Červen 2013

23.6./Hmm... nádpisy mi nikdy bohviako nešli. Asi sem len dám nejakú kokotinu z pesničky, ktorá nemá s obsahom článku ani nič spoločného. Take it as it comes? The Doors? Jasné, to bude dobré, každý ma rád The Doors.

23. června 2013 v 14:17
Zdá sa mi celkom na škodu, že najtalentovanejší autor na svete (rozumej: ja) už vyše roka nenapísal ani písmenko, tak som sa to rozhodla zmeniť a príležitostne budem zase zahlcovať kyberpriestor svojimi pičovinami.

Počuli ste ten zvuk?

Miliardy mojich imaginárnych čitateľov práve buchli šampus.

Hádam že najpodstatnejšou udalosťou v poslednom čase bolo ukončenie strednej školy. Úprimne dúfam, že väčšinu z tých hlúpych a primitívnych ksichtov už nikdy neuvidím. S hrejivým pocitom na duši spomínam na fantazírovanie o zabití drtivej väčšiny mojej triedy. Krátila som si tým dlhé chvíle, pretože určite by ani vám nebolo celkom jedno, keby vás nejaká marha zaťažovala siahodlhými opismi najnovšieho sporu v jej patetickom milostnom živote, prípadne sa sťažovala na rôzne cudzie vplyvy, ktoré jej neuveriteľne ukrivdili (ako napríklad učitelia, rodičia, kamarátky, frajerky kamarátov, Boh, vesmír a všetko).

Nebola som na stužkovej (ak teda nerátam že som sa tam značne pod vplyvom alkoholu zastavila, lebo mne aj Valentovi došli cigarety) ani na ozvenách (namiesto toho som plakala Lukášovi v náručí, takže hádam že môžem čestne prehlásiť, že som mala na vtedajší víkend lepší program), no rozhodla som sa podctiť svojich pofidérnych spolužiakov mojou prítomnosťou aspoň na poslednej triednej chate, ktorá bola hneď po maturách.
Veľa sa tam toho neudialo. Vedľa na chate bola nejaká iná partia typických primátov mužského pohlavia, ktorých potreby sa úmerne s množstvom požitého alkoholu zužujú, až im ostane len agresivita a nadržanosť. S nikým som sa nevyspala, no i tak to nebol celkom stratený čas. Nemôžem hovoriť o nejakých pocitoch ohromujúcej nostalgie. Skôr som sa ožrala a skúrila a bolo mi dobre samej so sebou. Ako to nakoniec stále býva.

Matury boli veľmi zábavné. Ešte hodinu pred ústnou skúškou zo slovenčiny som s drahým Illidanom sedela na lavičke uprostred nie veľmi blízkeho sídliska a v daždi sme do seba rýchlo liali dva litre čapovaného vína, kým mi nezavolala Zdenka. Prišla som celá zmoknutá a zanechávala som za sebou blatový chodníček. Dostala som jednotku a dokonca ma aj pani učiteľka pochválila za veľmi peknú a rozsiahlu odpoveď. Oba slohy som napísala na 100% (ako ináč, keď už som ten najtalentovanejší autor), oba testy na značne vysoké percento. Jedinú dvojku som mala z praktického výstupu. Je to úspech, keďže na svojej maturitnej práci z výtvarky som robila obdivuhodné dva dni (ostatní tak tri týždne).

Áno, potrebujem sa trápne pochváliť, pretože ináč to nikto neurobí.

Avšak, tieto výsledky nevypovedajú ani tak o mojich mizivých vedomostiach, ako skôr o tom, aká je moja bývala škola stoka. Asi preto ma nikto nepochválil. A vôbec nechápem prečo mám na maturitnom vysvedčení tieto údaje. Mala by som tam mať výpis svojich postáv z Wowka, s príslušným levelom a gear score. Pokiaľ ma pamäť neklame, na tom som v škole pracovala najčastejšie.

Posledný rok pre mňa škola bola tou úplne najnižšou prioritou. Väčšinu štvrtého ročníka som strávila flákaním sa a pozaškoláctvom, pretože sa mi ráno nechcelo vstávať, prípadne som mala na práci dôležitejšie veci. Ako napríklad jesť palacinky čo mi Lukáš spravil na raňajky, dívať sa na nový diel preferovaného seriálu. Vlastne stačil prozaický dôvod ostať doma kvôli dobrému neprerušovanému spánku.

Naopak najvyššou prioritou pre mňa bol iný človek. Viem že za sentimentálnu náklonnosť sa nikto nemusí hanbiť, ale je jej všade naokolo toľko, že zovšednela, je nudná a opracovaná zo všetkých pohľadov a stanovísk. Písať o tom sa mi zdalo ešte zbytočnejšie, ako dookola rozoberať svoje pubertáne pocity beznádeje.
Možno keby som o ňom písala ako o upírovi, dali by sa z toho vytrieskať nejaké prachy.

Ale keďže mám priam zúfalú potrebu robiť niečo iné ako piť, súložiť, dívať sa na seriály s devastujucími účinkami na moju citlivú dušu (PREČO GEORGE R. R. MARTIN, PREČO?!) a hrať počítačové hry, rozhodla som sa že budem aspoň cibriť svoj písomný prejav (a budem narcisticky a trápne písať o sebe, pretože nemám dosť fantázie na to, aby som napísala niečo originálne, vtipné, autentické a zábavné).
Tak, to je moje silné predsavzatie.

Dnes som bola v škole, pretože som ... sigh... šla som kúpiť kvety a darovať ich niekoľkým učiteľkám, ktoré mi pomohli. Keď som videla ako im radostne zasvietili očičká, nemohla som myslieť na nič iné, len že keby som bola veriaca, toto by sa dalo považovať za tak dobrý skutok, že by sa na mňa boh nenahneval ani kvôli análnej penetrácii.
V kvetinárstve som objavila najškaredší kvet na svete a ihneď som si spomenula na matku. Michaela ho opísala ako "zmutovanú nohu nejakého aliena". Matku kvet veľmi potešil, takže mi bez odvrávania urobila kávu. Vám sa to možno zdá ako maličkosť, ale pre mňa tá káva mala opojnú chuť sladkého víťazstva a pre ňu to zas bol heroický výkon, pretože tých tridsať sekúnd predsa mohla stráviť sedením na gauči a dívaním sa na farmu alebo superstar alebo nejaký podobný skvost plný fascinujúcich osobností a dejových zvratov.

Ach, zabudla som na tento článok keď bol aktuálny. No to je jedno.

Odvtedy som bola na príjmačkách, ktoré som úspešne spravila. Moja matka plakala dojatím a ja som na pár minút tiež pocítila hrejivý pocit hrdosti. Aby som oslavila tento úspech, kúpila som si vonnú sviečku. A vypila som víno, sfajčila sa a tak. To však už nebolo v rámci oslavy, tak vyzerá môj denný program. Nie som na to bohvieako hrdá, ale nič iné sa mi robiť nechce, čo je dosť smutné, keď okolie ponúka toľko atraktívnych možností, ako napríklad ísť sa prejsť do prírody alebo navštíviť divadlo.

Lenže ako viac môžem oceniť malebnosť nádhernej východoslovenskej krajiny, ako sfajčením sa v jej (takmer) človekom nedotknutom srdci? Myriády farieb a vôňa lesného vzduchu nikdy neboli tak výrazné. A videla som takmer všetky hry ktoré majú tunajší divadelníci v repertoári. Pamätám si z nich pramálo, aj keď počas nich som sa tuším dosť bavila. Neviem, myslím že triezva som tam bola len prevčerom. Lebo ináč by sa Baška za mňa hanbila a už by so mnou odmietala na podobné kultúrne záležitosti chodiť. Viete aké je dnes ťažké zohnať niekoho kto by s vami šiel do divadla a kto zároveň nie je kaviarničkový intelektuál? Alebo človek, ktorý ma neirituje k zblázneniu? Ja sa naozaj snažím byť milá a priateľská a spoločenská no i tak polovicu denného výdaja energie u mňa predstavuje silené usmievanie sa a počas väčšiny rozhovorov si predstavujem, ako dotyčného človeka mlátim lopatou po hlave. Nie nutne pre to, že by ich prehovory boli hlúpe. Stačilo že boli prítomní a že som si kvôli nim musela z uší vytiahnuť slúchatká.

Meliem sračky, hejže.

Nuž, drahý imaginárny čitateľ, toto bude veľmi zaujímavý a pútavý a napínavý blog. Budeš plakať, smiať sa, zmení ti život.