Prosinec 2010

25.12./Fezes are cool

25. prosince 2010 v 10:21
V utorok som zo školy odišla o hodinu skôr, pretože nás oficiálne pustili domov, nemuseli sme sa ani púšťať sami. V buse za mnou sedel nejaký tlustý týpek s akousi babou. Keď som rozmotávala káble slúchadiel k mp3ojke, rozprávali sa o kompare a podobných pičovinách, čo je zrejme správne neutrálna a ničnehovoriaca téma na cestu autobusom.
Keď mi v ušiach doznela Metallica a nadišiel čas na Pink Floyd alebo na čo, práve v tom hluchom mieste medzi pesničkami, tlusťoch začal novú tému:
- Kedy najneskôr si mala obed?
- To ti nepoviem, budeš sa smiať.
- Šak ha, nebudem.

OMGWTF, ČO TI JEBE! *facepalm*

I am just sitting there, smoking, drinking and being mean to people.

12. prosince 2010 v 22:50
Sedela som v krčme a bolo mi mizerne. Keď mi už je mizerne aj v krčme s celkom slušným promile v krvi, je to fakt zlé. Prisadla si ku mne Wika a Mira a chceli odo mňa cigarety a alkohol. Dala som im potiahnuť, odpiť si z fľaše a poslala ich do piče. Mala som ich tam poslať ešte predtým ako som im dovolila oslintať mi filter. Hello, hello, how low. A nedokážem ani plakať, hoci to fakt, fakt veľmi potrebujem.
V tomto dekadentnom stave všetko vyzerá byť miliónkrát vzdialenejšie než naozaj je. Všetko je zbytočné, nič nedáva zmysel a nič nemá hodnotu. Okrem Hesseho kníh.

V škole som Martinke ukradla slohový zošit a prečítala si jej fiktívny list o novej strednej z minulého roku. Napísala tam o mne že som znudená životom. Musí to byť fakt do očí bijúce keď si to všimla ešte aj ona.
Okrem toho som jej ukradla aj 50 centov aby som mala na cigarety. Mne poslúžia lepšie, ona by ich minule na kokotiny typu autobus a tak.

V piatok som bola na chate, kde som sa vyzracala z balkóna. Vôbec mi to nepomohlo, po psychickej stránke, z čoho mi bolo ešte mizernejšie a s týmto hrejivým pocitom som zaspala na gauči. Tam ma našiel Kemo a zistil, že mu moje rebrá pripomínajú klavír, tak sa na nich rozhodol zahrať nejakú geniálnu symfóniu sprevádzanú mojimi vokálmi: "kurva, do piče, prestaň s tým lebo ťa zabijem". Nejako som sa dostala do jeho izby a zaspala tam. Zaspávala som pri tom ako nejaká baba, ktorej meno si nepamätám, oduševnene hovorila čosi o tom, že knihy sú super. Za normálnych okolností by mi bola sympatická, lenže ona spomínala len sračky pre hlúpe dievčatá, preto som sa radšej obrátila chrbtom a snažila sa spať ďalej, namiesto toho aby som sa zapojila.
Prebrala som na to, ako niekto z dolného poschodia vrieska "MAROOOOOŠ".
Keď vedľa mňa ležiaci Maroš odvrieskal "ČO JEEEEEEE", dostal odpoveď "MÓÓÓŽEŠ ÍÍSŤ DO PIČIIIII". Potom k nám vtrhol nejaký človek a sťažoval sa, že mu Samo ošťal sveter. Ktosi zapichol nôž do dverí a ktosi mi do postele vylial vodku. Potom ju nalial aj do Kemových topánok. Niekto polámal dva schody, poličku v chodbe a Jaro rozbil svetlo. Všade po podlahách boli rozliate požívatiny. René začal ostatných ohadzovať s tortou a Samo sa pokúsil vysrať pri Michaelinej posteli.
Demolačná čata nastupuje. Bolo to vtipné asi hodinu, potom to tak nejak prekročilo medze.
Pretože sa mi zle spalo vo vodke (aj mňa to prekvapilo), šla som sa zhúliť. Mala so mnou húliť aj Zuzana, no keď videla čo šalvia urobila s tým týpkom, ktorého som si zafixovala ako "sčernetého kokota", vydesila sa a ušla. Ja som oveľa viac odvážnejšia (to je to správne slovo!).
Zaspala som v posteli vedľa Jara, ktorý vyzeral byť neškodný, pretože bol v kóme.
Z krásneho alkoholického spánku ma prebral Dominik, ako vošiel do našej izby, zanadával kvôli rozbitému svetlu a potom sa hystericky rozrehotal z toho kde spím a kde všade mám Jarove ruky. Je to milý chlapec. Na oplátku som ho potom skrývala pod perinou, aby ho už nikto nevolal piť.
Odišli sme o deň skôr, lebo sa to tam začalo podobať na Luník.

V sobotu som začala zberať svoju krv do malej fľaštičky, aby som ju mohla Pierrovi poslať na Vianoce. No a čo že sa zrazí, ide o tú symboliku.
Alebo si ju nechám, mám ho fpiči.

Bola som na prechádzke s Dominikom, ktorý sa sťažoval koľko chýb za posledný rok urobil, napríklad ako že so mnou podviedol frajerku.
HLAVNE ŽE VTEDY SA TI TO AKO CHYBA NEZDALO, DRAHÝ?!
Ehm. Neviem čo stále rieši. Samo to robieva tiež a to oveľa menej spontánne. A vôbec ho to neserie, teda aspoň nie do takej miery aby povedal nie. To som D. ale nepovedala.

Som to ja ale zlá kurva.
No a čo.

drugs not hugs.

11. prosince 2010 v 16:39
Posledné dni boli o takej holej piči, s výnimkou včerajška. Ten obohatil môj patetický život o veľmi zaujímavý zážitok, spočívajúci v cestovaní kdesi do záhadných zákutí časopriestoru disponujúcim samými skvelými vecami, ako veľmi podrobným zobrazením okrajov halucinácií. Myslím tých, ktoré občas zazriete keď sa vám niečo na chvíľu zazdá, no väčšinou to trvá len stotinu sekundy a vy nemáte šancu zapamätať si ako to vyzeralo. Nie žeby som sa nad tým niekedy pozastavila, ale vidieť to konečne detailne ma riadne potešilo, súdiac podľa toho euforického pocitu.
A to všetko len po pár šlukoch zo šalviového bonga. I just love drugs. Moja prvá myšlienka bola "haha, akí ste úbohí" a začala som sa smiať z ostatných prítomných. Potom sa začal ten minitrip, ktorý trval asi päť minút. Myslím, že to bolo najzaujímavejších päť minút v mojom živote.
O pár hodín sa René vyplakával aké hrozné veci videl a snažil sa všetkých presvedčiť, aby radšej brali piko ako fajčili šalviu. Počuť to od človeka, ktorý je všeobecne známy svojim prefetovaným a prehúleným mozgom, je asi naozaj silné varovanie, ale ja ho už tradične budem ignorovať. Pretože whatever, môžem si robiť čo chcem, xixi.

Toto je také klišé.

Shakespeare hates your emo poems.

3. prosince 2010 v 22:00 uryvky z dobrych knih
Nie žeby som bola ktovieako aktívny čitateľ, ale mám knihy rada. Nie len na zabitie času, fascinuje ma ako sa slovami dajú zachytiť pocity, čaro okamihov, ako sa dá len pomocou slov vytvoriť obraz a pod. Ale kvalita knihy nezávisí len od pisateľského talentu autora, keď nemá pre mňa zaujímavú pointu alebo myšlienky.
Z aktuálne populárnej literatúry je toho málo. Vlastne nič.

Nemám vyhradený nejaký obľúbený žáner, čítam čo ma zaujme, resp. čo mi odporučia dôveryhodní ľudia. Podarilo sa mi prečítať niekoľko rozličných diel, z ktorých každé bolo ináč napísané a zaoberalo sa inou problematikou. Preto nedokážem vybrať len jednu najobľúbenejšiu knihu.
Niektoré čo mi prirástli k srdcu som tu už spomínala: Fight Club, Hlava XXII...

Ďalej spomeniem Long Hard Road Out Of Hell. Ide o autobiografiu Marilyna Mansona, čiže je to pochopiteľne kniha plná sexu, drog, rock'n'rollu, šokujúcich okamihov, čierno-humorných poznámok a nihilistických výlevov. Zachycuje celú metamorfózu červa Briana Warnera na Antichrist Superstar MM a popisuje veci čo ho ovplyvnili, takže ide o knihu miestami tak úchylnú, že nejedna "zvrhlá yaoistka" by prehodnotila ten prívlastok ktorým sa s takou pýchou častuje.
Čítanie LHROOH pre mňa bolo zázračné nie len kvôli tomu že Mr. Manson je môj Personal Jesus, ale aj preto, že mám rada knihy plné nešťastia a mizéria písane tak jedinečne sarkasticky, že vám to dodáva istú nádej.

Herman Hesse - Demian
,,V tomto príbehu vládne chaos, zhon, zmätok. Nie je to príbeh harmonický, ale skutočný."
Príbeh detstva a dospievania chlapca Emila Sinclaira z obdobia spred druhej svetovej, ktorý popisuje svoj neštandardný vzťah k spolužiakovi Demianovi. Sinclair je nesmierne citlivý a premýšľavý, preto väčšinu knihy nesledujem žiadnu hlavnú dejovú líniu, skôr tie pozoruhodné vety čo Hesse dokázal vytvoriť a ktorými vystihol veci, ktoré pre mňa vždy boli neznámou. Neuvedomíte si vďaka nej podstatu života, len sa priblížite k niečomu podobne nezmyselnému a krásnemu.
Hoci je to krátka knižka, trvá mi dlho jej čítanie. Stačí mi prečítať desať strán a potom o nich dva dni musím premýšľať, kým som schopná posunúť sa ďalej.

,,Život každého človeka je cestou k sebe samému, je pokusom nájsť cestu, náznakom chodníka. Človek sa nikdy nestane samým sebou a jednako sa usiluje stať ním, jeden temnejšie, iný jasnejšie, každý, ako vie. Každý v sebe až do svojho konca nesie zostatky vlastného narodenia, hlien a škrupinu prasveta.
Môžeme sa navzájom chápať, ale znamenať môže každý len sám seba."


Mechanický pomaranč od Anthonyho Burgessa ma pre mňa tiež osobité čaro. Alex a jeho droogz sú partia štrnásťročných (na rozdiel od filmu) chlapcov, ktorí sa radi zabávajú znásilňovaním, kradnutím, prepadávaním a všetkým čo zahŕňa ol' good ultraviolence. Hlavný hrdina zdanlivo nemá dôvod byť sociopatický vrah a násilník, vychovali ho v dobrej rodine, je inteligentný a má dobré spôsoby. Kde sa to v ňom teda berie? Ľudia si v budúcnosti prestali klásť túto otázku, radšej sa zamerali na prevenciu, kt. je v tomto prípade doslovné vymývanie mozgu, ktorej obeťou sa stane aj Alex.
Hoci ide o obraz upadnutia všetkej morálky a etiky, či už pre účely "vyššie" alebo zábavné, stále je to tak nejak reálne, či už Alex znásilňuje desaťročné dievčatá hrajúce sa na veľké dámy, alebo či s kamošmi mláti knihovníka. Vlastne som nechápala prečo boli všetci v knihe taký zhrození, veď niečo podobné sa deje pravidelne aj tam vonku, za oknami a nikoho to netrápi.
A to je až mrazivo desivé, right, right, right?
Knihu píše Alex v prvej osobe a používa pri tom svoj vlastný slang, resp. slang tínedžerov budúcnosti, ktorý je miestami dosť zložité rozlúštiť, ale dodáva príbehu na autenticite a surovosti.

,,Zacpal jsem jí hendkou lipsy, aby nemohla křičet pánubohu do oken cancy o vraždě a přepadení, ale ta fena ženská mě pořádně ošklivě kousla, a tak sem to byl já, kdo se rozskrímoval a ona zároveň spustila nádherenej ječák na milicjanty. No, takže jsem ji museli pořádně ztolčoknout jedním závažím z váhy a přetáhnout páčidlem na pokladny, načež vyskočila jako starej dobrej kamarád pěkně červená."

Alexa som si okamžite zamilovala, bol to sympaťák.

Nemôžem nespomenúť ani knihy môjho detstva ako Harry Potter a Artemis Fowl, či Mizéria Stephena Kinga. Tá tretia sa mi do rúk dostala vo veku jedenástich rokov tak nejak omylom, ale bavila ma :D
Momentálne ma skôr zaujímajú mená ako George Orwell, Chuck Palahniuk, Bukowski, Hesse a pod.
Ale bez týchto kníh by som bola iný človek ako teraz. Myslím, že dosť ovplyvnili môj pohľad na svet a tie ostatné veci, pretože hoci sa to nezdá, slová naozaj môžu byť mocné a ich správna formulácia dokáže viesť k objavom míľovými skokmi.

realize you are your own source of all creation.

2. prosince 2010 v 18:13
Niektoré veci sa nikdy nemenia. Myslím že v istom zmysle je upokojujúce vidieť, že aspoň pár tých bodov v celom našom prežívaní môžeme považovať za istotu a držať sa ich keď sa všetko ostatné rozsype.
Nie žeby sa mi niečo rozsypalo. Nikdy sa nič nevybudovalo. Chaos pocitov a presvedčení sa stal mojou istotou. Je to dosť ironické, ale o mne je všeobecne známe že iróniu milujem. Aj keď je to riadne odporná kurva.

Stále sa snažím urobiť niečo vďaka čomu by som na seba mohla byť hrdá a stále hrozivo zlyhávam. Našťastie, tento krásny svet je plný paradoxov a tak zatiaľ čo zlyhám, môžem súčasne vyhrať, napr. keď sa zasamovraždím a i.

Desí ma, že keď sa pozriem do budúcnosti, samovražda vyzerá byť ako jedno z tých šťastnejších riešení.
Ale kto vie čo v budúcnosti bude, že? Ja len vychádzam z predpokladu, že keď sa vo mne nič nepohlo správnym smerom doteraz, už sa to najskôr ani nestane.