Září 2011

6.9./,,And I swear, I don't have a gun." - Kurt Cobain

6. září 2011 v 12:52

Tak za tých posledných desať dní sa veľa neudialo. Ožrala som sa, stratila som priateľa, objavila som kúzlo kodeínu a tak všeobecne nič moc. Dôležité je, že v Kameni hrali Franka Sinatru. Možno ešte existuje nejaká nádej pre tento svet, nejaký záblesk neskazenosti a pripomienky starých časov, keď malo všetko tak nejak väčšiu hodnotu, lebo ešte nezabúdajú hrať Franka v tínedžerských baroch.

Prvý deň školy bol podľa očakávaní úplne nudný a zbytočný. Prišla som o štyridsať minút neskôr, akurát aby som premeškala riaditeľov príhovor. Ten bol určite veľmi inšpiratívny a dobre ozvučený, ako to stále pri riaditeľských pohovoroch, ktoré pravdepodobne vymýšľa nejaký siedmak základnej školy, býva. Vošla som do areálu, obzrela som sa okolo seba a vykročila ku schodom uvedomujúc si, ako to tam nenávidím. Moji spolužiaci stáli na chodbe pred triedou a pravdepodobne na seba čumeli, alebo čo. Nevyzeralo to, že by tam prekvitala nejaká konverzácia, keď som prišla.
Šla som sa prejsť. Nechcelo sa mi tam byť a trápne mlieť sračky len aby som zaplnila ticho. Budem to robiť celý tretí a štvrtý ročník.


Ak teda neprepadnem, čo je viac ako pravdepodobné, vzhľadom na môj nový rozvrh. Okrem toho, že mám pomaly každý deň prvú angličtinu, na ktorú fakt chodiť nemusím, pribudla mi aj ďalšia hodiny matiky, zamaskovaná pod názvom ekonómia. Pribudol mi aj nový predmet ohľadom odborného zamerania, a to je nejaká interiérová tvorba, alebo čo. Učí ma to scvrknutá storočná panna s hrbom a chlpatým všetkým, vrátane miesta pod nosom. Nie žeby som súdila ľudí podľa ich výzoru, aspoň nie naozaj. Akurát keby ste sa vy mali týždenne dve hodiny dívať na čosi také, tiež by vám to asi nebolo jedno.


Ani nespomínam, že voči mne bude mať len výhrady. Nemá zmysel čakať niečo iné. Každý učiteľ má voči mne výhrady.
Architekt ma samozrejme stále učí hlavný predmet, no aspoň dva ďalšie, ktoré učil minulého roka, už pridelili niekomu inému. Neviem akí záhadní ľudia sa za tými podivnými skratkami v rozvrhu skrývajú, ale preventívne sa pripravujem na to, že ich nebudem mať rada. Štatisticky je to oveľa pravdepodobnejšie.


Pod ťarchou tohto všetkého mi napadla len jediná vec: Musím sa ožrať.
To je stratégia, ktorá nikdy nezlyhala.
Tak som sa stretla s Heorinou a s Leilou a pili sme na lavičke v meste, lebo to je najnenápadnejšie miesto kde chľastať, keď sa mesto hemží policajtmi. Neskôr sa k nám pridala Stanka, ktorú silou mocou chcela Leila a možno by to bolo fajn, keby to nebola taká zasraná nuda. Potom som si fajne pokecala s Heorinou na cintoríne, šli sme vyvenčiť jej psa a zrazu sme sa ocitli v Kameni, kde som sa natiahla na gauči a snažila sa neumrieť.
Potom mi Slnko takmer vypálilo sietnice a nakoniec som sa nejak dotrmácala domov. Kupodivu ma únava náhle prešla. Možno to má niečo spoločné s tými tonami žrádla, čo som do seba tak nezodpovedne napchala.
Takže to bol celkom úspešný deň. Presne ako všetky ostatné.