18.3/,,A skrz utrpenie som objavil pravú podstatu svojho ja." DUH, FUCK YOUR DRAMA!

18. března 2011 v 20:28


Je piatok večer, ja si hoviem doma ako taký lúzer, môj zachrípnutý hlas pripomína Darth Vadera a trpím v nekonečnom víre nasledujúcich pocitov:

1) CHCEM BYŤ NIEKDE INDE. IDEÁLNE V AVATARE KTORÝ ILUSTRUJE TENTO ČLÁNOK.
2) ... uh, vlastne, to môj jediný pocit. Ale rozhodne mnou riadne zatočil, hlavne kvôli tomu že je piatok večer a ja sedím doma, čo je samo o sebe dosť zlé, keď viem že zvyšky mojich kamarátov práve nasávajú vodku a predvádzajú niečo, čo sa dá slušne nazvať singin in the rain.
Prší.

Navyše, moja matka má návštevu. Nie je to matkomrd, ale dve jej bývalé kolegyne, s ktorými sa teraz ožiera. Sú to hrozné osoby, pretože prejavili záujem so mnou konverzovať, čoho by sa žiadna bytosť, ktorá so mnou chce dobre vychádzať, dopustiť nemala. Jedna z tých kolegýň svojou obezitou pripomína skôr tank ako ženu a keď ma objala, mala som pocit že sa v tej záplave tuku udusím.
Okrem tých dvoch kolegýň tu je aj Kubo, ktorý si sem doviedol svoju šestnásťročnú frajerku, ktorá študuje za kaderníčku na veľmi frekventovanej a prestížnej škole. Je to kolosálna piča. Chce sa mi plakať. I AM SO NOT AMUSED!
Okamžite ma prepadla panika a pocit prehry, tak som si zbalila pár extrémne potrebných vecí ako cigarety a zapaľovač a zmizla von s výhovorkou, že idem len k Viktorovi, ktorý býva o ulicu vyššie. Samozrejme, som jediný človek pod tridsať ktorý trávi svoj piatkový večer doma, takže pochopiteľne som Vikiho stretla ako si ležérne vykračuje po ulici, tvári sa LIKE A BOSS a mieri na autobus do mesta (bývam v takej hlúpej prímestskej štvrti, ktorá je od ostatnej civilizácie oddelená niekoľkými hektármi lesa a konských výbehov).
Hovorím mu: ,,Potrebujem sa skryť. Dúfala som že budeš zase chorý."
Viki: ,,Aha. Prepáč. Pred kým sa skrývaš?"
Vysvetlila som mu svoju situáciu. Myslím, že ma pochopil. Viki je zlatý chlapec. Odprevadila som ho na bus a potom som sa hodinu flákala po daždi, pretože to je môj jediný kamarát z okolia, ktorý toleruje moju asociálnosť a šialené záchvaty paniky z prebytku socializácie.
Nenávidím tie situácie, keď vám neostáva nič iné len sa spoliehať na iných ľudí, pretože 'iní ľudia' sú ten najnestabilnejší faktor, ktorý je stále zárukou toho, že všetko čo od neho závisí sa dojebe. AW.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.