Realita je pre amatérov

27. února 2012 v 20:59
Minulého Valentína som strávila mixovaním lexaurínu s chľastom a sentimentálneho spomínania na Peirra a časy dávno minulé. Tohto roku som si obliekla Lukášovu nacistickú uniformu, liala do seba jednu pollitrovú odmerku za druhou a buzerovala som Valenta za jeho spôsob hrania PvP. Samozrejme som si spomenula na Pierra, ale až neskôr. Niekedy vtedy keď ostatní odišli a Lukáš si vydobil svoju uniformu späť, spolu so zvyškom môjho oblečenia. Ešteže má také efektívne metódy ako na seba upútať všetku moju pozornosť, lebo by som, ja neviem, mohla mať ťažké svedomie.

Asi ťažko. Že svedomie. Hahahaha. Vedela som že ho budem mať rada odkedy som videla jeho Star Wars peňaženku. Robí to zo mňa kurvu, keď som sa s ním vyspala kvôli jeho peňaženke?
Nie žeby to bola jediná vec, čo zavážila. Bitch please, ja ani nepotrebujem aby niečo zavážilo, okrem promile.
Je mi smutno, pretože po pol roku som do seba nahádzala svoju presne vykalkulovanú dávku lexaurinu a zistila som, že už na moju pozornosť nemá také blahodárne účinky ako som si pamätala. Takže si musím prihodiť nejakú tú ďalšiu tabletku. Totiž už zase sa mi ťažko predstavuje sedenie v škole s plným vedomím. Navyše teraz, keď sa mi pokazili slúchadká a pri čítaní kníh ma učiteľky vkuse vyrušujú svojim výkladom. Pri spomienke na ten pocit, keď sa konečne dávka nakopne a ja zistím, že sa spontánne usmievam a cítim mravčenie v končekoch prstoch, akoby sa mi nervy ukladali do pohodlnejšej polohy, som si spomenula ešte na jeden rozhovor s Leilou. Bolo to tesne pred jej odchodom na psychiatriu, vtedy čo sme požrali celé balenie.
Leila: Ináč vedela si že sme vtedy mohli zomrieť?
Ja: Hej.
Leila: Aj ja.
Ja: :DDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDD
Leila: :DDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDD
Ja: :DDDDDDDDDDDDDDDDDDD
Leila: :DDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDD Ale nie, vážne.
Ja: Ja viem že je to vážne. Smrť to nie je len tak, to je na celý život.
Leila: Poďme sa pozrieť či tu babka nejaké podobné mňamky neskladuje.
Posledné dni boli dosť akčné, aspoň čo si matne spomínam. Takže niekedy v stredu ráno som šla za doktorkou. Pár dní som nejedla a držala som sa pri vedomí len silou vôle, navyše som bola v liehu z predchádzajúceho dňa. Vyzerala trochu podozrievavo, keď som si vypýtala ospravedlnenku na celý týždeň a k tomu predpis na lexaurin, ale nijak som to neriešila pokiaľ mi matka neoznámila, že od nej má nejaké zmeškané hovory.
Našťastie jej nezdvihla.
Potrebujem inú doktorku. Nejakú ktorá sa nebude prehnane zaujímať o môj zdravotný/psychický stav. A ktorá mi bude bez odvrávania predpisovať lexaurin.
Večer som šla k Lukášovi a tam to bolo príjemne akčné, rovnako aj nasledujúci deň od šiestej rána do nejakej druhej poobede, potom sedenie na jazykovke a an výtvarke, v Iglove s Leilou, doma WoWko, zobudenie sa o piatej ráno na príšerné kŕče, zmierovanie sa so smrťou, upadnutie do nepokojného spánku so zaschnutými slzami na ksichte, ránna káva, blablabla, klasické dni.
A potom som sa zrazu ocitla pred Iglovom a dávala som pozor na okoloidúcich, aby Leila mohla vyniesť kôš z hajzlov, do ktorého sa vygrcala (nešla voda) a vyliať ho kdesi na ulicu. Bola to ohromná zábava. Potom sme sa ožrali a rozpŕavali sa o pičovinách, kým ma nezačala srať.
Classy as fuck.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.