Prosinec 2011

28.12./Not for broken hearted.

28. prosince 2011 v 18:11
Sviatky mieru, pokoja a prežierania sa v kruhu rodiny či najbližších priateľov.
Počas posledných pár rokov som nadobudla presvedčenie, že Vianoce vznikli len so zámerom pripomenúť mi moju depresívnu samotu, čo sa týka ako rodiny tak i "priateľov" a to všetko umocniť ešte naberaním ďalších kíl. Našťastie onen iniciátor nerátal s mojim cynizmom, alebo skôr s levelom do ktorého som schopná ho rozvinúť a tak namiesto tichého vzlykania do vankúša a spomínania robím... nuž, to čo robím pár posledných rokov vkuse.
Ako som jesenné prázdniny trávila na Leilinom byte, počas týchto zimných mi útočisko poskytla Marcelova chata. Marcel je fantómová postava, ktorú nikto nepozná, ale všetci využívame priestory jeho chaty, pretože - neviem si to vysvetliť, buď to bude tou povestnou vianočnou štedrosťou alebo len pozoruhodnou naivitou - nám zveril kľúče.
Prvé dni boli ešte celkom pohodové, to len Adam všetko ošťal. Potom sa naša partia trochu obmenila a povedzme že kým tento pondelok bol náš najväčší problém rozbitý oblok, ráno sme sa prebrali do niečoho, z čoho by Wall-e mohol postaviť celý Manhatten.
A taktiež mám pocit že budem potrebovať amputáciu ruky, keďže sa Zuzana rozvášnila s kúskom rozbitého skla a hoci proces hojenia rán, dokonca aj nebezpečne vyzerajúce začervenanie okolo nich už poznám až priveľmi dobre, hádam že takto hnusné jazvy som ešte ani nemala. S výnimkou tej pre Pierra. Tá bola zelená.

Paradoxne sme pri upratovaní rozbili ešte viac toho minimálneho vybavenia čo tam bolo, takže myslím že obdobie Marcelovej chaty je na svojom smutnom konci.
Rest in Pieces.

Utorok bol kritický. Akurát som ráno popíjala kávu, ktorej prípravu skomplikovala gravitácia v kombinácii s Valentínovou retardáciou.
Aby som to vysvetlila, nebol tam sporák ani rýchlovarná kanvica, takže sme vodu zohrievali na peci a pretože Jaro ako hrdý majiteľ azbestových rúk nedošiel (pretože večer predtým vyskočil z Dominovho balkóna a polámal si nohu), Valentín sa rozhodol chytiť hrniec medzi dve drevá a nalievať z neho vodu do pohárov. Tak teda oblial vriacou vodou celý (drevený) stôl a (drevenú) podlahu.
Na Lukášovu otázku, či si naozaj myslel že sa mu to podarí, reagoval tým svojim vypičeným úsmevčekom, z čoho sme usúdili, že asi bude ešte sprostejší ako sme si pôvodne mysleli.
Neviem ako, ale nakoniec mi tu kávu niekto fakt urobil a ako som ju pila, všetci sa vytratili s tým že sa idú sánkovať.
Zo strechy.
Tak som sa teda z okna dívala ako jeden po druhom padajú z troch metrov a čudujú sa, že to bolí. Človek by si pomyslel, že dospelým ľuďom už väčšia hlúposť ani nenapadne, keď sa Valentín rozhodol, že je to tam málo vianočné. Takže Lukáš šiel zrúbať strom a potom ho Valentín ozdobil so špakmi, prázdnymi krabičkami od cigariet, vrchnákmi, obalmi od syra, uhlím a podobnými bordelmi, ktoré pripevnil o konáre šnúrkami, ktoré vyhrabal bohviekde. Celý stromček stál v prázdnom päťlitrovom demižóne a pod ním sa vynímala asi tona uhlia na kúrenie, ktoré Lukáš vysypal z fúrika, keďže preňho mal lepšie využitie. Strčil doňho matrac z gauča a nechával sa voziť okolo chaty.
Medzitým niekto roztrepal zámok a ja som sa dostala do stavu, keď som si uvedomila, že sa asi nezvládnem postaviť.
Tak sme sa hodiny a hodiny rozprávali o Warcrafte, keď došla Zuzana so psom a chvíľu som naozaj verila, že Dária ten bodrel uprace.
Potom som mala halušky, keď sa mi zdalo že vidím a počujem ľudí, ktorých nikto iný nevidel ani nepočul. Nuž, to boli jedny z tých príjemnejších preludov.
Spánok nie je možný, jediný odpočinok poskytuje kóma. Čo vlastne ani nie je problém.

Teraz sme aspoň mali dobré zásoby, na začiatku prázdnin sme s Ferom okolo tretej ráno zberali sneh, aby sme ráno mali s čím zapíjať suchoty. Potom prišiel Jaro, nabral plnú bandasku vody z potoka, hodil do nej šumienku ktorú našiel pod tonou prachu v akejsi zabudnutej poličke a odvtedy sme ho veľmi nevideli. Akurát sme o ňom počuli keď volal že nemôže prísť, lebo vyskočil z Dominovho balkóna.
Niekedy ma udivuje ako som sa dostala medzi takýchto ľudí, keďže som zvykla byť ten hĺbavý intelektuálny typ čo nad všetkým príliš premýšľa a všetkým pohŕda. Teraz už nepremýšľam a nič neriešim. Myslím že som si uvedomila že pre mňa nastal posledný rok, ktorý ešte môžem byť nezodpovedná. Takže zatiaľ čo ostatní takmer dospelí ľudia si pomaly začínajú zvykať na reálny život, ja do seba lejem litre vodky, hrám WoW a kurvím sa s náhodnými ľuďmi.
Je to ako minule na dozvukoch. Niekto vyberá pesničku, neviem celkom kto keďže mám tak trochu rozmazaný obraz. Ale tú melódiu spoznávam a ako začína text, všetci spontánne vrieskame:
This ain't no song for the broken hearted
No silent pray for faith departed
I ain't gonna be just a face in a crowd
You gonna hear my voice when I shout it out loud
It's my life, it's now or never.
Potom väčšina z nás stíchne, hádam že sa zamyslí nad tým, čo s tým svojim životom robia.
Alebo to len ja?
Na chvíľu zacítim niečo, čo pripomína vinu. Pretože vina stojí v pozadí všetkých mojich sebadeštrukčných a suicidných zážitkov, snažím sa od toho nejak odpútať. Oh, fuck it. Radšej sa ešte napijem a zapojím sa do debaty o Star Wars...

18.12./Spoločenstvo pálenky

18. prosince 2011 v 15:34
Takmer nikto sa neobťažoval zablahoželať mi k meninám. Buď nikto nevie ako sa volám, alebo sa na mňa proste vyjebali. Nie že by na tom bohvieako záležalo, ale očakávala som dary.
Aspoň že na Bašku a Michaelu sa vždy môžem spoľahnúť a tak som dostala denník River Song s kresbami, nápismi a hláškami. Prekvapilo ma to a to veľmi milo. Michaela mi dala obal na cigarety (aj s príslušenstvom), striekačku a popolník. Myslím, že je to od nich milé.

Ináč sa mám fajn.

Je pre mňa trochu skľučujúce pozorovať ľudí v uliciach počas nedeľňajšieho rána. Väčšina z nich akurát vychádza z kostola, takže všade vidno samých dôchodcov a unudené rodinky v peknom oblečení a s upravenými vlasmi a makeupom. A potom som tu ja, ožratá a špinavá, s čiernymi kruhmi pod očami a otupeným výrazom, ako sa šuchtavo snažím dôjsť domov a nerobím príliš dlhé kroky, aby som sa náhodou nerozpolila.
Pár týždňov dozadu som sa mala zúčastniť stužkovej svojej bývalej triedy. Chvíľu som tam vážne chcela ísť, ale potom som sa počas WOW párty u Jara dozvedela, že je to už na budúci týždeň a samozrejme som mala vybavené všetky tie veci ako šaty a podobné veci.
Vtedy som sa tým ale veľmi nezapodievala, pretože Dustwallow Marsh je oblasť, kde sa musíte mať stále na pozore.
Na ďalší týždeň som akurát kráčala s Dominom ku chate, keď mi drahý Kubo zavolal, či ich neprídem aspoň pozrieť.
Aha. Myslela som si, že som na niečo zabudla. Povedala som mu že sa nachádzam na konci sveta a že teda zrejme neprídem, potom mu Domino zajačal do telefónu čosi satanistického. Skončila som trochu zničene a s drobnými bolesťami, ale určite som dopadla lepšie ako keby som šla na nejakú trápnu stužkovú. Ale tohto víkendové dozvuky boli skvelé. Myslím, že od nich bolo milé, že ma zavolali. Jednak som konečne znovu videla Viktora a Fuckera a aspoň som si zaspomínala na staré dobré časy, keď som ešte bola dôstojný a veľavážený študent gymnázia, ktorý by mojou dnešnou podobou najskôr nekonečne pohŕdal.

Spala som s nejakým Jarovým bývalým spolužiakom, alebo s kým. Milujem ako sa na každej triednej chate nájde aspoň päť cudzích ľudí, ktorých nikto nepozná. Vôbec neviem kto to bol, ale nachystal mi bongo a ubalil jointa, tak som sa rozhodla že ho budem mať rada.
A nikdy som sa neprestala smiať, teda okrem toho momentu keď mi vodka rozhádzala hladinu serotoninu, ale to tiež netrvalo dlho. Objavila sa Vika a povedala niečo povzbudzujúceho.

Milujem taký ten stav, keď sa vám zdá že ste ešte schopný triezvého uvažovania a potom urobíte niečo hrozne prijebané, ako napríklad že sa rozhodnete ukradnúť sitko so špagetami, naliať doň kečup a jesť rovno z neho, keďže sa vám nechce hľadať tanier.
Spokojne som si myslela ako som vyjebala so systémom, keď ma zrazu Igor upozornil že mi po nohách steká kečup.
Bolo to niečo ako vtedy, keď sa mi nechcelo ísť po schodoch a tak som sa rozhodla že z nich proste zoskočím, ignorujúc, že sa nízky strop zvažuje. Že je to problém mi došlo až v okamih nárazu.
Nechápem ako si niekto môže myslieť že som inteligentný tvor. Ale aspoň som sa nešla prejsť do stredu jazera ako Laco.
Posledné ráno sme si všetci začali uvedomovať v čom sa to vlastne nachádzame a že to boli riadné sračky. Jednak sme vyprodukovali asi tonu odpadu, zznečistili všetko čo sa dalo a kto neogrcal niekoho oblečenie alebo aspoň posteľ či gauč, ako keby ani nepatril do kolektívu (hrdo sa hlásim k outsiderom).
,,Ach kurva... myslím, že mám na sebe Corruption." vyhlásil po prebudení Grco. Mne to skôr prišlo ako Weakness s občasnou Curse of Agony.
Akurát sa začínali všetci zapájať do upratovania, keď sme zistili že nám o pol hodiny ide vlak a zhruba tak nejak trvá cesta na vlakovku.
,,Run, you fools!"
A ako sme prechádzali cez les.
,,Sme ako spoločenstvo... pálenky."
Hádam že kým máme k dispozícii narážky na filmy, tak situácia nie je až tak zúfalá.

Škola je ináč stále rovnako predpotopná. Začala nám príprava na klauzúry a zatiaľ čo Architekt si stále vymýšľa nejaké tie svoje pičoviny do ktorých sa ostatní púšťajú ako draci, ja som zaujala stratégiu Fuck this shit a na jeho hodinách hrám WoW alebo čítam.
Ako môžem brať vážne školu kde sa učíme, že letáky od oleja sú žlté, lebo žltá evokuje teplo domova? Alebo školu, kde nechajú učiť starého kreténa, pre ktorého je vrchol výtvarného umenia tabuľku vo worde.

Akurát som sedela v šatni na telesnej a po niekoľkých verbálnych víťazstvách nad Michaelou som sa znudila až k lamentovaniu: Mohla som byť doma a hrať WoWko.
Potom moju geniálnu myseľ napadlo, že vlastne stále môžem byť doma a hrať WoWko. Tak som sa teda zbalila a ušla. Určite som prišla o nejaké dôležité informácie.
Bola som aj u alergologičky.
,,Predpíšem vám Clarinase. Berte ich dva krát denne, ráno a večer, ale nie veľmi neskoro, pretože obsahujú pseudoefedrín a nezaspali by ste. Taktiež vás musím upovedomiť o ..."
Pseudoefedrín. Pseudoefedrín. Pseudoefedrín. Pseudoefedrín.
,,...nebezpečnosti návyku..."
Pseudoefedrín. Pseudoefedrín. Pseudoefedrín.
Fuck yeah. Mám málo závislostí.