Duben 2012

21.4./ Ale vieš že sa môže stať, že sa v tých sračkách utopíš.

21. dubna 2012 v 23:37
Ako som tak minulú sobotu ležala pod nejakým pánom, ktorý bol tak ochotný, že ma pozval do svojho príbytku a celý večer ma kŕmil cigaretami a vodkou, napadla mi vtieravá myšlienka.
Som príšerná osoba.
Čo by nebolo také zlé, keby ma to nezačínalo mrzieť.
Najhorší bol ten pocit, keď som si uvedomila že mi po líci tečie slza ako trpký, nepopierateľný dôkaz existencie mojej pocitovej stránky, ktorú som sa tak zúfalo snažila potlačiť a tá náhla otázka, ktorá uvrhla celé moje vedomie do akéhosi tranzu: To som až TAK úbohá?
Yep. Som.
Zbožnujem keď títo ľudia vyzdvihujú môj intelekt. Kedy si ho u mňa objavil, drahý? Keď som ti fajčila? Takto sa dnes prejavuje inteligencia?

Moja mamka čítala akúsi knižku od Dominika Dána a jej dojmy z nej zhrnula len tak, mimochodom počas toho ako som v kuchyni hľadala niečo čo môžem žrať pri WoW: ,,Je to hrozná kniha. Teda myslím, píše o hrozných veciach. Napríklad o dievčatách, ktoré fajčia chlapcom na zadnom sedadle auta. Fuj. Príde mi to také úbohé a ponížujúce."
*POKER FACE*

V stredu Leila odišla. Náš posledný deň sme strávili vysedávaním v skateparku a vyhadzovaním ukradnutej kabelky do rieky. A emotívnymi proslovmi.
,,Nenávidím ťa, ty štetka."
,,Ty si taká piča."
,,Vôbec mi nebudeš chýbať!"
Samozrejme mi chýba. Leila je to najlepšie čo sa tomuto nudnému mestu stalo.
Lenže potom sa so mnou začali diať záhadné veci. Nezvracala som ani keď som sa cítila mizerne po prežieraní sa. Nerezala som sa a vážne som to pár krát zvažovala, no niečo ma od toho odradilo (to bude najskôr estetický problém súvisiaci s blížiacim sa letom - už teraz budem určite vystavená kope stupídnych otázok o jazvách s očividným pôvodom). Neodmietala som jedlo, ani keď som vedela že sa to na mne odrazí a nevadilo mi ani pozrieť sa do zrkadla a vidieť, že mám minimálne o dve kilá viac. Začala som si uvedomovať, že vlastne chodím do školy a že by som s tým mala akože niečo robiť, minimálne si sem - tam priniesť zošity (zvlášť na každý predmet, nie jeden univerzálny do ktorého si aj tak len kreslím). Chuť na cigarety úplne vymizla, už ich len potrebujem a odvážim sa tvrdiť, že čím ďalej, tým menej.
Kto to kedy videl, že by mi balík vydržal celý týždeň.
Nemám potrebu otupovať si vedomie lexaurinom a inými liekmi a uvrhovať sa do svojej obľúbenej chemickej hladiny, kde mi je všetko jedno a ktorá je zrejme posledná vec v celom šírom vesmíre, vďaka ktorej sa dokážem poriadne vyspať.
Ani len alkohol ma už tak neláka ako kedysi. Vlastne ma nič neláka. Neostalo tu nič čo by stálo čo by len za štipku môjho záujmu. Asi som prekonala svoje hranice všeobecnej nezodpovednosti a dobrovoľnej hlúposti, ale dokopy som nič neurobila. Teda stratila som prehľad v počte vtákov, ktoré som vyfajčila a ani nehovorím o preliezaní plotu okolo cintorínu potom, čo ma tam zamkli, alebo o zlyhaných pokusoch preskakovať cez gauč či kopaní do postarších dotieravých a úchylných pánov, ktorí si odmietajú odsadnúť od vášho stola.
Alebo o grcaní v temnej uličke, zatiaľ čo počúvate Osudovú a o momentoch, kedy by bolo najlepšie opýtať sa "Ktorý z vás ma palcuje?", no zdá sa vám to príliš nedecentné. Alebo o spaní v rôznych "slušných" podnikoch (alebo v škole) a o zvláštne nervóznych pocitoch, keď sa vás ľudia pýtajú či ste pod vplyvom alkoholu/chémie. Hlavne keď je to dopoludnia. A v škole. A keď je odpoveď kladná.

Alebo o najväčšej hlúpostí a to o zamilovaní sa. Drahý Roger Waters, ako sa ma moja stena vysporiadať s týmto problémom?

Ale stále, toto sú také obyčajné nudné veci, ktoré robí každý. Sama sebe pripadám oveľa viac zkazená ako indikujú moje činy, no hádam že sa mi po tých rokoch podarilo zachovať si trochu zdravého rozumu. Nie dosť rozumného na to aby mi povedal "ruky preč, tento ma frajerku" ale dosť na to, aby mi zabránil v šukaní za piko. A pritom viem, že by som to neľutovala. Napísala by som o tom článok s kopou sarkastických poznámok a bola by som spokojná s novým inšpiratívnym zážitkom.

Pretože nemám nič iné, čo by ma naplňovalo. Nič iné ani nepoznám.

Občas si spomeniem na tie časy keď som všetko nenávidela a dávala som to najavo oveľa priamočiarejšie ako dnes. Vtedy som bola dosť nešťastná, nuž, boli to smutné okolnosti. Ale občas nostalgicky túžim po pálivej bolesti v hrdle, tak typickej po dlhom plači, po depresii tak hlbokej, že sa nezmôžete na nič iné, len hodiny ležať v posteli a premýšľať o tom, ako by boli všetci spokojnejší bez vás. A hlavne po tom splašenom búšení srdca, ktoré jediné som po kvalitnom záchvate hysterického plaču dokázala vnímať a ktoré sa s obrovskou úľavou upokojovalo, keď som sa dívala na krv stekajúcu po rukách/nohách.
Pretože to aspoň boli naozajstné a naplňujúce emócie, vyvolané reálnou situáciou. Nie alkoholom alebo rozhádzanými hormónmi. Odvtedy som nič tak silné necítila. Mala som svoje momenty, ale nie takéto úprimné a definujúce.
Teraz mám akurát túto bezodnú prázdnotu s občasnými záchvevmi čohosi, čo u mňa zrejme znamená zamilovanosť kombinovanú s hlbokou nenávisťou (nech je to čokoľvek). A párminútovou radosťou z bozku alebo z Baškinho chápavého pohľadu. To mi dodáva silu, lebo ja sama už nechápem vôbec nič.

7.4./Div že som sa nepošablila z celého života.

7. dubna 2012 v 14:29
Keďže predminulý piatok ma obidvaja moji zvyšní dvaja priatelia volali von a potom sa na mňa vykašlali, kúpila som si liter vína, pretože verím že vesmír by implodoval keby prešiel piatok bez toho, aby som v sebe nemala ani kvapku alkoholu.

Okolo jedenástej mi volal Lukáš a mlel niečo ako NANCY KURVA KDE SI BLABLABLA SOM SA SKURIL A OŽRAL AKO KOKOT BLABLABLA PREČO SI MI NEVOLALA? ... EHM, KDE SI? ČO? ÁNO, CHCEM ŤA VIDIEŤ! ČO? NA TARČI. ČO JE DIVNÉ, LEBO NEVIEM AKO SOM SA TU OCITOL. A PRITOM VKUSE CHODÍM, NIKDE SOM NESPAL. OKREM TOHO STOLA. DÚFAM. NAAAAANCYYYYY TY MARHAAAA!
Aký roztomilý.
Potom sa vrátila matka z nejakej učiteľskej párty a bola ožratejšia ako ja. Páčilo sa mi ako tvrdila že tam nechce ísť, že radšej by sedela doma a pozerala by nejakú kokotinu v telke, no i tak sa objednala ku kaderníčke a mám podozrenie, že si dokonca kúpila nové tričko, špeciálne len na túto príležitosť.
Moja mamka by sa odo mňa mala naučiť pár vecí, aby potom nevyzerala ako úbohý pokrytec, v prvom rade to, že na akcie sa nechodí kvôli ľuďom, ale kvôli alkoholu. Ľudia sú len taký vedľajší efekt, cez ktorý sa dá ľahko preniesť. S alkoholom určite.


Naša improvizovaná partia sa rozpadla, keďže Jaro dezertoval a Valent odišiel robiť niekde na druhú stranu republiky. Keďže mu na jeho mageovi (ktorý je mimochodom napiču) záležalo viac ako na školskej dochádzke,riaditeľ mu dal na výber buď odklad, alebo vyhadzov. Asi veľmi nevyhral, som zvedavá koľko bude mať rokov kým tu školu konečne dokončí. Anyway, ostali sme s Lukášom sami.
Takže to znamená asi toľko, že mi nemá kto dávať cigarety a aspoň sa už Valent nemusí prizerať ako jebeme a tak.


V škole to bolo napyču. Chodím tam ožratá z predchadzajúceho večera. To vyústilo do napísania najgeniálnejšej úvahy na svete, na tému,,Máme dosť ľudí, ktorí hovoria aké to je. Potrebujeme viac takých, ktorí by hovorili aké to môže byť."
Autora myšlienky som rozkúskovala a zničila v prvých dvoch vetách, potom som pokračovala štýlom "Meh, nemám naozaj o čom uvažovať, tak si len položím pár vyfabulovaných rečníckych otázok, na ktoré si odpoviem nejakou strašnou hlúposťou. Zaobalím to do dlhých a zložitých slov, aby to vyzeralo aké mám múdre myšlienkové pochody. Takže, ehm, čo by mohlo byť? Možno by som mala začat hovoriť o vzťahoch, keďže táto otázka sa môže rôzne interpretovať a vzťahovať sa na milión vecí. Navyše vzťahy sú taká univerzálna téma, čo sa dotýka každého. Eeeeee. Teraz by sa hodila nejaká dôvtipná, trefná a výstižná myšlienka... ktorá akosi neprichádza. Meh."
Moja mamka musí byť nejaká učiteľská legenda, všetci sa s ňou chcú rozprávať.


Takže, potom som začala oslavovať, keďže som mala osemnásť. Bol to epický týždeň, aspoň to usudzujem z mnohých zranení a historiek ľudí, ktorí ma stretli. Ja si to poväčšinou nejak nepamätám. Už mi odmietajú naliať aj v najzapadlejšom pajzli. Do KTK už tiež nepachnem. Keď som tam bola prvý krát, stretla som Mili a Jana.
,,Ty si Nancy?"
,,Zdravím."
,,Milujem tvoj blog! Počkaj chvíľu... JANO! TOTO JE NANCY!"
SOM KURVA SLÁVNA, mám dvoch fanúšikov, fuck yeah! Prehodila som s nimi pár ožratých slov, na ktoré si už moc nespomínam, potom prišiel Lukáš, tak sa so mnou a s Leilou na striedačku oblizoval, kým Leila predniesla jeden zo svojich brilantných nápadov: Poďme sa bozkávať všetci traja!
Nie som si istá, či sa nám to podarilo, keďže ten bozk trval asi minútu a skončil tak, že sa na nás Lukáš akurát tak díval. Boli s ním aj jeho dve kamarátky. Mám pocit že o mne nemajú veľmi dobrú mienku, ale tak kto má, že.
Spala som mu na kolenách, kým ma nezobudil tlak a keďže mi nenapadol žiaden taktný spôsob, ako mu povedať že ma jeho vták tlačí do hlavy, zdvihla som sa a spadla pri tom zo sedačky. Keď sa mi tam podarilo zase vyliezť, zaspal na mne pre zmenu on. Tak som ho aspoň hladkala po vlasoch, kým sa neprebral a neodišli sme.
Druhý večer v KTK si nepamätám tak detailne. Vysvetľovala som nejakému pánovi, že keď mu nechcem vyfajčiť, ešte to nutne neznamená, že som smutná.
To je všetko.


A jebla som na chodník ako taká najväčšia dáma. Mám na boku modrinu veľkosti päste a milión ďalších modrín a odrenín na rukách.
O pár dní a ma gynekológ pýtal : ,,Odkiaľ máte tú modrinu na stehne?"
,,Lyžovala som."
Aspoň taktne nespomínal jazvy.


V nedeľu som nevládala zdvihnúť lyžičku a cítila som sa dva dni mizerne, pretože som maniodepresívny alkoholik s nešpicifikovanými poruchami žrania čo sa sebapoškodzuje a nikdy ma nikto nebude mať rád. Potom som si spomenula na svoje životné motto: meh.
A život bol zase krásny, kým som Lukášovi neporozprávala ako do mňa Dominik rezal. Bol z toho trochu nervózny. Spomínal čosi o tom, že je znechutený z toho ako sa ničím, ako všetko neznášam a aká som skeptická, zlá a depresívna.
Prišlo mi to celkom vtipné, keďže to skoro vyzeralo ako keby ho zaujímalo moje blaho. Potom som si uvedomila že niektoré veci je zrejme lepšie nechať si pre seba a mala som jeden z tých OH GOD... WHY? momentov.
Ale náhodou, som celkom v pohode. Veď som ani nešla na pervitínovú párty. Čo viac môžem urobiť pre záchranu svojho zdravia?
...Koho sa snažím ojebať?

Meh. A to som mu ani nepovedala o tých ostatných veciach.
Musím priznať, že nie som tak celkom ideálna osoba, no ľuďom, ktorí mi prehovárajú do duše sa z princípu vysmievam a chovám sa k nim ľahostajne. A k nemu nemôžem, lebo ho milujem najviac ako moje skazené bytie dokáže.
Tak som sa ožrala a skúrila s nejakými neznámimi ľuďmi, vymenila si pár slín s neviemkým a šla som domov.
Čo je. Hovorím "najviac ako moje skazené bytie dokáže". Snáď ste si nemysleli, že to znamená nejakú silnú, vrúcnu lásku, ktorá pretrvá veky. Je to akurát taká tá náklonnosť, ktorej sa treba čo najrýchlejšie zbaviť.