28.12./Not for broken hearted.

28. prosince 2011 v 18:11
Sviatky mieru, pokoja a prežierania sa v kruhu rodiny či najbližších priateľov.
Počas posledných pár rokov som nadobudla presvedčenie, že Vianoce vznikli len so zámerom pripomenúť mi moju depresívnu samotu, čo sa týka ako rodiny tak i "priateľov" a to všetko umocniť ešte naberaním ďalších kíl. Našťastie onen iniciátor nerátal s mojim cynizmom, alebo skôr s levelom do ktorého som schopná ho rozvinúť a tak namiesto tichého vzlykania do vankúša a spomínania robím... nuž, to čo robím pár posledných rokov vkuse.
Ako som jesenné prázdniny trávila na Leilinom byte, počas týchto zimných mi útočisko poskytla Marcelova chata. Marcel je fantómová postava, ktorú nikto nepozná, ale všetci využívame priestory jeho chaty, pretože - neviem si to vysvetliť, buď to bude tou povestnou vianočnou štedrosťou alebo len pozoruhodnou naivitou - nám zveril kľúče.
Prvé dni boli ešte celkom pohodové, to len Adam všetko ošťal. Potom sa naša partia trochu obmenila a povedzme že kým tento pondelok bol náš najväčší problém rozbitý oblok, ráno sme sa prebrali do niečoho, z čoho by Wall-e mohol postaviť celý Manhatten.
A taktiež mám pocit že budem potrebovať amputáciu ruky, keďže sa Zuzana rozvášnila s kúskom rozbitého skla a hoci proces hojenia rán, dokonca aj nebezpečne vyzerajúce začervenanie okolo nich už poznám až priveľmi dobre, hádam že takto hnusné jazvy som ešte ani nemala. S výnimkou tej pre Pierra. Tá bola zelená.

Paradoxne sme pri upratovaní rozbili ešte viac toho minimálneho vybavenia čo tam bolo, takže myslím že obdobie Marcelovej chaty je na svojom smutnom konci.
Rest in Pieces.

Utorok bol kritický. Akurát som ráno popíjala kávu, ktorej prípravu skomplikovala gravitácia v kombinácii s Valentínovou retardáciou.
Aby som to vysvetlila, nebol tam sporák ani rýchlovarná kanvica, takže sme vodu zohrievali na peci a pretože Jaro ako hrdý majiteľ azbestových rúk nedošiel (pretože večer predtým vyskočil z Dominovho balkóna a polámal si nohu), Valentín sa rozhodol chytiť hrniec medzi dve drevá a nalievať z neho vodu do pohárov. Tak teda oblial vriacou vodou celý (drevený) stôl a (drevenú) podlahu.
Na Lukášovu otázku, či si naozaj myslel že sa mu to podarí, reagoval tým svojim vypičeným úsmevčekom, z čoho sme usúdili, že asi bude ešte sprostejší ako sme si pôvodne mysleli.
Neviem ako, ale nakoniec mi tu kávu niekto fakt urobil a ako som ju pila, všetci sa vytratili s tým že sa idú sánkovať.
Zo strechy.
Tak som sa teda z okna dívala ako jeden po druhom padajú z troch metrov a čudujú sa, že to bolí. Človek by si pomyslel, že dospelým ľuďom už väčšia hlúposť ani nenapadne, keď sa Valentín rozhodol, že je to tam málo vianočné. Takže Lukáš šiel zrúbať strom a potom ho Valentín ozdobil so špakmi, prázdnymi krabičkami od cigariet, vrchnákmi, obalmi od syra, uhlím a podobnými bordelmi, ktoré pripevnil o konáre šnúrkami, ktoré vyhrabal bohviekde. Celý stromček stál v prázdnom päťlitrovom demižóne a pod ním sa vynímala asi tona uhlia na kúrenie, ktoré Lukáš vysypal z fúrika, keďže preňho mal lepšie využitie. Strčil doňho matrac z gauča a nechával sa voziť okolo chaty.
Medzitým niekto roztrepal zámok a ja som sa dostala do stavu, keď som si uvedomila, že sa asi nezvládnem postaviť.
Tak sme sa hodiny a hodiny rozprávali o Warcrafte, keď došla Zuzana so psom a chvíľu som naozaj verila, že Dária ten bodrel uprace.
Potom som mala halušky, keď sa mi zdalo že vidím a počujem ľudí, ktorých nikto iný nevidel ani nepočul. Nuž, to boli jedny z tých príjemnejších preludov.
Spánok nie je možný, jediný odpočinok poskytuje kóma. Čo vlastne ani nie je problém.

Teraz sme aspoň mali dobré zásoby, na začiatku prázdnin sme s Ferom okolo tretej ráno zberali sneh, aby sme ráno mali s čím zapíjať suchoty. Potom prišiel Jaro, nabral plnú bandasku vody z potoka, hodil do nej šumienku ktorú našiel pod tonou prachu v akejsi zabudnutej poličke a odvtedy sme ho veľmi nevideli. Akurát sme o ňom počuli keď volal že nemôže prísť, lebo vyskočil z Dominovho balkóna.
Niekedy ma udivuje ako som sa dostala medzi takýchto ľudí, keďže som zvykla byť ten hĺbavý intelektuálny typ čo nad všetkým príliš premýšľa a všetkým pohŕda. Teraz už nepremýšľam a nič neriešim. Myslím že som si uvedomila že pre mňa nastal posledný rok, ktorý ešte môžem byť nezodpovedná. Takže zatiaľ čo ostatní takmer dospelí ľudia si pomaly začínajú zvykať na reálny život, ja do seba lejem litre vodky, hrám WoW a kurvím sa s náhodnými ľuďmi.
Je to ako minule na dozvukoch. Niekto vyberá pesničku, neviem celkom kto keďže mám tak trochu rozmazaný obraz. Ale tú melódiu spoznávam a ako začína text, všetci spontánne vrieskame:
This ain't no song for the broken hearted
No silent pray for faith departed
I ain't gonna be just a face in a crowd
You gonna hear my voice when I shout it out loud
It's my life, it's now or never.
Potom väčšina z nás stíchne, hádam že sa zamyslí nad tým, čo s tým svojim životom robia.
Alebo to len ja?
Na chvíľu zacítim niečo, čo pripomína vinu. Pretože vina stojí v pozadí všetkých mojich sebadeštrukčných a suicidných zážitkov, snažím sa od toho nejak odpútať. Oh, fuck it. Radšej sa ešte napijem a zapojím sa do debaty o Star Wars...
 


Komentáře

1 Lala Lala | 9. ledna 2012 v 18:24 | Reagovat

Si čudná, si trochu namyslená, trochu príliš múdra a trochu arogantná, ale si už roky mojou obľúbenou blogerkou. Chcela by som byť tak múdra ako ty. A vedie tak kresliť. (Antidepresíva mi dodali odvahu komunikovať s ľudmi aspoň cez internet, inak by som ti to asi nikdy nepovedala.)Je to hrozne smutné, že ti rozumiem. Neber to tak, že by si bola patetická- len trochu moc depresívna, na to, že som ťa "objavila", keď som mala dvanásť.
Asi sa na mňa naštveš a povieš si, že som blbá, tak to je vždy keď niečo poviem/ napíšem, ale nevadí.
Si fajn.

2 Nancy Nancy | Web | 10. ledna 2012 v 18:43 | Reagovat

som rada ze ich beries, lebo tvoj komentar ma potesil :) (som aj trochu sebecka).. dakujem.

3 Lala Lala | 10. ledna 2012 v 19:02 | Reagovat

To som skutočne nečakala. Ale som rada. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.