21.7./Kujem prsteň.

22. července 2009 v 0:14
Začínam byť celkom otrávená z toho pokojného a mierumilovného priebehu prázdnin, počas ktorého sa v podstate nič hrozného nestalo a ja nemám žiaden dôvod revať, znepokojovať sa a skrúcať sa pred spaním v agónii zo svojej vlastnej patetickej sebaľútosti. Nedokážem nič poriadneho robiť, vo všetkých textoch ktoré napíšem je príliš málo účasti a kresby, ktoré v hlave vyzerajú tak maximálne bohovsky a úzkostlivo, proste nechcú vliezť na papier, pretože to všetko je v príliš veľkom rozpore s tým ako pokojne a mierumilovne sa momentálne cítim (pochopiteľne že v hlave všetko vyzerá bohovskejšie ako na papieri, aspoň v mojom prípade, ale moje posledné pokusy sú príšerné dokonca aj na môj priemerný štandard). Snažím sa myslieť, čo budem s takýmito tvorivými obdobiami robiť na takzvanej umeleckej škole, no potom ma napadlo, že tam odo mňa vlastne nebudú chcieť žiadne nápady. Budú chcieť pičoviny ako stupídne zátišia s fľaškami a kockami, dokonalé kruhy, farebné kompozície a iné príšerne nudné veci, ktoré s kreativitou a nakoniec zrejme aj s umením ako takým nijako nesúvisia. Teraz len neviem, či je to naozaj skvelé, pretože to tak rozhodne neznie. Ale veď nakoniec čo áno? Už dlho som sa necítila tak iracionálne.
Na tento svoj momentálne najväčší problém, ktorý paradoxne spočíva v tom, že žiaden problém jednoducho neexistuje, sa hodlám vyriešiť tak ako to robím väčšinou - pozriem si Stargate Atlantis, budem si na pokeci robiť srandu z ľudí, ktorí prehlasujú, že chcú umrieť a počkám. Nejaký prúser s prirodzenou infúziou mizérie a nešťastia si ma čoskoro nájde ako sa mu to podarilo vždy doteraz.
Nie, toto nemá dávať zmysel.
Spomenula som si na jednu vec, zjavila sa ako čistý a nepochopiteľný záblesk z dávnej minulosti, o ktorej som ani netušila, že má ešte stále vyhradený priestor v mojej hlave, kde zotrváva a občas sa útržkovito vyplaví na povrch, zrejme aby mi matne pripomenula, aké pekné tie časy bývali. V tej spomienke som šla s otcom v aute, bolo to ešte predtým ako ochorel, v časoch, keď sa mi začal kurviť zrak. Povedala som mu, že vidím všetko dvojmo, na čo sa on trhlo rozrehotal a uvalil ma do hanby z mojej vlastnej neschopnosti vyjadriť to, čo naozaj vidím, aj keď "vidím dvojmo" sa mi vtedy zdalo celkom výstižne. Prednedávnom som sa ale dostala k jeho najobľúbenejšej knihe a tejto jej časti:

Znovu mu povedali, že musí ísť do boja. Keď začul túto strašnú novinu, posadil sa na posteli a zreval:
,,Vidím všetko dvojmo!"
V izbe opäť vypuklo peklo. Zo všetkých strán sa zbehli špecialisti a obstúpili ho v takom tesnom kruhu, že vlhký dych z rozličných nosov ho nepríjemne šteklil po celom tele. Začali mu sliediť v očiach a ušiach tenučkými lúčmi svetla, zaútočili mu na nohy gumovými kladivkami a ladičkami, vysali mu krv zo žíl a naschvál sa mu pred očami oháňali všetkými možnými nástrojmi.
Šéfom tejto skupiny lekárov bol dôstojný, ustarostený gentleman. Držal rovno pred Yossarianom vztýčený prst a spýtal sa: ,,Koľko prstov vidíte?"
,,Dva," odvetil Yossarian.
,,Koľko vidíte teraz?" spýtal sa doktor a ukázal dva prsty.
,,Dva," povedal Yossarian.
,,A teraz?" opýtal sa doktor a neukázal nič.
,,Dva," povedal Yossarian.
Doktorova tvár sa rozžiarila úsmevom. ,,Pri Jovovi, neklame," vahlásil nadšene. ,,Naozaj vidí všetko dvojmo."

Teraz už chápem. Nikdy ma nenapadlo, že práve tá spomienka naňho je jedna z toho mála, ktoré boli dobré.
 


Komentáře

1 Polly Polly | Web | 22. července 2009 v 8:19 | Reagovat

nemaj obavy, pesimizmom si ocividne prespikovana hojne...
pruser musi prist :)
ale nie ze by som ta podporovala... *ja som optimista

2 kha kha | Web | 22. července 2009 v 23:20 | Reagovat

Jo Polly je optimista a já tak nějak nevím, jestli jsem pesimista nebo optimista...ráda o sobě tvrdím, že jsem optimista..na to mě každej skolí tím, že zatim mě znaj jenom jako pesimistu...sorry bývala jsem nekonfliktní člověk..

3 Luiza Luiza | Web | 23. července 2009 v 0:29 | Reagovat

čo tak si to zatiaľ užiť, kým príde pohroma?
alebo už podobne ako ja si bez peknej pohromy nevieš predstaviť existenciu?
myslím, že hlavu máme doma a asi na tvoje odporúčania po nej siahnem...

4 levnej_Lednacek levnej_Lednacek | Web | 23. července 2009 v 23:10 | Reagovat

... tak ten úryvek se mi líbí

5 Krvavá Krvavá | Web | 24. července 2009 v 11:17 | Reagovat

Och.. tak dvojmo, což?
Ty se taky budeš učit být umělcem? :) To je hezké. Já dělala přijímačky před rokem a půl. V půlce jsem se rozhodla, že tam nechci jít (asi ze stejných důvodů jako jsi tady napsala..) a začala si z nich dělat strašnou prdel.
Přesto mě přijali.
A já přesto odmítla. :-)

6 Teryl Teryl | Web | 24. července 2009 v 15:33 | Reagovat

Hlavu vzhůru, nějaká katastrofa si tě jistě najde :D Vždyť to je to, co potřebujem - nějaký problém, při kterém by se nám naše každodenní životy začali jevit jako celkem dobrá alternativa.
Umělcem se nedá naučit a ať se o to pokouší sebevíc, nikdy to nebude mít takovou duši, jako od těch, co to prostě v sobě mají.

Souhlasím s Krvavou, taky jsem o tom přemýšlela, ale ty věci ,který jsi tady vypsala jsou přesně ty blbosti, co ti akorát nabourají tvůj styl a osobitost, takže si od nich nic nedávej nakecat a jeď podle sebe. Každej "umělec" je egouš, kterej se ti bude snažit vtloukat do hlavy svůj styl a to,jak to vidí on. Proto jsem v žádným kreslícím  kroužku nevydržela dýl, než 2 hodiny XD

7 Alice Alice | 26. července 2009 v 22:54 | Reagovat

[6]: ja nemam pocit zeby som bola umelec... len som kedysi zvykla mavat radost z toho ked nieco vytvorim (teda aspon na chvilku, kym sa mi to uplne nesprotivilo) a to je teraz uplne prec.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.