Červenec 2011

lol no context :D:D:D

30. července 2011 v 5:28
Toto je článok špeciálne a iba pre Luciu, s ktorou si užívam geniálnu RPG X-menovskú noc. Vy, čo PARTY HARD sa môžete bodnúť, pch.
I prefer... Magneto! 4:59
Erik doesn't realize he's been thinking I want to fuck youI can't wait to fuck you over and over until Charles laughs at him and tells him its alright. He can.

Drunk Wolverine 5:00
to je zo stále tej iste poviedky :D

I prefer... Magneto! 5:00
nie, to je ina poviedka :D

Erik spits in his hand, dragging his lips over Charles' as he lowers it between his legs. Charles gasps and Erik groans at the sound; he tightens like a silk knot tied around his fingers- remember this. He waits for Charles' chest to slow before replacing them with his cock. Charles begs Erik and God and Erik fucks him like he kisses him, rough and never enough.

A nobelovku ziskava ... :D

Drunk Wolverine 5:03
bože tie poviedky sú sranda :D
I prefer... Magneto! 5:06
hejze, normalne ma bavia. ale ked si to predstavim tak mi prestava chutit moj tuniak
Drunk Wolverine 5:06
nikdy si to nesmieš predstavovať :D hlavne nie ich tváre :D
I prefer... Magneto! 5:07
ked citam fanfiction tak si ich predstavim tak nejak automaticky. je to asi takto...
Charles: OMG ERIC IAM GOIN TO READ UR MIND, BRO



Eric: k, whutever /thinks/ iwanttofuckyouovercharles!


charles: lol wut... its all right, you can!



eric:



come at me, bro!


29.7/Master of gates

29. července 2011 v 13:53
Včerajšok bol celkom humorný. Boli sme opekať na Gabinej záhradke. Konečne som bola von a zrazu si všetci povedali, že idú riešiť závažné filozofické a vzťahové otázky. Najprv sa ma Adam snažil presvedčiť že všetci ľudia sú si rovní. Leda hovno. Potom Domino vytiahol jednoduchú a nevtieravú tému, že čo by som na ňom zmenila. Tak som mu povedala že je hrozne náladový, precitlivený a tak všeobecne. Potom som sa dozvedela, že sa mu nepáčil Donnie Darko, z čoho som skoro na mieste zkolabovala a mala som pocit, že sa rozplačem ako keď sa niekto vo vaších očiach radikálne zmení k horšiemu. Niečo ako keď sa dozviete že váš dobrý kamarát bol trebárs nacista, alebo že je pedofil, alebo tak čosi.

Potom chcel Adam mne a Dominovi predviesť, ako sa dá najcoolovejšie sadnúť na stoličku s operadlom. Myslím že v tomto mám istú výhodu, lebo keď to predvádzal on, nabil si gule.
A prišli sme na to, že laserové odstraňovanie chĺpkov určite robia Jediovia, ktorí vypadli u finálnych skúšiek.

Akurát som testovala svoje antibiotiká tým, že som uhýbala z demižónu, keď za mnou nadšene pribehol Domino s vyhlásením: I am the master of gates!
Keďže som nemala ani tušenie o kontexte tohto vyhlásenia, len som odložila demižón s tým, že:

Keď nad tým teraz tak premýšľam, asi by nám tu telku mali zakázať, kým nebude neskoro.

Uvedomila som si, že Heorina je jediný človek s ktorým by som dokázala prežiť viac ako týždeň v jednej domácnosti. Vedela som to už dávno, ale až teraz mi tak napadlo, že je vlastne jediná. Domina by som zabila po týždni, ak by ma on nepredbehol. Keby v ten večer čo by sme sa k sebe nasťahovali šiel v telke Donnie Darko, tak by sme sa pozabíjali ešte v ten večer, napríklad. S ostatnými ľuďmi si to neviem ani predstaviť.


Odišli sme odtiaľ okolo pol jednej a ja som sa ešte hodinu flákala s Dominom, ktorý zúfalo nechcel ísť domov, lebo do neho jeho sestra niečo chcela. Tak ma radšej šiel odprevadiť k môjmu temnému domu a potom spal do rána na lavičke. Síce jeho sestru nejak veľmi nepoznám, ale asi to bude piča.


Deň predtým som strávila flákaním sa po nete a čítaní fanfictions o First Class. Väčšina z nich začínala dlhými úvahami Charlesa o Erikovi, alebo naopak, ktoré sa zrazu nejak spontánne prehupli k fajčeniu vtákov a tak. Musím uznať, že je to poněkud nečakaný zvrat, resp. by bol, keby sa od FF na nete dalo čakať aj niečo iné. Rozladilo ma to natoľko, že som začala písať vlastnú, nech vidia ako sa to robí.


26.7./Peace was never an option ... bitch.

27. července 2011 v 0:36
,,Hahaha, som sa v noci zobudila na taký slabý vínový puch okolo seba."
- Heorina
Tieto prázdniny sú také záživné a skvelé. Už dva dni ležím v posteli, prežieram sa tabletkami a pravidelne vypľúvam tony hlienu. Aspoňže počasie so mnou evidentne súcití, keď vkuse len leje.
Prišiel k nám na návštevu matkomrd, takže mama si ani nevšimla, keď som prišla naposledy domov opitá. Nemožno sa jej čudovať, lebo bola ešte viac našrot ako ja. Práve v ten večer mi prišla SMS, ktorú mi oznamuje zvuk TARDIS. Bola som ale príliš ožratá na to, aby som si to uvedomila a tak som prebehla dve zasrané poschodia, len kvôli zisteniu že ma neprišiel navštíviť Doctor, ale zvoní mi mobil.
Jeden z dôvodov prečo milujem alkohol.
Keďže spánok je v poslednej dobe nejak obtiažny, beriem si na pomoc svoju tajnú lekárničku. Nič sa nevyrovná blahodárnemu chemickému vypnutiu celého systému. Aj keď tie sny sú potom akési podivné. Tak napríklad minule sa mi snívalo, že som s Heathom Ledgerom, ktorý bol oblečený ako Joker (akosi mi bolo jasné že to nie je Joker, len Heath Ledger) ležala v posteli a čítali sme si X-menovské komixy. Stan Lee by bol na nás hrdý. Bolo to tak realistické, že keď som sa ráno zobudila, tešila som sa ako budem machrovať pred Michaelou a Barborou. Potom mi došlo že Heath je u%z nejaký ten rok mŕtvy a zrazu mi to prišlo tak ľúto, ako by šlo o blízkeho kamaráta.
X-mani, to je náplň mojich posledných dní. Odkedy som videla nekonečne úžasnú a skvelú First Class, začala som si sťahovať komixy a pozerať storočné animáky pre deti. Presne ako v prípade Batmana pred rokmi. Aww. Dokonca už ani tá Magnetova helma sa mi nezdá taká jebnutá.


Čo sa týka reálneho života, nejak sa doň momentálne neangažujem. Moja matka sa nám už mesiac snaží kúpiť byt, ktorý kupuje od 40 ročného pána, ktorý ŠTUDUJE právo (40 ROČNÉHO) a nosí ponožky v žabkách, čiže sa asi dá očakávať, že v kuse všetko dojebe a naťahuje celý proces akoby šlo o postavenie ďalšieho urýchľovača častíc. Zjavne nepochopil, alebo mu to je jedno, že do 30. augusta sa musíme vysťahovať, takže nás s tým sťahovaním trochu súri čas.
Empirický príklad toho, že najlepšia vec ktorú môžete v živote dosiahnuť je nezávislosť na iných ľuďoch. Ach, keby som sa len nemusela zapodievať s takýmito idiotmi. Dôverovať sa nedá pomaly nikomu a skúsenosť tak nejak naznačuje, že aj keď sú ľudia schopní spolu koexistovať vo všetkých možných aspektoch, s časom si tak či tak začnú liezť na nervy.
A pretože som taký veľký cynik, idem si pozrieť Stardust a potom sa budem kľanať pred mojim provizórnym oltárikom postaveným pre Neila Gaimana. Viete, niečo na spôsob toho ako mali antickí rimania oltáriky zasvätené bohom domácnosti, či čo to bolo. Whatever.

21.7./Čotijebe, tento článok je tak dlhý, akoby sa v mojom živote niečo zaujímavého dialo

21. července 2011 v 2:36
Predvčerom prišla Baša, tak sme sa stretli s tým, že nás má každú chvíľu zavolať nejaký jej lamerský kamarát na oslavu jeho narodenín.
Ešteže na východnom Slovensku existuje len jedna kolektívna zábava a tou je chľast, že. Pri vychádzaní z nášho obľúbeného diskontu sme stretli nejakého sexuchtivého psychoša. Ďakujem veľmi pekne. Prečo niekedy nemôžem stretnúť niekoho, koho inteligenciu by nezahanbil aj môj retardovaný pes?
Hodinku som si pokecala s fízlami, ďakujúc bohu za tú cigaretu čo som vyfajčila. Aspoň prebila vínový a borovičkový dych. Fízli sa zmocnili mojej tašky, kde mohli objaviť marihuanový sáčok v peňaženke. Našťastie takí dôslední neboli. Hahahh. Taktiež keby ju skúsili ovonať, pravdepodobne by nafúkali nejaké to promile sami. Moja taška je často viac intoxikovaná ako ja.
Vyviazla som bez ujmy, iba s upozornením. Samozrejme som si ho neskutočne vzala k srdcu, keď sme o pár minút stretli Grca a Kuba, ktorý je tiež môj bývalý spolužiak a ožrali sme sa s nimi o dvadsať metrov vedľa od nášho pôvodného fleku. Bol to opustený židovský cintorín s dierou v plote, ktorý sme kedysi dávno s Dominom rozkopali a kradli sme z neho také tie elektrické svetielka, aby sme v tej tme nestratili fľaše.
So fucking gothic.

18.7./Mad tea party

18. července 2011 v 2:16
Tak som prežila pár skvelých dní.
Paradoxne ich odštartoval večer plný splietania depresívnych hlášok. Skoro ako keby som si zakladala zbierku, viď. predchádzajúci článok. Zaujímalo by ma, či je tento zmätený a psychicky labilný stav v ktorom sa nachádzam len obdobná záležitosť, alebo niečo, z čoho sa budem môcť vytešovať do konca svojho naplneného života.

Čiastočne prežívam sen každého tínedžera. Mojej matke vymenili zubnú protézu a teraz nemôže rozprávať. To síce skvelé nie je, ale mala som pocit že budem znieť nehorázne twispovsky keď to napíšem.

Takže, umh, deň v ktorý som došla domov z Prahy bol v podstate celý zabitý spánkom, akurát večer som šla k Samovi na chatu. Samo ma vie vždy pobaviť, hlavne v rámci toho, ako v mojich očiach stále viac a viac klesá, až je to neuveriteľné.
Vôbec nechápem, prečo sa s týmto človekom stále zapodievam. Kedysi možno pre mňa znamenal viac, ale náš aj tak dosť vlažný vzťah ešte viac s časom upadol. Tak sa to nakoniec stáva s každým a myslím, že tento vzrastajúci chlad ešte umocňuje jeho zamýšľanie sa nad svatbou.

Ktovieako ma to ale nemrzí. Momentálne mám všetko čo od vzťahu ľudia očakávajú, akurát každú z tých vecí od inej osoby. Heorina je môj soulmate. Pierre je ten, čo ma vždy podrží a ukáže mi smer. Konverzácie s Bellou sú intímnejšie ako akákoľvek fyzická aktivita so Samom alebo hocikým iným. Jediné, čo mi chýba je vášnivá láska, ale kto ju potrebuje, keď má k dispozícii ešte skvelejší matroš a to dokonca s menej depresívnym dojazdom.

There's hole in our soul that we fill with dope and we're feeling fine.

14.7./I'll do it my way

14. července 2011 v 23:19
Realita je najhoršia v tom, že raz za čas na mňa musí doľahnúť.
To vysvetľuje všetky moje sebadeštruktívne epizódy a instantné depresívne myšlienky.

I hate everything.

Kedy sa budúcnosť zmenila z nádeje na hrozbu?
Hm, asi začiatkom môjho bohémskeho prežívania zo dňa na deň. Celkovo, čím je ubudnutých dní viac, tým intenzívnejšie chcem utiecť. A zajtrajšok tiež nevyzerá bohvieako. Pravda, budúcnosť vo veľkom merítku určite formuje to, čo pre ňu robíme dnes. To asi bude ten problém.

Radšej budem dílovať drogy a šukať za peniaze akoby som mala robiť v nejakom zapadnutom kancli a stereotypne odčiarkávať dni do ďalšej výplaty, aby som si mohla kúpiť novú taburetku, ktorú vôbec nepotrebujem. Ale niečo také sa podstatne ľahšie povie ako vykoná.

Čakajú ma dlhé roky nariekania o pošliapanom (a fiktívnom, haha) potenciále a predieranie sa nudným, priemerným životom. Ešteže šťastie sa dá kúpiť v pilulkách.

Emily tvrdí, že moja úzkosť je pozostatok z minulého života. Akoby mi nestačilo všetko, čo sa so mnou deje v tomto aktuálnom.

Regrets, I have a few... But then again, too few to mention.

Akoby na tom vôbec záležalo. Niektoré veci žiadna minulosť nevysvetlí. Odmietam sa regulovať na súbor vplyvov.

Nemienim sa ani ľutovať. To, že mi nič nevychádza ešte neznamená, že som deprimovaná. Akurát taká hlboká sebaspytujúca duševná analýza nikdy nemôže byť na škodu, aj keď skúsenosti naznačujú, že sa v 90% končí ... ostro.

Tuším to bol Palahniuk, kto napísal: I am in competition with myself and I am losing.
Vraj príliš premýšľam. Hádam, že čosi také je možné len v prípade, že premýšľate o totálnych pičovinách a okolie sa vám to snaží najprv jemne naznačiť, kým dostanete na hubu.

Emilina matka, doktorka, mi oznámila, že podľa jej akademického odhadu mi ostávajú dva roky života.
Nemôžem povedať, že by sa ma to nejako dotklo. Nie preto, že jej nedôverujem ako lekárke alebo preto, že okrem tohto hovorila len samé vyfabulované sračky. Len ma to nejako nezaujíma. Myslím, že mi dokonca odľahlo.

Totiž keď umriem v tak mladom veku, aspoň si budem môcť povedať, že som nikdy ani len nedostala šancu niečo dokázať.

Strach a hnus v ČR

13. července 2011 v 13:16
O stave svojho vysvedčenia vôbec neviem. Nemala som ani toľko slušnosti, aby som si ho od triednej trebárs vypýtala skôr, aj keď som vedela, že sa posledný týždeň v škole neukážem. Zatiaľ čo všetci ostatní podupkávali v školských areáloch a počúvali sračkoidné príhovory riaditeľov, ja som sa balila na svoju veľkú cestu. Rozhodla som sa prijať Emilinu ponuku na strávenie nádherného času v malebnom kúpeľnom mestečku Karlovy Vary, kde ona býva. A to dokonca počas 46. ročníka medzinárodného filmového festivalu! Och, ako by mohla moja jemná umelecká duša odolať?
Moja veľká cesta do Prahy, to znamená osemhodinové sedenie v buse. Skoro ma jeblo.
Ráno som ako taký šéf sedela hodinu v kaviarni a cucala príliš horúcu kávu a čítala Mládi v hajzlu, kým po mňa Emily neprišla a nešli sme spolu do Karlovych Varov.
Rozmýšľam, ako by som najlepšie opísala svoj pobyt, ale myslím, že v tomto prípade platí to pravidlo o pohľade, ktorý je veľavravnejší ako tisíce slov.


Ehm. Stavím sa, že toto nikto nečakal.

Ale aby sa nepovedalo, videli sme aj nejaké tie pamiatky. Napríklad sme boli v Becherovom múzeu, kde sa asi minútová unáhlená prednáška o histórii tohto skvelého nápoja plynule prehupla k degustácii jednotlivých produktov. Samozrejme sme to vôbec nečakali.
V rámci filmového festivalu sme videli až dva filmy. Jeden som vybrala ja, lebo bol od Švankmajera. Bolo to presne také podivné umelecké psycho ako sa dalo čakať. Ďalší film som nepochopila, lebo som ho sledovala v letnom kine, zhúlená ako botaska a väčšinu premietania som sa dívala do tmy kdesi mimo plátna a fascinovane sa nechala unášať svojou bezzodnou fantáziou. Taktiež mi bola skurvená zima a jediné, čo si z toho filmu pamätám, bol dokonale upravený účes hlavnej postavy, ktorého prílišná uhladenosť desila moje rozhádzané vedomie. To bol víkend.

V nedeľu sme si ako ďalší program vybrali sondovanie mesta a preskúmavanie barov a krčiem a iných kultúrnych stredísk. Nažrali sme sa v akejsi indiskej reštaurácii a potom sme chodili po rôznych podnikoch a v každom si kupovali nejaké drinky. A to je príbeh, ako som za jeden deň rozjebala 300 Kč a ani som sa za to neopila. Našťastie sme v deň môjho príchodu kúpili absinth, ktorý poslúžil ako železná rezerva v takýchto prípadoch. Nalievanie absinthu sprevádzal zložitý chemický experiment zahrňujúci topený cukor a moju histériu, keď som zapálila celý pohár. Bašiny dvaja malí súrodenci to ocenili asi najviac. "LUŽOVÉÉÉ", vrieskali nadšene pri pohľade na skaramelizovaný cukor nasiaknutý červeným absinthom.
Neviem presne ako za sebou chronologicky dni nasledovali.
Jedného dňa sa nam nechceli nikam ísť, tak sme vyskúšali ďalší experiment a to natlačiť trávu do vodnej fajky. Nevkladala som do toho veľa nádejí, ale kupodivu to fungovalo celkom efektívne. Prečítala som počas toho 100 strán z Ghostgirl, čo je jeden z najstupídnejších tínedžerských románov všetkých čias a nemohla som sa zbaviť pocitu, že počujem slabučkú klavírnu hudbu. Navyše sa vrátili staré známe obrázky.
Potom sme sa skúrili na detskom ihrisku, ktoré malo asi väčšiu rozlohu ako mestská časť, kde bývam. Tak sme sa hojdali na hojdačkách a polemizovali pri tom, čo by sa stalo, keby jedna naša spoločná známa, ktorá sa okrem svojej prijebanosti najviac vyznačuje svojou korpulentnosťou, pribrala ďalších päť kíl.
Došli sme k záveru, že jej gravitačné pole by začalo odporovať zemskému a získala by tak vlastnú obežnú dráhu, čiže by sme mali dva mesiace. Ale len na krátko, pretože keby uvidela oridžinálny mesiac, určite by si ho pomýlila s tvarohovou tortou a zožrala ho, čo by spôsobilo vážnu výchylku, Zem by vypadla zo svojej orbity a všetci by sme zomreli dôsledkom klimatických zmien.
To sme sa už prestali hojdať. Emily vyliezla na nejakú sofistikovanú preliezku, na ktorej treba proste stáť a udržať rovnováhu. To jej veľmi nešlo, takže sa tam len zmätene krčila a bála sa postaviť, zatiaľ čo ja som lapala po dychu od smiechu. Až kým som sa nerozhodla zahrať sa na Indiana Jonesa a liezť po takom tom lanovom onom. Wíííí!
Domov sme šli busom a Emily sa za mňa šialene hanbila, lebo som desať minút v kuse maskovala záchvaty smiechu zo xichtov ostatných pasažierov.
Potom sa Emily rozhodla, že si ide skúšať svadobné šaty do nejakého predraženého krámu. Na moje veľké počudovanie tam naozaj suverénne nabehla, tete predavačke oznámila dátum fiktívnej svatby a dožadovala sa nejakých princeznovských modeloch. Zatiaľ čo ja som sa vedľa nej snažila splynnúť s prostredím a vo svojich kanadách a pokrčených šatách zo sekáča som vyzerala asi tak svadobne naladená, ako
Bohužiaľ, nemali sme celý ten čas len voľný program. Museli sme dávať pozor na dve ujačané príšery (Emiliny rozkošní súrodenci - štvorročné dvojčatá) a pretože Emily je právoplatný výživový poradca, kým ja som nasávala absinth a čítala pochybné dievčenské romány, čo som objavila v jej knižnici, ona tvorila jedálničky pre svojich prvých klientov/pacientov/whatever. Ani mi to nevadilo. Aspoň som sa naučila niečo osožné a rozhodla som sa, že uplatním svoj spisovateľský talent aj serióznejším spôsobom, ako je toto popisovanie mojich drogových, alkoholických a duševných eskapád. Keď vydali tak mizogynickú sračku ako Ghostgirl (a ešte v tak peknej obálke), moja kniha bude musieť ísť na trh minimálne v obale z pravého zlata.
Domov som šla sama, pričom som hodinu čakala v Prahe na nádraží, kým mi príde ďalší bus. Nesedela som tam ani dvadsať minút, keď ku mne podišiel akýsi mladík. ,,Hele, nemáš prosím tě papírky?" hovorí. Samozrejme že mám. Poviem mu, nech si vezme koľko len potrebuje. Asi má pocit, že by sa mi mal zavďačiť, tak hovorí: ,,Hulíš?"
,,Presne preto mám papírky."
,,A nechceš se zhulit třeba teď?"
V tom okamihu som si uvedomila, že milujem Prahu a ochotný český národ. Budem sa tam musieť niekedy vrátiť, ideálne aj s Heorinou a ísť trošku ďalej, nie len trčať na blbej stanici. Teš sa Praha! Tras sa všetok meskalín a bohemian absinthe!