Červenec 2009

31.7./polievka gaspáčo

31. července 2009 v 1:03
Sníval sa mi fajn sen. Išlo v ňom o nejakú holku, ktorú som v živote nevidela a ktorej som urobila niečo nehorázne strašné, zdá sa mi, že som jej zabila manžela alebo niekoho blízkeho. Zvyšok sna sme si tak nejak navzájom robili zle, pričom ja som stále tá čo sa smiala naposledy, lebo ... už neviem prečo, ale zrejme to bude mať niečo dočinenia s mojim talentom na deptanie pozostalých ľudí. Všetko v tom sne sa odohrávalo v tme alebo v pološere, vybavujem si trebárs cintorín v lese (o ktorom sa mi už raz snívalo, ale v súvislosti s fotrom) a polorozpadnutá chata a nejaká reštaurácia z ktorej ma stále vyhodili. Bolo to jednoducho úžasné, ale nie až tak úžasné, ako mama, ktorá ma ráno zobudila kvôli tomu, že vonku svieti slnko a ja s ňou mám okamžite ísť na chatu, kde sa bude môcť celý deň opaľovať. Sú veci, ktoré nikdy nepochopím. A tiež sú veci, ktoré ani radšej chápať nechcem, pretože mám pocit, že ich chápanie by ma vystavilo nebezpečenstvu z konfrontovania ľudí, ktorí im tiež chápu a vôbec sa za to nehanbia. Toto je presne taká vec.
V každom prípade, na tej chate bola sranda. Väčšinu dňa som strávila zavretá sama v izbe pri pozeraní seriálov, pretože Kubo a Samo museli vonku robiť nejakú pičovinu ktorou ich poveril otec. A všetci vedia, ako mne vyhovuje byť sama s kopou filmov a seriálov.
Pribúda tu toho trochu pomenej, ale v poslednom čase sa mi naozaj nechce dokumentovať svoje mimoriadne zaujímavé dni. Som plne vyťažená pozeraním seriálov, aj keď závažnejší dôvod prečo sem tak dlho nič nepribudlo je asi ten, že sa nič nedeje. Viktor sa vrátil z dovolenky a Grco sa vytrvalo tvári že sa nič nestalo a nikdy sa na mňa smrteľne neurazil, takže sú aspoň nejaké mizivé vyhliadky na veselú budúcnosť odetú v hustých oblakoch sladkého dymu s blahodarnými účinkami. Včera som s nimi bola von a keďže nebola fajka, bolo to tak nesmierne zábavné, že som sa začala vážne zamýšľať nad problémom, prečo si v Atlantise nevyrobili ZPM podľa návodu z antickej databázy ktorú našli. Je to antické zariadenie a Rodney bol schopný vyvinúť dosť energie aby vyhodil do vzduchu dve tretiny slnečnej sústavy (a to dokonca bez návodu, šikovný chlapec), tak prečo by nedal dokopy aspoň jednu tu prekliatu vec, aby sa v každej druhej epizóde vyhli hláškam charakteru: ,,Ó bože, útočia na nás materské úle, musíme sa evakuovať - ó bože, nemáme energiu!" a ,,Potrebujeme viac palebnej sily, použite kreslo - á počkať, nemáme energiu!" a ,,Mohli by sme mesto potopiť, ach, vlastne nemohli a viete prečo? Presne tak, zasa nemáme energiu!". Ušetrilo by to Sheppardovi kopu práce,
prinajmenšom by už nemusel s jedným jumperom zneškodňovať celú wraithskú flotilu aby kamošov vytiahol z prúseru.
Ďalšou témou nad ktorou som sa zamýšľala počas ich duchaplných a mimoriadne zábavných kecov bolo to, ako mohol Boh vo svojej údajnej nekonečnej múdrosti a dokonalosti stvoriť niečo tak nesmierne prijebané, ako sú muchy. Fakt, tie choroby a ostatné príjemné veci by sa dali vysvetliť ako trest, ale muchy? Malé, otravné a bzučiace zvieratká, ktoré sa vám v noci snažia silou mocou vtisnúť do ucha, akurát vo chvíli, keď sa vám konečne podarí zaspať. Akože, toto sme si fakt nezaslúžili.


Tak a teraz viete ako veľmi, veľmi zle na tom naozaj som.

27.7./Is that blood?

27. července 2009 v 19:54
Idem sa vyspať po pekných okrúhlych tridsiatich hodinách únavnej bdelosti. Satyricon dokáže divy.

Sweet dreams are made of this
Who am I to disagree?

25.7./Mfp

25. července 2009 v 18:47
Včera mi bola zima. Všade okolo vládlo peklo vo svojej biblickej a apokalyptickej gracióznosti, len mne bola zima. Tiež mi bolo zle. Bolo mi tak skurvene zle, že som kvôli tomu prebdela celú noc až do nejakej siedmej ráno, pričom som stihla otyčkovať podlahu v kúpeľni, pretože som nestihla dobehnúť k záchodu. Bol to veľmi uspokojivý pocit, niečo ako keď sa vám mozog snaží vyliezť z hlavy cez nos. Zjedla som tri paraleny a namerala som si celkom vysokú teplotu, čo je u mňa nezvyk, lebo chorá bývam len cez školský rok a len počas písomkového obdobia a aj to je len taká naoko choroba. Neviem, či toto moje malé spestrenie noci bolo spôsobené zamýšľaním sa a analyzovaním jednotlivých aspektov môjho života, alebo niečím podobne nezmyselným, ale už nikdy to robiť nebudem, nech to bolo čokoľvek. V každom prípade, teraz to už je v pohode, dokonca sa mi neskôr podarilo zaspať na dlhšie ako päť hodín, čo je úplne skvelé.
Grco sa na mňa smrteľne urazil, teraz už neviem kvôli čomu, ale trochu som to prehnala s naším typickým urážaním sa, ktorým si krátime dlhé chvíle. Zrejme som mu musela napísať niečo fakt hrozné, pretože mi navrhol že môže pokojne vypadnúť z môjho života a už nikdy sa neobjaviť, ak ho tak veľmi nemám rada. Je to divné, pretože to myslel smrteľne vážne, zatiaľ čo ja som sa celý čas za kompom chechtala, dokonca aj po tom, čo odišiel, lebo "nevie čo si má myslieť". Akože, čo sú to kurva za sračky? Ja nechcem aby Grco zmizol z môjho života, potom by ma kvôli nemu prestali ostatní pozývať na vodnú fajku a iné srandovné akcie, na ktorých on nikdy nesmie chýbať. Na rozdiel odo mňa. Už sa to začalo aj prejavovať a to tak, že ma včera mal zavolať na stanovačku s Mirom a ešte nejakými ďalšími dvoma ľuďmi, kde by mohla byť celkom sranda. Lenže on sa na mňa pochopiteľne vysral a Mira moja prítomnosť zaujíma len keď môže byť niečím osožná, takže som prišla o pár pív, vtipov o holocauste a Pánovi prsteňov. Nie žeby mi na nich záležalo, ale z kamarátstva s nimi plynú aj skvelé veci, ako vyššie spomínaná vodáreň. Kurva, dojebala som to.




Ako sa vypína to stupídne hodnotenie článkov?

21.7./Kujem prsteň.

22. července 2009 v 0:14
Začínam byť celkom otrávená z toho pokojného a mierumilovného priebehu prázdnin, počas ktorého sa v podstate nič hrozného nestalo a ja nemám žiaden dôvod revať, znepokojovať sa a skrúcať sa pred spaním v agónii zo svojej vlastnej patetickej sebaľútosti. Nedokážem nič poriadneho robiť, vo všetkých textoch ktoré napíšem je príliš málo účasti a kresby, ktoré v hlave vyzerajú tak maximálne bohovsky a úzkostlivo, proste nechcú vliezť na papier, pretože to všetko je v príliš veľkom rozpore s tým ako pokojne a mierumilovne sa momentálne cítim (pochopiteľne že v hlave všetko vyzerá bohovskejšie ako na papieri, aspoň v mojom prípade, ale moje posledné pokusy sú príšerné dokonca aj na môj priemerný štandard). Snažím sa myslieť, čo budem s takýmito tvorivými obdobiami robiť na takzvanej umeleckej škole, no potom ma napadlo, že tam odo mňa vlastne nebudú chcieť žiadne nápady. Budú chcieť pičoviny ako stupídne zátišia s fľaškami a kockami, dokonalé kruhy, farebné kompozície a iné príšerne nudné veci, ktoré s kreativitou a nakoniec zrejme aj s umením ako takým nijako nesúvisia. Teraz len neviem, či je to naozaj skvelé, pretože to tak rozhodne neznie. Ale veď nakoniec čo áno? Už dlho som sa necítila tak iracionálne.
Na tento svoj momentálne najväčší problém, ktorý paradoxne spočíva v tom, že žiaden problém jednoducho neexistuje, sa hodlám vyriešiť tak ako to robím väčšinou - pozriem si Stargate Atlantis, budem si na pokeci robiť srandu z ľudí, ktorí prehlasujú, že chcú umrieť a počkám. Nejaký prúser s prirodzenou infúziou mizérie a nešťastia si ma čoskoro nájde ako sa mu to podarilo vždy doteraz.
Nie, toto nemá dávať zmysel.
Spomenula som si na jednu vec, zjavila sa ako čistý a nepochopiteľný záblesk z dávnej minulosti, o ktorej som ani netušila, že má ešte stále vyhradený priestor v mojej hlave, kde zotrváva a občas sa útržkovito vyplaví na povrch, zrejme aby mi matne pripomenula, aké pekné tie časy bývali. V tej spomienke som šla s otcom v aute, bolo to ešte predtým ako ochorel, v časoch, keď sa mi začal kurviť zrak. Povedala som mu, že vidím všetko dvojmo, na čo sa on trhlo rozrehotal a uvalil ma do hanby z mojej vlastnej neschopnosti vyjadriť to, čo naozaj vidím, aj keď "vidím dvojmo" sa mi vtedy zdalo celkom výstižne. Prednedávnom som sa ale dostala k jeho najobľúbenejšej knihe a tejto jej časti:

Znovu mu povedali, že musí ísť do boja. Keď začul túto strašnú novinu, posadil sa na posteli a zreval:
,,Vidím všetko dvojmo!"
V izbe opäť vypuklo peklo. Zo všetkých strán sa zbehli špecialisti a obstúpili ho v takom tesnom kruhu, že vlhký dych z rozličných nosov ho nepríjemne šteklil po celom tele. Začali mu sliediť v očiach a ušiach tenučkými lúčmi svetla, zaútočili mu na nohy gumovými kladivkami a ladičkami, vysali mu krv zo žíl a naschvál sa mu pred očami oháňali všetkými možnými nástrojmi.
Šéfom tejto skupiny lekárov bol dôstojný, ustarostený gentleman. Držal rovno pred Yossarianom vztýčený prst a spýtal sa: ,,Koľko prstov vidíte?"
,,Dva," odvetil Yossarian.
,,Koľko vidíte teraz?" spýtal sa doktor a ukázal dva prsty.
,,Dva," povedal Yossarian.
,,A teraz?" opýtal sa doktor a neukázal nič.
,,Dva," povedal Yossarian.
Doktorova tvár sa rozžiarila úsmevom. ,,Pri Jovovi, neklame," vahlásil nadšene. ,,Naozaj vidí všetko dvojmo."

Teraz už chápem. Nikdy ma nenapadlo, že práve tá spomienka naňho je jedna z toho mála, ktoré boli dobré.

19.7./Nôž ho minul len o vlások a Yossarian sa dal na útek.

19. července 2009 v 19:45
Dočítala som Hlavu XXII.
Koleso skončil na ICQ v ignore liste a na facebooku som si ho zmazala z priateľov, takže som ušetrená každodennej dávky prirodzenej depresie človeka kruto podrazeného osudom. Skvelé.
Mama teraz bola pár dní nervózna zo smrti jej kamošky, takže znova začala upratovať celý dom, upravovať záhradu a buzerovať za nezmyselné detaily, ktoré si nikto okrem nej nevšíma. Asi preto, lebo sem nikto nechodí a mne pavučina v rohu miestnosti úplne vyhovuje, aspoň sa do nej zachytávajú tie skurvené komáre.
Ten altánok s vypáleným smajlíkom :) hodili na akýchsi Francúzov, ktorí sa už vrátili do svojej rodnej krajiny pretože sa im cnelo za žraním žiab, takže hrozba prúseru je, zdá sa, zažehnaná.
Tých 20 zmeškaných hovorov bolo od Yossariana (ten čítal Hlavu tiež, takže mu prischla táto slušivá prezývka), ktorý akurát zažíval jedno zo svojich nudných období. Tiež som zistila, že moja bývala trieda si o mne zrejme myslí, že som lezba, ale na to majú plný dôvod, ale nikoho z nich už v živote neuvidím (aspoň v to pevne dúfam) a tak mi to je prirodzene ukradnuté. Akurát ma celkom pobavilo, akú mám lichotivú reputáciu.
Viktor o svoju potencionálnu frajerku na pokeci vôbec nestojí a ja tiež nie, pretože s ňou je nuda ako v kostole, ktorý práve nehorí. Uznáva Alexiho Laiha, má na stene plagát Tokio Hotel a nevie čo znamená "Why so serious?". To je proste neprípustné.

Okrem toho sa pravdaže nič nového nestalo.

Been Done For Fun (and a little for me)

16. července 2009 v 23:46
Pravidelne vídam na blogoch trápne diplomiQy nakreslené v skicári a tak ma napadlo, že sa pochválim aj ja s obrázkom venovaným mne. Takže... Ja mám úplne skvelý, šukézny a dokonalý obrázok od TERYL! A vy NIE!

16.7./Walk with me in Hell

16. července 2009 v 23:37
Mám sa dobre. Bola som na chate s Kubom a Samom a bola to celkom sranda. Rozhodli sme sa, že pôjdeme k nim do bytu čumieť na filmy a tak sme sa zastavili v obchoďáku. Kupovali sme cukríky, syr a tie ďalšie veci čo súvisia s večerom v opustenom byte s gigantickou zbierkou filmov každého žánru. V rade pri pokladni pred nami stáli čokoládoví spoluobčania a tak sme si z nich relatívne potichu robili srandu. Asi po troch minútach rasistických narážok sa Kubo snažil presvedčiť Sama, aby im nenápadne do košíka hodil kondómy, keď sa k nám zrazu otočila jedná pani, ktorá stála medzi nami a nimi, a prehlásila: ,,Tichšie, sme tu v menšine." Skoro som zomrela.
Nakoniec sme úspešne skončili v ich byte, kde sme sa popri pozeraní Vrážd podľa Judáša pohádali kvôli Alice in Wonderland a rozoberali sme, že by sa už mali začať učiť programovať, pretože na tej informatickej výške kde chodia ich ,,učia hovno". Potom sme šli naspäť na chatu, tam sme čumeli na filmy a rozprávali sme si vtipy o židoch. Neskôr sme šli spať a ráno sme znova čumeli na filmy. Potom som s dobrým pocitom z tohto kultúrneho pobytu šla domov čumieť na filmy. Pomedzi tieto rozličné udalosti mi stále niekto volal a ja som stále bola lenivá zdvihnúť telefón, takže mám okolo 20 zmeškaných hovorov od akéhosi čísla, ktoré som v živote nevidela. Zdá sa mi to celkom zábavné, ako sa mi silou-mocou snaží dovolať, zatiaľ čo ja ho silou-mocou ignorujem. Dnes už si ale dal chvalabohu oddych, nech je to ktokoľvek a čokoľvek predáva.
Na rozdiel od neho pán Koleso ešte stále neprejavil únavu, čo sa týka oživovania môjho dňa jeho smutnými rečami o tom:
• aký je zničený, lebo ho opustila kamoška, ktorú poznal len po nete a o ktorej si myslel, že ho nehorázne miluje (to ma celkom rozosmialo)
• aký sa cíti osamelý
• aké nehorázne šťastie v živote mám
Ja to všetko chápem a v podstate je to veľmi pekné a povzbudzujúce, vidieť, že je na tom niekto po všetkých stránkach oveľa horšie ako ja, ale jedna činnosť ma fakt hrozne nebaví a to je odhovárať ľudí od samovraždy, prípadne ich dostávať z nejakých zložitých období ich mizerného života. V čom som mimochodom aj tak dosť slabá, tak prečo za mnou niekto chodí s týmito vecami? Vyzerám snáď ako prototyp šťastného, spokojného a vyrovnaného človeka?
Tiež zomrela jedna osoba ku ktorej mama zvykla chodiť na manikúru, mala ten istý typ rakoviny ako foter, takže jej osud bol nepríjemne ľahko predvídateľný. Mama ide v piatok na pohreb. To je tuším zajtra, ale boty by som nestavila.
S Grcom mi hrozí celkom slušný prúser, pretože sme do altánku nad miestnou hnusnou krčmou vypálili miniatúrnu dieru v tvare smajlíka :) a vysokointeligetný Miro nás nezabudol pochváliť pred pár ostatnými deckami, ktoré si túto informáciu nechajú pre seba so zhruba rovnakou pravdepodobnosťou, akože zajtra nastane úsvit mŕtvych a na stromoch začnú rásť peniaze. Majiteľ krčmy je nasraný a moja nechuť platiť za akýsi odporný altánok je rovnako silná, ako moja túžba odtrhnúť Mirovi hlavu a nabodnúť ju na kôl. Bude to skvelý darček na jeho dnešné narodeniny. Snáď na to čoskoro všetci zabudnú, aj keď ma Miro ubezpečoval, že nikto nič nepovie a nikoho z dotyčných to nakoniec ani nezaujíma.
Pripomína mi to historku, keď môj bývali spolužiak, volal sa Oliver, cez leto zapálil stoh slamy a bol príliš fascinovaný niekoľkometrovým plameňom na to, aby zdrhol, keď začul prichádzajúce policajné a hasičské sirény. Hovoril že ho to stálo okolo 90 000, stoh slamy, pokuta od fízlov a výjazd požiarnikov, ale ja si myslím, že si tú sumu trochu dochutil, akoby tá samotná historka nebola dostatočne šťavnatá.
Ale veď ako sa hovorí: Why so serious?
Viktorovi na pokec píše nejaká slečna a ja, ako znalec jeho hesla jej láskyplne odpisujem, tak som zvedavá, ako sa náš potencionálny vzťah vyvinie. Konverzáciu s ňou by som prirovnala k utrpeniu, ktoré zažíva človek donútený jesť fliačky s kapustou od Viktorovej mamy (nie žeby som ich niekedy chutnala, ale chcela som ich uraziť).
Bola som chvíľu von s klasickou partiou Miro, Viktor a Grco, ale zistili sme, že nemáme čo robiť, tak sa všetci nasáčkovali ku mne a zistili sme, že ani tu nemáme čo robiť a tak šli všetci rýchlo domov. Stručné, veľmi stručné.
Teraz počúvam Cradle of Filth, rozprávam sa na facebooku s Grcom o mojich imaginárnych kamarátoch, Nemenovanom a skladám krátke básničky aby mi mohol zatlieskať a nazvať ma jebnutým emom. Dosť smutná činnosť na prázdninový večer, no ešte smutnejšie je, že naozaj nemám na práci nič lepšie.

15.7./Technická poznámka

15. července 2009 v 18:19
Je mi teplo.

14.7./Svetojánske mušky

14. července 2009 v 1:59
Už máme novú práčku.

V rámci ďalšieho samodeštruktívneho procesu, alebo len túžby chodiť v noci po lese som sa rozhodla ísť von s Paťou, ktorá ma celý čas oboznamovala s novinkami z jej smiešneho milostného života, kvôli čomu som sa uchýlila do zákutí svojej mysle, kde sídlia všetky veci spojené s nemenovaným a s neprítomným pohľadom som jej rozprávanie komentovala prínosnými poznámkami ako "Wow, svetojanské mušky!" alebo ,,Jéj, mačka!" prípadne ,,Dnes je pekná noc.". Myslím, že z toho mala dobrý pocit.

Tiež som videla pár nesmierne vtipných vecí, keď Miro skackal po ceste v igelitke, ukazoval nám zadok pričom preňho spieval "Neverím že si nebola vyrobená pre mňa" a keď Grco naháňal akéhosi maličkého psa, ktorého vzápätí začal brániť jeho majiteľ a zjebal pri tom Grca pod čiernu zem. Bolo by to nesmierne skvostné, keby som nemala taký hlodavý pocit, že som tam maximálne zbytočná, čo je v podstate môj spoločenský štatút, lebo dotyčným chýba moja skromná prítomnosť len keď stupnica nudy praskne od preťaženia z vysokých čísel, prípadne keď niečo potrebujú. Môžem sa však čudovať, keď o nich vlastne tiež vôbec nejavím záujem?

Dnes sa mi akýsi devätnásťročný vozíčkar, ktorý sa ku mne dostal cez facebook zdôveroval ohľadom svojich životných problémov, samovražedných myšlienok, toho ako ho žiadna holka nechce, ako si z neho ľudia robia srandu a s kopou iných absolútne nezaujímavých vecí, ktoré ma náhle zaplavili ako roj múch. Pôsobil ako retardované dieťa a len ťažko sa mi verí tomu, že to nebol nejaký trápny vtip, no tá kopa fotiek v jeho albumoch by sa zrejme falšovala len ťažko. Jeho reči vo mne vyvolali pocit neuveriteľne milej a dobrej osoby, ktorá prehltne svoj nekonečný nezáujem, kopu sarkastických poznámok, krutých narážok a vypotí zo seba pár trápne povzbudivých, povrchných slov. Poďakoval mi, že sa mohol vyrozprávať, povedal mi, že som milá, že to preňho veľa znamená a že sa vďaka mne cíti vo svojej neľahkej situácii aspoň o niečo lepšie. Zrejme by ma to malo potešiť, aspoň sa mi zdá, že toto je jedna z tých ľudských záležitostí, z ktorých mávajú skutočne dobrí a milí ľudia fajn pocit zadosťučinenia, že pomohli jednej mizernej a stratenej existencii na chvíľu zabudnúť na to, že je mizerná a stratená existencia. Lenže mne je to absolútne ukradnuté a celý tento môj postoj sa mi zdá desivo nesprávny. Aby som bola presná, zdá sa mi, že som SKURVE ÚPLNE MIMO SVOJHO UŽ AJ TAK DOSŤ CHORÉHO MOZGU.
Hlavne že som revala pri Forrestovi Gumpovi.

Nejaké fotky, pretože je nuda.

10. července 2009 v 20:07
Pochopiteľne, ja na nich nebudem.