Srpen 2011

A pre toto je môj blog viac awesome než váš.. PCHE :D

29. srpna 2011 v 2:09 smiesni ludia
Takže, Michaela práve objavila tento blog.
To samotné nejako vtipné nie je. Vtipnejšie je, že ho našla pri googlení.
Čo také by asi mohla googliť, že objavila tento môj tajný kúsok kyberpriestoru? Ktorý najskôr číta pol mesta?
Ako sa to mohlo stať?!

Už to viem. Povedala mi to. Pri jedenj z našich nočných filozofických debát napísala do google "Má Mystique piču?". A vypľulo jej môj blog ako druhý odkaz.
Seriózne.
Overte si to, ak chcete.
Nedokážem vyjadriť svoje pobavenie, takže si na pomoc volám Doctor Who crew.

AHAHAHAHAHHAHA AHAHHAHAHAHAHAAAA HAHAHAHAAAAA ČO TI JEBÉÉÉÉ TO JE JAKÉ SUPER, HAAAAAAAAAA, MILUJEM SVOJ BLOG!

20.8./Trolololol

20. srpna 2011 v 22:15
Mám pocit, že toto bude veľmi intelektuálny a súvislý članok s pointou, ktorá zmení váš život.
To hovorím k svojim imaginárnym čitateľom, ktorých tu denne zablúdi okolo šesťdesiat- sedemdesiat, aspoň podľa toho neskutočne hodnoverného počítadla na blog.cz. Nechápem, čo tu hľadá toľko ľudí. Keď som tento blog zakladala, čakala som návštevnosť tak okolo tri.
Stretla som nejakých nových ľudí. Nenávidím ich. Jeden sa ma snažil baliť, kým nedostal napiču od Faffyho. Milujem Faffyho.
Nie, nemilujem Faffyho. Milujem Kema, lebo zmlátil Vanetina do krvi.
Nie, nemilujem Kema. Milujem Heorinu, lebo je Jing k môjmu Jang a chcem sa s ňou odsťahovať do jedného z tých odporných anglických činžiakových domov.
Toto všetko sa stalo už pred nejakým časom, akurát som sa o tom zabudla zmieniť. Nie žeby to niekoho zaujímalo.
S Heorinou, Kubom a Grcom sme podnikli úžasný dobrodružný výlet na Ibizu. To je kamenistý mys pri odporne špinavej a smradľavej rieke, ktorá preteká našim mestom. Asi hodinu som rozoberala V for Vendettu a silu ideí, potom som vynadala Grcovi do kokotov, ukradla som mu dve eurá a Heorina vyhlásila, že jej pouličná lampa svieti rovno do očí, nuž Grco s Kubom vyliezli na kamenný plot tesne za ňou a rozbili ju. Bolo to vtipné a príjemne osviežujúce, robiť niečo naozaj hlúpe a devastujúce.
Aby sme dokázali, že hoci pôsobíme ako skupinka extrémne obyčajných a bežných tínedžerov, ktorých jediná predstava o kolektívnej zábave zaberá maximálne tak chľast, drogy a druhé pohlavie, naozaj sme úplne iní , v skutočnosti ani nevieme akí. Ale myslím, že tých pár ľudí, čo nás minulo, bolo trochu prekvapených, keď počuli že si púšťame Labutie jazero a riešime samé hlboko filozofické veci. Teda okrem toho dlhého časového úseku, keď sme sa hádali s Grcom spôsobom:
On: Ty si piča.
Ja: Ty si kokot.
On: Piča.
Ja: Kokot.
To bolo dosť trápne.

O tom, ako niekto potrebuje make-up na to, aby zo seba urobil človeka... a niekto zas skalpel... a príčesky.

20. srpna 2011 v 20:42
Celkovo pôsobím ako jedna z tých nezaujímavých a škaredých dievčat, ktoré si nikto ani nevšimne. Ak áno, tak jedine preto, aby sa mi mohol vysmiať do mojej podlhovastej, hranatej tváre, ktorej najväčšie dominanty tvorí nos, ktorý by mi mohol závidieť aj Snape a čelo, na ktorého enormnej rozlohe by mohli pristávať lietadlá. Neprimerane trčiace lícne kosti, ktoré ešte viac zvýrazňujú hranatosť mojej hlavy, dotvárajú našťastie len jemný dojem a akoby podčiarkovali moju škaredosť iróniou - čo sa u ostatných žien považuje za znak krásy je u mňa len jeden z ďalších rysov zvýrazňujúcich moju ohyzdnosť. Podobne je to aj s mojimi perami, tenkými a nevýraznými. Viete ako v knihách zvyknú pery opisovať spojením "dokonale vykrojené ústa"? Tak v mojom prípade by to skôr malo byť niečo ako "odfláknutý prázdny rez pod nosom, ktorého okraje pripomínajú okraje starej, keloidnej jazvy".
Pod mojou hranatou bradou sa týči tenký krk, ktorý sa plynule rozvetvuje do pliec a dekoltu, pod ktorým sa nachádzajú prsia veľkosti nula, ktoré obdivne zazerajú na obrovké, nafúknuté brucho pod nimi a čudujú sa, ako to ten zepelín pripomínajúci objekt robí. Nemôže to byť tukom, pretože ten sa v hrubých vrstvách ukladá na zadku a nie je možné, aby to minimálne množstvo prijatej potravy dokázalo vyživit tak obrovské brucho aj zadok. Nehovoriac o stehnách, do ktorých sa tuk prelieva, keď sa koža na zadku už nemôže natiahnuť, aby urobila miesto pre ďalšiu vrstvu. Stehná v porovnaní s tenkými a roztrasenými lýtkami vyzerajú dosť komicky. Čo je teda jediné pozitívum môjho zovňajšku, aspoň ľudí okolo pobaví, ak si me teda náhodou všimnú. Totiž, hoci som tučná a škaredá, som tučná a škaredá len bežným spôsobom. Väčšina ľudí ma iba prehliadne, pretože človek s hentakým xichtom im nestojí ani za zasmiatie sa. Tak, tak. Nie je na mne jedinej zaujímavej veci, ak si odmyslíme krásne, dlhé červené vlasy, ktoré si každý hneď všimne a nikto ich nezabudne pochváliť, pretože sú mojou jedinou pýchou a bezpochyby sú tým najkrajším, čím ma príroda (a dve krabičky Palete 678 mesačne) obdarila.
A pretože dnes sa moje nádherné, úžasné a dokonalé vlasy stali minulosťou a neskutočných dvadsať centimetrov z nich mŕtvo leží na podlahe kúpeľne, je ťahšie si ich skôr domyslieť ako odmyslieť. Tak si tu potichučky vzlykám, snažím sa prestať nenávidieť svoju matku, ktorá namiesto "podstrihni mi vlasy o dva centimetre" mylne počula "dvadsať" a píšem si tento self-hatred manifest. Pretože nemám po ruke pollitra vodky s kolou a aspoň desať dvadsaťcentimetrových príčeskov do vlasov, ktoré by navyše boli mojej farby.
FFFFFFFFFFFFFFFFFUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUU.

Kebyže mám tento korzet, seriem na konvencie a chodím v ňom VŠADE. KAŽDÝ DEŇ.

16. srpna 2011 v 11:42 obrazky

DO WANT, DO WANT!
Predstavte si, že stretnem Davida Tennanta, ktorý by luskol a tie dvierka by sa otvorili presne ako dvere TARDIS na konci vo Forest of the dead.
Akurát BIGGER ON THE INSIDE by v mojom prípade veľmi neplatilo.

16.8./Do we need it? NO! Do we want it? YEAH!

16. srpna 2011 v 11:08
Awww, Marilyn Manson.

Vlámala som sa s Jarom do starej pôrodnice. Chodiť v noci po opustenej tmavej budove, ktorá je hneď vedľa polície a kradnúť odtiaľ všetko, čo sa dá, je kupodivu celkom originálny spôsob, ako stráviť načatý večer. Zablúdiť tam sa dá považovať za druh takej tej komplikácie, ktoré sa vždy viažu ku geniálnym nápadom. Síce je to prázdne už roky, no ešte sa tam nezabývali houmlesáci, ani tam decká nechodia chľastať (až doteraz, ahaha), čiže nás nikto nerušil a ani tam nebol taký veľký bordel alebo smrad. Ak teda nerátam podlahu dláždenú rozsypanými striekačkami a ihlami. Boli tam dokonca aj kreslá, stoličky a gauč, ktorý nepáchol po moči alebo zvratkách. Takže na to, že to bývalo miesto symbolizujúce nekonečnú agóniu a bolesť, bolo tam celkom útulne.

15.8./Dull.

15. srpna 2011 v 0:47
Prázdniny napredujú v otravne nudnom a stereotypnom tempe. Leila sa vrátila zo psychiatrie, vyliala som na svoj laptop tonu vody a boli sme na ďalšej stanovačke. To je asi tak všetko, čo sa stalo.


Návrat do reality? A kto by sa tam akože chcel vracať?

9. srpna 2011 v 2:26 tyzdnova stolica
Keďže sa budeme sťahovať, začínam pomaly vypratávať svoju izbu. Jedna z prvých vecí, ktoré som sa rozhodla zbaliť, boli kresby polepené všade po stenách.
Medzi nimi som našla aj jednu s domčekom pod Tatrami. Mala som ju na nástenke pri stole, ale dlho som si nespomenula na jej význam. Až teraz, keď som ju držala v ruke a náhle zacítila potrebu vyhodiť ju, mi došlo, že je to jedna z mála pekných vecí, ktoré ostali po mojom otcovi.
Je to jeho chata, na ktorú som za ním chodila keď som bola malá. Vtedy sme tam ešte boli len my dvaja. Na raňajky mi varil hemendex, lyžoval so mnou, v lete sme chodili na túry. Hral mi na klavíri zatiaľ čo som kreslila, trpezlivo vysvetľoval všetko na čo som sa pýtala. Večer mi čítal rozprávky, ktoré stále poupravil na nejakú zábavnejšiu verziu (omm, teraz mi došlo, že to prepisovanie knižiek mám asi po ňom) alebo mi púšťal hudbu. Nikdy nestratil trpezlivosť alebo sebakontrolu a nikdy nezvýšil hlas. Každé jeho slovo bolo sväté a hoci som s ním netrávila toľko času, lipla som na ňom rovnako ako na matke.

Keď som mala deväť, diagnostikovali mu rakovinu. Pamätám si na svoj hysterický výbuch plaču keď som sa to dozvedela, aj na náhle duševné okno, ktoré som vtedy pocítila snáď prvý krát. Je to ten pocit, keď sa vo vás stretnú panika, bolesť a šok v tak vysokej a mocnej koncentrácii, že dokážete cítiť len besný tlkot vlastného srdca v stiahnutom hrudníku, ktorého každý úder vás nesmierne fyzicky bolí.



7.8./

7. srpna 2011 v 16:25
Ako asi začnem popisovať víkendovú stanovačku, hmm.
Už ste niekedy klopali na dvere do neba?
Teda, až také úžasne to nebolo.
Zišli sme sa celkom početná partia. Najprv sme sa medzi sebou provizórne pozoznamovali, Jaro predniesol prípitok a tým zahájil neoficiálnu súťaž o to, kto vydrží stáť posledný.
Samozrejme, takéto detinské pičoviny ma vôbec nezaujímajú, takže som sa radšej s Heorinou a Zajom šla sfajčiť do stanu, kde sme sa rehotali z toho že svetlo svieti a tak podobne. To je oveľa viac vyzretejšia zábava.
Potom a vlastne aj predtým sme niečo popili. A keď sme šli odprevadiť Ctislava a Tomáša na posledný bus, Ctislav vytiahol svoju drevenú píšťalku a čosi si pískal, zatiaľ čo Domino odpadol a my s Heorinou sme boli príliš mimo na to, aby sme to nejak riešili.

4.8./ Unc unc unc! Mahvel baybee!

5. srpna 2011 v 4:38

Basically ...
Včera som tri krát spadla zo stromu, hrala som sa na Mystique, lebo mi Chateau de Ribezľák zafarbil ústa namodro, potom ma Heorina vyzula a ušla s mojimi botami, zničili sme nejaký altánok, spali sme na ceste, Grco o mňa zahasil cigaretu lebo som ho kopla, potom sme hodinu spali v aute, HODINY sme riešili veci ako že Batmanova prilba s ušami je vrcholne nevkusná, že Heorina ma veľké kozy, že Magneto musí milovať baby s piercingom a zavadili sme aj o nejaké knihy, akurát si už nepamätám aké. Ono je tažké riešiť literatúru, keď bosí a opitý ako troska visíte zo stromu. Je ťažké pri tom dokonca aj fajčiť, ako som empiricky zistila.
Takže dnes len tak oddychujem, pozerám animáky a mentálne sa pripravujem na zajtrajšiu stanovačku, na ktorej pravdepodobne všetci zomrieme.