Listopad 2011

23.11./ Prečo zozadu? Aby som sa ti nemusela dívať do ksichtu

23. listopadu 2011 v 21:52

V pondelok som bola celý deň s Dominom, pretože ako sám samoľúbo prehlásil, chýbal mi.
Najprv sme sa hádali o tom, prečo je spoločensky akceptovateľnejšie nenávidieť všetkých rovnomerne namiesto iba určitých vybraných skupín ako napríklad židia a moslimovia.
Potom sme sa hádali, či je sociálne akceptovateľné urážať predo mnou pesničky od Floydov.
Nakoniec sme sa hádali či je lepší Arthas alebo Illidan.
Ako pekne vidieť, závažnosť rozdielov v našich názoroch stúpala úmerne s množstvom skonzumovaného alkoholu. Nakoniec som skončila uňho v posteli kde som ho z neviem akých pohnútok držala za nohu, zatiaľ čo on sa snažil chytiť mi hlavu a nasmerovať môj pohľad do jeho tváre, počas čoho sa ma dookola pýtal. ,,Čo si robila? Povedz mi, čo si robila."
Neviem či chcel vidieť známku pokory alebo len potreboval nové žhavé novinky ktoré by mohol šíriť.
Odišla som od neho o jednej, keď ma vykopol s tým, že by rád šiel spať, keďže ide zajtra do školy. Tak som si prešla tri kilometre pešo domov a ráno som sa zobudila o šiestej na to, že strašne túžim jesť vifonku. V neskutočných mukách a mysliac len na vifonku som počkala, kým sa moja mama zobudí a odíde do práce. Potom som sa ako v tranze pohla do kuchyne a zažila som najnešťastnejší moment posledných mesiacov, keď som zistila že namiesto vifonky máme nejaké iné sáčkové polievky, ktoré nemajú také tie kilometrové rezance.
Takže nakoniec asi predsa len mám srdce.
Aby toho nebolo málo, ešte mi aj padol server. A môj prvý ranný rozhovor vyzeral takto:
Jaro: do boha padol server krista boha máriju
Nancy: sak vidim do pici more kurva pica
Vtedy som si uvedomila ako veľmi s každým uplynulým dňom hlúpnem.
Potom prišla Leila. Jej otec sa za ňu prihovoril a tak ju matka neposlala na psychiatriu. Zatiaľ. Keďže u cudzích môže svojvoľne žrať všetko čo chce a grcať koľko chce, zožrala celý chlieb a všetky sladkosti. Jediné čo jej uniklo bol kinder pingui, ktorý som objavila v chladničke a keď som sa s ňou odmietla rozdeliť, naháňala ma po celom byte a vyhrážala sa mi, že mi už nikdy nedá jedinú cigaretu.
Neviem či mi väčšie potešenie prináša cigareta alebo pohľad na trpiacu Leilu.
Nakoniec mi len ovracala hajzel a rozhodla sa, že práve u mňa urobí dôležité rozhodnutie o svojej budúcnosti, tak si hodiny písala s matkou a hystericky vrieskala už keď som sa len pozrela na laptop. Ako keby ma zaujímali jej pičoviny typu odsťahovanie sa do Lýbie a podobne. Odmietala ísť domov, kým neprišla moja matka. Vtedy spanikárila a ušla. Na niektorých ľudí je skvelé sa spoľahnúť.
Vo štvrtok sme mali Star Wars night. Teda pokiaľ to znamená dvadsať minútové pozeranie epizódy dva a zvyšok noci strávený chľastaním a ležaním v posteli.
Bolo to fajn a neboli ani veľké škody na majetkoch či dôstojnosti.
Ten okenný rám na tom mohol byť aj horšie a dôstojnosť už dávno nemám.
Včera ráno sa ma matka pýtala kto tu vo štvrtok bol, lebo sa jej sťažovali susedia na hluk a na "nejakého chlapca, ktorý okolo pol noci robil bodrel na chodbe". Mali by vidieť aký bodrel dotyčný narobil v mojej izbe. Celá ich predstava o bodreli by nabrala úplne nový rozmer.

V pondelok som bola po dlhom čase v škole. Bolo to príšerné a tak som tam zase v utorok nešla. Dnešok bol ale celkom slušný. Dokázali ma tam znudiť na takú úroveň, že som si začala kresliť Lady Sylvanas. Nekreslila som už aspoň pol roka, takže to tak aj vyzerá. Nie žeby som bola sklamaná, už som totiž na tak vysokej úrovni sebakritiky, že už ani neočakávam že sa mi niečo podarí podľa mojich predstáv.
Preto som kreslila Sylvanas... tá mrcha si to zaslúži.
Akurát som sa jej gélovým perom vyfarbovala kapucňu, keď sa nás učiteľka pýtala, prečo je podľa nás leták Kauflandu červený. To ako nejak súviselo s učivom, pretože chodím na strednú kde sa zaoberáme výhradne vecami, ktoré nikoho nezaujímajú. V každom prípade, moja retardovaná spolužiačka okamžite začala: ,,To lebo... hmm *predstavte si vášnivú a zložitú gestikuláciu, ako keby vám Marie Curie vysvetľovala čosi o chemickej stavbe polónia* nóóó, pretože červená je farba moci.
ÁNO! VŠETCI POKĽAKNIME PRED MOCNÝM KAUFLANDOM!
Tak sme si s Mišou trochu poplakali.
A potom som sa dozvedela, že Leila predsa len prekročila nejakú ďalšiu hranicu a ide na pol roka na psychiatriu.
Nuž milí a vážení, takto ja strácam kamarátov.
Odvážne si myslím, že ja to na psychiatriu nikdy nedotiahnem, ale keby náhodou, aspoň mám isté, že mi tam Leila ohreje miestečko. Má totiž takú tendenciu, pravidelne sa tam vracať. Aspoň prídem medzi svojich.

13.11./Daj si codein a voľne dýchaj

13. listopadu 2011 v 1:11

Hádam že to nie je dobrá párty, pokiaľ na konci nie je potrebná návšteva lekárky, resp. psychiatrie. Môj prípad je ten prvý, Leilin druhý.
Moja šialená doktorka ma poslala s vyfabulovanou chorobou k ďalším dvom rôznym doktorom a na rontgen, keby sa mi náhodou zdalo, že tých pár hodín denne čo trávim v čakárňach je príliš krátko. V pondelok mi zamýšľala zobrať krv, ale hoci mi rozpichala celú ruku, nevytiekla ani kvapka. Nevedela ako je to možné.
,,A odkiaľ máš tú škaredú jazvu nad lakťom?"
,,Pozerala som sa o plot."
,,Aha. To ti zošívali?"
Áno. Niť a ihla sú definitívne súčasťou môjho samopoškodzovacieho vybavenia.
,,Nie."
,,Hm. Pravdepodobne sa ti narušili žily, keď sa ti to stalo."

Neviem či je to mojou paranojou, ale mám pocit, že mi určite neverila a tak som si začala predstavovať ako spoločne s Leilou idem na nejakú peknú odľahlú psychiatriu, kde mi zoberú ešte aj holiaci strojček. Predstavujem si ako po "vyliečení" teplo beháme po rozkvitnutých lúkach v bielych šatách a s venčekmi na hlave, zatiaľ čo za nami vejú obväzy, ktoré sa nám uvoľnili z prerezaných zápästí. Ako v tých prijebaných Disney rozprávkach.

V stredu som zas bola na krčnom. Čakala som tam dve hodiny na to, aby mi lekárka mohla povedať že mi nič nie je, dala mi reklamný leták o nejakom zázračnom spreji a predpísala mi tabletky.
Ja som sama sebe predpísala kvapky na rozpúšťanie hlienov, ktoré obsahujú kodeín a nie sú viazané na predpis. Daj si kodeín a voľne dýchaj. Nespozorovala som nijaký výrazný efekt ani keď som vypila celú fľaštičku. Nešťastné.

Spomenula som si ako som jednému spolužiakovi v piatom ročníku tak vrazila, že plakal.
Minulý víkend som ho vyfajčila. A potom som jeho bývalej frajerke, ktorá sa rezala keď sa s ním rozišla, napísala sloh na SJ. Život je niekedy ironický. Keď už som pri príjemných nostalgických spomienkach, čítala som si nejaké svoje staré články. Niekedy som bola zlé dievča. Teraz som skôr superpiča. Bella tvrdí, že sa mi to všetko vráti. To akože... znova?
Asi by som mala cítiť ľútosť, dokonca hanbu, ale nič z toho neprichádza a ak áno, súvisí to akurát tak s tým, ako ma Jaro rozjebal vo WoWku.

To je výplň posledných dní. Flákam sa s Jarom po Azerothe, zahlcujem svoju izbu zasoplenými vreckovkami, žeriem a potom povzbudzujem ručičku na váhe, aby sa ustálila na menšom čísle. Na stužkovej svojej bývalej triedy budem vyzerať úchvatne.
Chcela by som tam ísť kvôli pár ľuďom, ale neviem či mi láska k nim stojí za to utrpenie a hlavne prachy minuté na zbytočnosti ako trápne šaty, účes a podobne. Pretože Viktor ma dôrazne upozornil, že v tričku MM a roztrhaných rifliach ma tam nepustia.
Takže sa ožeriem v nóbl priestoroch, v nóbl šatách a s nejakou nóbl pičovinou na hlave a potom sa vygrcám do nóbl hajzlu. O čo iné tam ide?

Vývoj

10. listopadu 2011 v 22:15 obrazky


6.11./Pojeb ma prosím do úst ako kurvu

6. listopadu 2011 v 18:47
Tak som asi dva týždne dozadu chodila po meste so sedmičkou vodky a inštalačkou WOW v kabelke. Bol to super deň.
Čo bolo pred tým? Pondelok - streda sa mi nejak vymazali z pamäti. Myslím, že to mali na svedomí moje obľúbené neuroleptiká a vodka. Vo štvrtok som sa začínala cítiť mizerne, ale našťastie to zachránila Leila, ktorá kúpila ďalšiu sedmičku vodky a dala mi ospravedlnenku na piatok.
Nie žeby som nebola v škole. Prišla som tak na tri hodiny. Bolo to úžasne kontraproduktívne, keďže som si akurát tak čítala anglickú knihu, z ktorej som rozumela možno tak každú druhú vetu, potom som šla na obed a zrazu mi prišla SMSka od Bašky, že sa mám zbaliť.
Samozrejme, vtedy sme mali blok výtvarky s Architektom, takže môj odchod bol sprevádzaný nejakou srdcervúcou prednáškou o niečom, čo zaniklo v ignorácii, keď som za sebou tresla dverami ateliéru a utekala po schodoch k východu.
Počas tohto týždňa som ešte odpovedala z dejín umenia. Vymyslela som si úplne všetko. Moja fiction bola hodná jednotky.
Toľko k môjmu vzdelaniu.

Prázdniny som strávila v Leilinom byte, ktorý bol každým dňom viac a viac rozložený.
Každý deň som chodila nakupovať fľaše vodky a slané tyčinky. Našťastie tam stále bola iná predavačka. Alebo možno ani nie, veľmi ma to nezaujíma.
Nespala som niekoľko dní, ktoré som prežila na arašidách a slaných tyčinkách a podobných pičovinách. Najedla som sa raz a aj to u Sama, keď som si k nemu šla ráno po prvej noci oddýchnuť. Akurát som sa flákala po Silvermoone a pila kafe, ktoré mi tak ochotne urobil, keď mi zavolala Leila: NANCY, KDE MÁM GAUČ? ZMIZOL MI GAUČ!
- Počkaj, počkaj Leila. Zmizol ti gauč? Akože, celý gauč?
- Nie, polovicu som našla naskladanú v kumbále, ale neviem nájsť zvyšok... A nesmej sa, boha!
Gauč sa nenašiel, spolu s kobercom a vankúšom. Ten kto tie veci zobral si asi zariaďuje obývačku.
Prvú noc nás Leila upozornila, aby sme nepoužívali toaleťák ale vreckovky, pretože jej mama si vraj všimne, že z neho ubudlo. Ako popolník budeme používať fľašku od džemu, ktorú našla vo svojej kabelke spolu s nejakou ponožkou.
Vybalím teda igelitku plnú chľastu a lejem do seba jeden shot za druhým.

Prvú noc som sa zobudila na to, že som prekvapená, že spím. A tiež ma prekvapilo, že vedľa mňa leží Stanka a grcá mi do postele. Tak ju teda dvíham a pomáham ju odniesť na hajzel, bohužiaľ opitý človek váži vždy tak nejak viac ako v skutočnosti a tak mi Stanka vypadne, vrazí do dverí a prepadne sa do spálne. Ospravedlním sa rozmazaným poprepletaným nahým figúram a pokúšam sa ju dvihnúť. Našťastie mi niekto pribehne na pomoc a keďže v chodbe začína byť rušno a mne píska v ušiach, idem preč.
Neviem kam a neviem prečo, ale rozmýšľam nad tým, že nebudem spať na ogrcanej posteli. Alebo... meh, proste ten fľak prikryjem perinou a budem spať na nej. Princezná na grcke. Ak sa tu vyvracia ešte pár ďalších ľudí, bude to ako spať na vodnej posteli.
Ale teraz, keď už som hore, tak si aspoň dám vodku.

[ Wibbly-Wobbly Timey-Wimey stuff ]

Bozkávam sa s Leiliným frajerom. Snažím sa spomenúť si, či som si umyla zuby po tom predchádzajúcom. Myslím, že by to rád vedel.
Ležíme v posteli, keď si Kubky spomenie čo mu Leila povedala v Ziu: Pojeb ma prosím do úst ako kurvu.
Plačem. Potom sa už nemáme moc o čom rozprávať, tak sa ideme venovať tej druhej činnosti.
O pár minút si zase umývam zuby a zamyslene sledujem svoj zdevastovaný xicht v zrkadle. Ešteže v tej spálni bola tma.

Ráno sa prebudím na bolesť. Už som sa zobúdzala aj príjemnejšie. Zuz sa zobudí krátko po mne a rýchlo utekáme, aby sme nemuseli upratovať. Neviem nájsť svoje boty, tak si obúvam Stankine. Ona ich potrebovať nebude, už ju niekto dávno odniesol domov.

Zvyšné dni sú dosť podobné.
Posledný piatok sme okolo desiatej všetci zborovo spanikárili, keď sa prišla nejaká postaršia dáma sťažovať, že na nás vola fízlov. Nejaký neznámy pán, ktorý na ňu vrieskal: POĎ SEM MOJA! tomu asi tiež veľmi nepomohol. Potom nás Borgy začal vyhadzovať, lebo ktosi rozbil dvere a Leila sa vyplakávala Kubbkymu a nikto naozaj nevedel čo sa deje, tak mi Grco ochotne našiel boty a hodinu sme sedeli na lavičke pred kostolom, kým sme sa nerozhodli, že sa nejdem vyspať do jeho garáže.
Keď poviem vyspať, myslím tým všetko ostatné čo sa dá v aute robiť, okrem spania. Spomenula som si ako sme sedeli na lúke asi tri roky dozadu, finishovali vodku a spolu s Floydmi vrieskali na celé mesto: WISH YOU WERE HERE.
Nechápem prečo, keď vodku sme už predsa mali a koho iného by som si asi mohla priať mať pri sebe. Možno Magnetovu helmu, TARDIS alebo Frostmourne.

Alebo Pierra.
Mínus body za sentimentálnosť.

V sobotu ráno sa vrátila Leilina matka. Bolo to dosť neočakávané a nepríjemné, keďže namiesto prázdneho bytu našla Leilu ako pije s nejakým svojim kamarátom a ten byt tiež už vyzeral lepšie. Tým myslím ako bez rozbitých dverí, všadeprítomných fľašiek, podlahy lemovanej špakmi, bez ošťatej podlahy, bez ovracanej postele s dekou, do ktorej sa Leila vysmrkala keď nevedela nájsť vreckovky. A to ani nehovorím že z neho zmizol koberec, vankúš a polovica gauča.

Takže to bolo pár celkom úspešných týždňov. Zistila som že dokážem chodiť vo vysokých opätkoch aj s pol litrom vodky v sebe a pojem "strata dôstojnosti" pre mňa nabral nové rozmery.