nestačil) a aby okamžite zohnal päť eur ktoré nám treba dozajtra. Priložili sme aj úžasnú vedeckú teóriu o tom, prečo je tráva v týchto obdobiach taká drahá (povedali sme mu, že za gram budeme platiť 25 eur - hahahaha). Ukecali sme ho tými najfantastickejšími rečami aké som kedy počula, dal nám prachy a dnes na chvíľku prikvitne.
Test na facebooku mi raz oznámil, že ideálnou kriminálnou činnosťou pre mňa by mohlo byť dílovanie drog. Teraz už chápem prečo.
To by sme mali jeden problém zažehnaný.
Teraz už len musím vymyslieť, ako mamu presvedčím aby ma pustila na noc do lesa. Pravdepodobne tam predsa len pôjdem tak ako som to predpokladala aj predtým, že prikvitnem na pár hodín a potom odídem. Môj problém je jedine v tom, že si neviem a ani nechcem predstaviť, ako pôjdem zhúlená v noci po lese domov a ako sa budem správať doma tak, aby si nikto nič nevšimol. Mission: Impossible. Keďže to bude prvý krát, som tiež celkom zvedavá koľko darkest deepest secrets zo mňa vypadne. Ale teším sa.
Tiež som zistila, že s Kubom máme rovnaký záujem ohľadom lysohláviek, takže to vyzerá že čoskoro sa začne rysovať ďalší výlet.
Teším sa, ako sa začne rysovať záujem o heroín a extázu.
Ale zas tak to prehnať nemienim. Ide rposte len o to, ako povedal Hannibal Lecter, že treba stále skúšať nové veci. A kto by odporoval Hannibalovi Lecterovi?