23.11./ Prečo zozadu? Aby som sa ti nemusela dívať do ksichtu

23. listopadu 2011 v 21:52

V pondelok som bola celý deň s Dominom, pretože ako sám samoľúbo prehlásil, chýbal mi.
Najprv sme sa hádali o tom, prečo je spoločensky akceptovateľnejšie nenávidieť všetkých rovnomerne namiesto iba určitých vybraných skupín ako napríklad židia a moslimovia.
Potom sme sa hádali, či je sociálne akceptovateľné urážať predo mnou pesničky od Floydov.
Nakoniec sme sa hádali či je lepší Arthas alebo Illidan.
Ako pekne vidieť, závažnosť rozdielov v našich názoroch stúpala úmerne s množstvom skonzumovaného alkoholu. Nakoniec som skončila uňho v posteli kde som ho z neviem akých pohnútok držala za nohu, zatiaľ čo on sa snažil chytiť mi hlavu a nasmerovať môj pohľad do jeho tváre, počas čoho sa ma dookola pýtal. ,,Čo si robila? Povedz mi, čo si robila."
Neviem či chcel vidieť známku pokory alebo len potreboval nové žhavé novinky ktoré by mohol šíriť.
Odišla som od neho o jednej, keď ma vykopol s tým, že by rád šiel spať, keďže ide zajtra do školy. Tak som si prešla tri kilometre pešo domov a ráno som sa zobudila o šiestej na to, že strašne túžim jesť vifonku. V neskutočných mukách a mysliac len na vifonku som počkala, kým sa moja mama zobudí a odíde do práce. Potom som sa ako v tranze pohla do kuchyne a zažila som najnešťastnejší moment posledných mesiacov, keď som zistila že namiesto vifonky máme nejaké iné sáčkové polievky, ktoré nemajú také tie kilometrové rezance.
Takže nakoniec asi predsa len mám srdce.
Aby toho nebolo málo, ešte mi aj padol server. A môj prvý ranný rozhovor vyzeral takto:
Jaro: do boha padol server krista boha máriju
Nancy: sak vidim do pici more kurva pica
Vtedy som si uvedomila ako veľmi s každým uplynulým dňom hlúpnem.
Potom prišla Leila. Jej otec sa za ňu prihovoril a tak ju matka neposlala na psychiatriu. Zatiaľ. Keďže u cudzích môže svojvoľne žrať všetko čo chce a grcať koľko chce, zožrala celý chlieb a všetky sladkosti. Jediné čo jej uniklo bol kinder pingui, ktorý som objavila v chladničke a keď som sa s ňou odmietla rozdeliť, naháňala ma po celom byte a vyhrážala sa mi, že mi už nikdy nedá jedinú cigaretu.
Neviem či mi väčšie potešenie prináša cigareta alebo pohľad na trpiacu Leilu.
Nakoniec mi len ovracala hajzel a rozhodla sa, že práve u mňa urobí dôležité rozhodnutie o svojej budúcnosti, tak si hodiny písala s matkou a hystericky vrieskala už keď som sa len pozrela na laptop. Ako keby ma zaujímali jej pičoviny typu odsťahovanie sa do Lýbie a podobne. Odmietala ísť domov, kým neprišla moja matka. Vtedy spanikárila a ušla. Na niektorých ľudí je skvelé sa spoľahnúť.
Vo štvrtok sme mali Star Wars night. Teda pokiaľ to znamená dvadsať minútové pozeranie epizódy dva a zvyšok noci strávený chľastaním a ležaním v posteli.
Bolo to fajn a neboli ani veľké škody na majetkoch či dôstojnosti.
Ten okenný rám na tom mohol byť aj horšie a dôstojnosť už dávno nemám.
Včera ráno sa ma matka pýtala kto tu vo štvrtok bol, lebo sa jej sťažovali susedia na hluk a na "nejakého chlapca, ktorý okolo pol noci robil bodrel na chodbe". Mali by vidieť aký bodrel dotyčný narobil v mojej izbe. Celá ich predstava o bodreli by nabrala úplne nový rozmer.

V pondelok som bola po dlhom čase v škole. Bolo to príšerné a tak som tam zase v utorok nešla. Dnešok bol ale celkom slušný. Dokázali ma tam znudiť na takú úroveň, že som si začala kresliť Lady Sylvanas. Nekreslila som už aspoň pol roka, takže to tak aj vyzerá. Nie žeby som bola sklamaná, už som totiž na tak vysokej úrovni sebakritiky, že už ani neočakávam že sa mi niečo podarí podľa mojich predstáv.
Preto som kreslila Sylvanas... tá mrcha si to zaslúži.
Akurát som sa jej gélovým perom vyfarbovala kapucňu, keď sa nás učiteľka pýtala, prečo je podľa nás leták Kauflandu červený. To ako nejak súviselo s učivom, pretože chodím na strednú kde sa zaoberáme výhradne vecami, ktoré nikoho nezaujímajú. V každom prípade, moja retardovaná spolužiačka okamžite začala: ,,To lebo... hmm *predstavte si vášnivú a zložitú gestikuláciu, ako keby vám Marie Curie vysvetľovala čosi o chemickej stavbe polónia* nóóó, pretože červená je farba moci.
ÁNO! VŠETCI POKĽAKNIME PRED MOCNÝM KAUFLANDOM!
Tak sme si s Mišou trochu poplakali.
A potom som sa dozvedela, že Leila predsa len prekročila nejakú ďalšiu hranicu a ide na pol roka na psychiatriu.
Nuž milí a vážení, takto ja strácam kamarátov.
Odvážne si myslím, že ja to na psychiatriu nikdy nedotiahnem, ale keby náhodou, aspoň mám isté, že mi tam Leila ohreje miestečko. Má totiž takú tendenciu, pravidelne sa tam vracať. Aspoň prídem medzi svojich.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.