Srpen 2009

Yes, we really are

16. srpna 2009 v 12:55 obrazky
Môj goauldský králiček!
Momentálne stráži trávu ktorú schovávam v jeho bruchu, ale ináč musím uznať, že som fakt nerd...

14.8./All hope is gone

15. srpna 2009 v 16:21
Práve ma svojou návštevou poctila babka. Bola som sama doma, pretože matka bola v meste. Doniesla nejaké chujoviny, ktoré stále donáša keď príde a vyhlásila, že sa mieni pozrieť na kvety na záhrade. Nechápem, čo je také úžasné na obyčajných malých farebných kvetoch, že sa každý túži pozrieť na tie naše, akoby to bola nejaká povinná turistická atrakcia. Pritom ani nerozprávajú, ani sa nedajú vyhúliť. Býva to tak aj keď príde hocijaká iná návšteva, vždy je to "ooo, akú máte krásnu záhradu" a ,,jéééj, tu sú ale nádherné kvety". Potom za mnou matka stále pojašene behá, najčastejšie sa snaží vystihnúť chvíľu, keď pozerám nejaký super napínavý film a vykrikuje na mňa zo schodov: ,,Alica, Alica, práve tu bol (ľubovoľné meno) a pochválil nám záhradu!" Úplne, ako keby ma to zaujímalo.
Babka ale bojovne trvala na svojom a tak sa vybrala hore po schodoch na terasu, ktorá vedie do záhrady. Keďže tých schodov tam je až štrnásť, nemohla si neodpustiť poznámky ako "ochh.. je mi zle" a ,,hmm... krúti sa mi hlava", čo hovorí pravidelne, keď sa snaží byť zaujímavá.
Zastavila sa pri klavíri a asi tri minúty dookola opakovala slovo "krásne", čím chcela vyjadriť svoj názor na fotku, ktorú na klavír vyložila mama. Najprv som na ňu šokovane hľadela, pretože som vôbec netušila, že tam nejaká zasraná fotka je, no hneď potom som ju vyhodila. Neznášam, keď matka všade vystaví moje hnusné fotky, hlavne keď sa pri nich každý pristavuje a trápne dookola opakuje "krásne", pretože sa snaží byť slušný a pozorný (ani náhodou nie preto, žeby si to mohol myslieť). Väčšinu tých fotiek som už zlikvidovala, táto bola posledná. Jedna visela nad kompom, tú som vymenila za Daniho Filtha. Matku pochytil ľahký hysterický záchvat keď si to všimla, ale nebolo to nič v porovnaní s tým, aká extrémna vlna hnusu a odporu zavalila mňa, keď som sa dozvedela, že budem mať nad kompom vyvesenú vlastnú fotku. Ďalšia bola vyložená na knižnici, na tej bol aj foter, takže sa mama skoro rozrevala keď si všimla, že fotka nenávratne zmizla v niektorom odpadkovom koši a nahradilo ju akési zelené autíčko. Toľko k idylickým rodinným fotografiám.
Babka chvíľu sedela na stoličke a čumela na záhradu, opakujúc vety ako "Amerika, hotová Amerika" (veľmi rada niečo dookola opakuje, kým nevymyslí nejakú lepšiu vec čo by mohla povedať) a pomedzi to nejaké btw odbočky ako "je to skoro ako v Amerike, ale tam mali namiesto trávy bazén" a ,, čo je nové a tešíš do školy".
Ak by bola v guinessovej knihe kategória o najstupídnejšiu otázku akú možno položiť, moja babka by ju bezkonkurenčne vyhrala s ohromným náskokom pred všetkými ostatnými potenciálnymi uchádzačmi. Vlastne, rozhovorom s mojou babkou by sa mali testovať budhistickí mnísi, či sú dostatočne mierumilovní a pokojní. Keď vydržia päť minút bez toho, aby na ňu verbálne či fyzicky zaútočili, ušli alebo spáchali samovraždu, sú za vodou.
Ja väčšinou utekám.
Vlastne nie. Ja VŽDY utekám.
Tiež zvykne púšťať perly ako ,,dnes sa mi snívalo o ockovi", pričom sa tvári akoby sa mala každú chvíľu rozplakať, prípadne ,,Branko aj so Stanou už odišli, tak som plakala" a ,,Dnes som bola na cintoríne a plakala som". Je v tom určitý vzorec.
Nakoniec ju domov vyhnal až štekot jej malého mechanického psa, ktorý sa dotieravo rozšteká vždy, keď sa začne nudiť a chce zameniť miesto za nejaké iné, podľa možností čo najďalej. Podobne ako keby šlo o plačúce malé decko, ktoré sa týmto spôsobom snaží dosiahnuť svoje. Ja som to vždy riešila kopnutím, no babka sa zbalila a unáhlene opustila miesto môjho trvalého pobytu. Aspoň na niečo je ten pes dobrý.
Už som sa chcela vytešovať z toho, že som sama doma, keď sa vrátila matka a nariadila, že sa ideme pozrieť do akéhosi nového obchoďáku ktorý dnes otvárajú.
Nie som schopná toto je rozhodnutie nejako komentovať...
Je to jeden z takých tých veľkých auparkovských "nákupných centier" kde je všetko nenormálne drahé a do toho komplexu chodieb chýba už len Minotaurus.
Otváranie bolo mimoriadne trápne, chvíľu tam niečo kecal akýsi moderátor, ktorý nikoho nezaujímal a pomedzi to pochodovali mažoretky. Na ich adresu niekto vyhlásil: ,,Zatlieskam im, keď sa jedna zjebe".
V podstate tam mali hovno. Nebol tam ani McDonald (nie, nesúcitím s chúďatkami kravičkami) ani kino. Mama mi v kenvele kúpila nohavice, aby som mohla budiť dojem, že som slušná. Jediné, čo ma potešilo bol obchod s knihami, kde som našla toto:
Prečo sú knihy TAK drahé?

Doma som si pozrela Insomniu a hneď za tým Fight Club, pretože mi ho Insomnia pripomenula. Potom som dočítala Mužské interiéry od Matkina a vypratala som jednu zásuvku (trvalo to asi dve hodiny, to vyprátavanie zásuvky). Našla som starý otrhaný pamätník. Taká tá malá knižka kde vám majú ľudia na ktorých si chcete pamätať kresliť obrázky. Boli tam nejaké čmáranice od osôb, na ktoré si vôbec nepamätám a od spolužiakov z prvého stupňa, na ktorých si nechcem pamätať. Tak som ho vyhodila. Tiež som našla pracovný zošit z občianky:


Duchaplnosť sama.
Postla by som sem tento článok už včera, ale nechcelo sa mi sem liezť. Nebolo prečo.
Nemenovaný aj Lucia ma opustili. Som Alicino zlomené srdce.

13.8./And enjoy the suffering

13. srpna 2009 v 17:10
Mama v rámci svojho mesiášskeho komplexu a občasným tendenciám myslieť si, že dokáže spasiť svet, vymyslela samovražedný nápad na spestrenie prázdnin. Čo nechápem, pretože tieto prázdniny ma nehorázne bavia, povedala by som, že sú jedny z najlepších za posledné roky. Síce ich trávim s idiotmi alebo sama doma, ale presne tak mi to vyhovuje.
Ale, čo sa týka maminho samovražedného spestrovacieho plánu, ten spočíva vo výlete na spišský hrad, čo samo o sebe nie je tak hrozné. Problém je v zostave, s ktorou tam chcela ísť: Samozrejme ja, ona, jedna jej kolegyňa s dvoma deťmi. To by bolo ešte fajn, tie deti sú celkom v pohode, aj keď jedno má 12 a ďalšie 4. No jej rozhodnutie pribaliť aj istého starého známeho našej malej rodinky, ktorý má viac psychických porúch ako má Vojna a mier strán radím do rebríčka jej piatich najjebnutejších nápadov na slušné druhé miesto.
Ten známy, poďme mu hovoriť familiárne Retard, má otca, ktorý sa poznal s mojim otcom a tak sa aj ja s Retardom poznám v podstate od mala. Má nejaký Turretov syndróm (alebo ako sa to volá), čo znamená asi toľko, že je jeden z najotravnejších ľudí na planéte a každých päť sekúnd má nejaké tiky, tento Retard konkrétne momentálne syčí. Na konci šk. roka vrieskal a raz tuším aj škriekal. Čím bol starší, tým sa jeho stav zhoršoval. Teraz má pätnásť a jeho rodičia musia mať buď železné nervy, alebo ešte nevymysleli kde skryť telo. Retard má tiež IQ okolo 150, čiže sa mu úspešne podarilo dostať sa do triedy pre mimoriadne nadané deti, ktoré učila moja mama. Takže Retard je právoplatný a oficiálny rodinný priateľ a to zrejme posilnilo mamin pocit, že bude úplne úžasné, keď ho zoberieme na výlet, pretože je hrozne nešťastný že nikoho nemá a že nemá čo robiť.
Tiež mu dala moje telefónne číslo, takže mi volal samozrejme hneď dnes ráno okolo deviatej s tým, že ,,čau, nezobudil som ťa?". Prehltla som tých pár nadávok, ktoré sa okamžite vydrali z môjho zaspatého mozgu a ktorými by si za taký typ otázky zaslúžil počastovať. Namiesto nadávania som mu povedala, že neviem či dnešok platí, lebo vonku prší a že pochybujem, že sa budeme trepať na nejaký hrad, keď prší. Nechcelo sa mi vysvetľovať, že na ten hrad som ochotná ísť, len ak sa tam bude organizovať Mad Tea Party, čo dnes určite nebude. Potom som znova zaspala, no po hodine ma zobudila mama s tým, že ju nejaký dážď nemôže zastaviť v jej dobročinnej činnosti a že sa mám okamžite prebrať a obliecť. Bohakrista.

Cestou tam som sa vytrvalo tvárila že spím a ignorovala som jeho otázky "Ty si satanistka?" a "Kto napísal satanistickú bibliu?" a ,,Ako sa vyvolávajú duchovia?", zatiaľ čo mi v ušiach hral akýsi nežný popík z Katinho (dvanástka) mobilu a na kolenách mi sedela Saša (štvorka), zamestnaná počítaním pyramíd na mojom náramku. Zrejme už budem načisto vymytá, keď mi nenapadlo zobrať si so sebou mp3.
Najprv sme sa šli najesť na nejaký salaš. Tam som už nemohla predstierať že spím, takže som bola nútená odpovedať. Retard sa veľmi rád pýta veci, na ktoré pozná odpoveď, takže na väčšinu jeho otázok som odpovedala "neviem". Porozprávala som mu o tom, že vykonávam voodoo rituál, čím som donútila mamu zatváriť sa veľmi, ale fakt veľmi pohoršene. Potom som pila čaj a rozmýšľala som, že Mad Tea Party som si predstavovala dosť ináč, plus že by som sa Retarda mohla spýtať, prečo je havran ako písací stôl, pretože by možno zavrel hubu, kým by nad tým premýšľal. Našťastie sa radšej začal rozprávať s mamou a Líviou.
Za chvíľu začalo pršať aj na hrade a keďže sme si veľmi prezieravo nevzali dáždniky ani nič podobné, šli sme sa flákať niekde inde, pričom Retard pravidelne skákal do reči s tým, že už neprší a máme sa vrátiť na hrad. Chvalabohu ho niekto skoro zrušil tým, že naňho naziapal niečo ohľadom toho, že keď v Levoči neprší neznamená to že neprší aj na hrade. Ten niekto pri tom použil taký ten tón, pri ktorom človek nemusí mať IQ 150 aby mu došlo že to znamená "drž už kurva hubu, si otravný". Matne sa mi zdá, že ten niekto som bola ja.
V Levoči sa Saša chcela ísť pozrieť do kostola, takže ju tam Lívia zo strachu aby sa preboha na protest nerozrevala zhovievavo zobrala, spolu s Kaťou a pravdaže aj Retardom, ktorý návštevu v chráme božom využil na to, aby všetkých v ňom vytrvalo presviedčal, že som satanistka, pretože mám čierne nechty a nosím na krku obrátený pentagram, ktorý mi daroval Grco, keď sa mu podarilo odlomiť z neho tú dierku na šnúrku.
Ja s mamou sme čakali vonku, kým prehliadka skončí. Oboznamovala som ju s tým, akú desnú pičovinu vymyslela (čo mi nakoniec aj prisvedčila) a že keď sme v tom kostole boli naposledy so školou, niekto tie fresky čo sú všade po stenách neprimerane nahlas zhodnotil ako "komixy zo štrnásteho storočia". Myslím, že to bol Fucker.



Cestou domov si Saša z Retardových rečí začala zapchávať uši. Katky sa snažil niečo spýtať tiež. Vyzeralo to asi takto:
Retard: /položí stupídnu otázku/
Katka: /vytiahne si slúchatko z ucha/ Čo si vravel?
Retard: /zopakuje svoju retardovanú otázku/
Katka: /chvíľu sa naňho s "čotijebe" výrazom díva a potom si len rezignovane strčí slúchatko naspäť do ucha/
Keď sme ho vyložili pred jeho bytom, Lívia sa potešene natiahla s povzdychom ,,ach, konečne ticho". Potom do auta vošla matka, ktorá ho bola vyprevadiť a potešene skonštatovala: ,,Ticho, chvalabohu."
Bolo to celkom fajn, keby sme odtiaľ Retarda vyškrtli. Lívia nás odviezla domov, kde ešte chvíľu s mamou sedela pred domom a fajčili, zatiaľ čo Saša sa vyhrážala Kati, že po nej hodí schod (ktorý tvorí kamenný kváder vážiaci asi päťdesiat kíl) a snažila sa vyliezť na zábradlie. Také zlaté malé dieťa, asi jediné ktoré som za svoj život stretla a nechcela som ho po piatich minútach vyhodiť z okna.

Teraz som už konečne doma a psychicky sa zotavujem pri počúvaní HIM, čo sa vlastne k psychickému zotavovaniu vôbec nehodí, ale som príliš lenivá hľadať v posranom Windows Media Playeri Dimmu Borgir alebo Satyricon. Zrejme aj tak pôjdem pozerať Stargate (včera som u Sama videla iba 7 dielov a predvčerom ich bolo iba 6), alebo zabíjať čas nejakým iným plnohodnotným spôsobom, ktorý mi podľa možností plne vyhovuje..

10.8./Ha.

10. srpna 2009 v 20:37
Dnes ma mama zobudila skoro ráno (čo je u mňa pol deviatej), pretože som mala ísť na fizlíciu podpísať nejaký papier a prevziať si svoj zbrusu nový občiansky preukaz s ukážkovou zombie fotkou. A síce som svoje prebudenie z ťažko vynúteného a zaslúženého spánku (nemohla som zaspať a keď sa mi to nejakým nedopatrením podarilo, tak som sa zasa pravidelne budila kvôli nejakým desivým tušeniam, ktoré boli spôsobené bohviečím), o hodinu som už aj s mamou stála na temnej chodbe do ktorej nás nasmeroval papier s nápisom "Výdaj dokladov týmto smerom" (alebo niečo podobné). Bolo tam neprípustné veľa ľudí a dokonca aj mamin kamarát - policajt nemal v moci zabezpečiť aby to šlo rýchlejšie, takže sme sa dohodli na zajtra a odišli sme s trpkou myšlienkou na to, ako som sa zobúdzala úplne zbytočne.
Ale to nevadí. Už celý predchádzajúci týždeň som s mamou viedla rôzne rokovania o tom, že mi už niekoľko rokov sľubuje, ako mi dovolí prefarbiť si cez leto vlasy a že by zrejme bolo celkom na mieste, keby svoj sľub splnila. Tak mi teda kúpila dve krabičky farby, ktorá je v skutočnosti iná ako obrázok na obale a potom sme prechádzali kníhkupectvá, pretože si chcela kúpiť nejakú novú knihu od Dominika Dána. Ja som si prezerala Obchodníka so smrťou a niečo o Spidermanovi, kým sa ona rozhodovala, ktorá kniha od DD ju bude viac baviť. Neskôr sme šli do antikvariátu, kde mali obidve Alice in Wonderland. Myslím, že moje nadšenie víťaza lotérie nemusím zdôrazňovať, aj keď to bolo to socialistické vydanie s úplne odveci ilustráciami (teda niektoré boli celkom pekné, ale sir John Tenniel to nie je).
Chcela som ísť ešte do Dráčika, no mamu môj argument že tam môžu mať figúrky Batmana alebo repliku svetelného meča veľmi nepresvedčil. Tak sme teda zamierili domov.
Kým sme boli preč, prišla nám pozvánka na súd ohľadom nejakého dedičstva po niektorom z mojich mŕtvych predkov, na ktoré si nadšene nárokuje moja macocha. Neviem či ide o deda alebo o otca, pretože moja macocha sa cíti, že jej patrí majetok oboch a tak to stráca na závažnosti. Mama kvôli tomu volala strýkovi, ktorý tieto veci rieši a dozvedela sa, že sa rozhodol postaviť si domček na vode. Vraj aby mohol v obleku skákať do jazera. Teším sa, lebo som ešte nebola v domčeku postavenom na vode. A tiež som nevidela strýka skákať v obleku do jazera, aj keď oproti jeho zvyčajným akciám to nie je ktovieaké terno. Raz sme sa trebárs viezli okolo kostola, kde si všimol, že sa žení nejaký jeho dávny kamarát a tak mu šiel nadšene zagratulovať - ožratý a iba v trenkách. V ten istý deň, len o niečo neskôr, pobehoval okolo chaty so sekerou a vyhrážal sa s ňou susedom, ktorým vadil ten hlasný Rammstein - ožratý a iba v trenkách. Je s ním sranda.
Po veľmi zábavnom telefonáte sa mama podujala nafarbiť mi vlasy, pričom sa celý čas tvárila, akoby spôsobila niečo strašne hrozné, minimálne v rozmere jedenásteho septembra. Dôsledkom použitia farby, ktorá je odlišná od tej na krabičke, sa teraz nápadne ponášam na túto slečnu:
Takže som mimoriadne spokojná.
Hneď potom som prečítala Alicu Za zrkadlom. Sklamane som zistila, že ani jedno zrkadlo v našom dome nefunguje podobným spôsobom.
Neskôr mi volala Wika, či nepôjdem von. Tak som sa na to podujala, aj keď sa mi veľmi nechcelo. Strávili sme pár hodín chodením dookola a tliachaním o hovnách, po dlhom čase som videla Paťu, no viac ako jej proslovy ma zaujala nová mačka, ktorá je tak neuveriteľne zlaté stvorenie, že som ju hneď zatúžila zjesť. Bohužiaľ, Paťa mi to zatrhla.

3.8./Život nie je spravodlivý, na to tu je smrť.

3. srpna 2009 v 0:47
Dnes sa mi snívalo s Stargate, čo bol posledný krok k pripusteniu si, že mám vážny problém. Dôsledkom toho som sa vrhla na abstinenciu a namiesto šiestich epizód denne som si hneď na ráno pozrela Star Wars I. Som si istá, že Lucas celú úvodnú zápletku do jednej z najlepších ság histórie kinematografie napísal cez víkend a bol pritom ľahko zhúlený.
Po dlhšom čase som bola von a keby Mira nenapadol úplne geniálny nápad hádzať si jeho telefón a Grcove kľúče, zrejme by to bola nuda. Potom nám ukázal zadok, hádzal po nás zápalky (ktoré horeli aj počas letu - úchvatné) a nakoniec odišiel domov. Tak sme osameli, šli sme sa ako praví nórski black metalisti prejsť do lesa a vrhli sme sa do sentimentálnych debát o Viktorovej psychickej podpore voči Vike, ktorá je maximálne otrávená svojim životom, o tom, ako Viktorove ego padá pod zem zakaždým keď ho nazvem gejom (čo robím už niekoľko rokov, takže hoci odvykačka od Stargate bola úspešná, na ukončenie nazývania môjho najstaršieho kamaráta gejom už dostatočne silnú vôľu nemám) a o tom, aká je Stopárov sprievodca otravná kniha, čo ma veľmi rozhorčilo. Dokonca tak veľmi, že som ani nenašla vhodné slová ako tých dvoch tolkienistov nazvať. Tak hanebný výraz, aby moje pocity z ich opovržlivého tvrdenia v danej situácii vystihol, ľudia ešte ani nemali odvahu vymyslieť.
Začala som čítať Pána Prsteňov a to, že som tú knihu nehodila o stenu pri mimoriadne zdĺhavom dvadsaťstranovom úvodníku považujem za jeden zo svojich menších životných úspechov. Bolo to fakt kurevsky zdĺhavé, no príbeh ma už začal baviť.
Som aspoň rada, že Grcove rozcitlivené obdobie prešlo a prestal mať pocit, že ho neuveriteľne nenávidím a prajem si, aby zmizol z môjho života. To znamená, že môj prístup k vodnej fajke (a iným fajn veciam ktoré súvisia s udržiavaním dobrých vzťahov s onou partiou) sa znova úspešne obnovil a ja si budem môcť aj naďalej pôžitkársky ničiť zdravie s pocitom dobre vykonanej práce. Dokonca som ho dnes šla odprevadiť domov, tak sme si pokecali o halucináciách, naháňali sme mačky a riešili sme, prečo by nemal nosiť vlasy v gumičke. Magické ale je, že ani nebolo naozaj ťažké tieto rozhovory viesť. Vlastne to šlo celkom hladko bez akéhokoľvek napätia a podobných hard feelings. Ale to možno bude len mojou (a nakoniec aj jeho) všeobecnou ľahostajnosťou. Hlavne v tomto období to je dobré, pretože Nemenovaný aj Lucia kdesi zmizli a nechali ma napospas osudu.
Osud mi asi ale praje, pretože Grco náhodou našiel filmy, ktoré mi pred polrokom stratil. Boli zapadnuté za skriňou. Pol roka som si nemohla líhať s pokojnou myšlienkou, že mám doma Pulp Fiction, Kult hákového kríža a Borata. Pol roka.
V utorok pravdepodobne idem stanovať a na 100% bude tráva aj chľast, čo znamená že to všetko bude na 0.1 % a aj to 0.1% je len mizivá pravdepodobnosť, že cestou na dohodnuté miesto stanovačky nájdeme divo rastúci marihuanový kríček. Pretože aj minule to bolo na 100% a bolo čo? Vikine kakao a Fuckerove bongo. Čo bolo tiež super, len to oproti očakávanému scenáru trošku strácalo na lesku.
Ráno sme boli na polícii vybavovať občianku. Mama sa strápnila tým, že tej osobe čo tam sedela núkala kávu (akože úplatok za to, že sme tam nemuseli čakať, lebo nám to vybavil nejaký mamin známy policajt. Nepôsobil dojmom človeka, ktorý v noci bdie a stráži vašu bezpečnosť. Skôr pôsobil dojmom človeka, kvôli ktorému sa začnete v noci báť o svoju nestráženú bezpečnosť.). V noci predtým som spala asi päť hodín, takže prejavovanie známok života mi šlo asi ako zombiemu pripravenému hybernovať (Nie! Stargate-Už-Nie-Musím-Bojovať!). Tá osoba, ktorá si od mamy diplomaticky nevzala kávu, ma pri fotení upozornila že sa neusmievam. Povedala som jej, že takto tá fotka aspoň bude reálna.
V poslednom čase na mňa ľudia často vrhajú divný pohľad plný zmätenia a tuposti, aký si - možno mylne - pripisujem prekvapeným osobám, ktoré netušia ako zareagovať - či sa majú smiať, krútiť očami alebo volať niekoho, kto vie nasadiť kazajku.
Osoba ktorá odmietla kávu ma teda bez ďalších rečí odfotila a ja som si až potom, čo sme odtiaľ vyšli uvedomila, že budem mať občianku s fotkou, na ktorej vyzerám ako zombie pripravený hybernovať. Nemôžem povedať, že to bolo zas také nečakané, ale... kurva.