We're all mad here - Články

4.5./Si ako francúzska armáda s celou jej históriou. Napoleon občas niekomu nakopal prdel, no ináč stále keď ktosi zaklopal na bránu, otvorili s bielou vlajkou

Fri, 04 May 2012 11:45:42 +0200

Zvažujem, že si kúpim lopatu s ktorou by som mohla všade chodiť a v prípade nutnosti ňou budem mlátiť ľudí cez ich primitívne gebule. Tak napríklad za uplynulý týždeň som túžila vlastniť lopatu hneď niekoľkokrát.

Bože aká dôležitá piča že ide v taxíku, ja ju tak nemám rada, vieš, síce som rockerka ale obliekam sa normálne farebne, sukničky poniže zadku nech si každý užije pohľad na moju celulitídu a tričká odhaľujúce moj hebký chrbátik pripomínajúci povrch mesiaca. A stále v dúhových farbách. A ona ma s tým problém, že prečo sa obliekam farebne keď počúvam rockové pecky ako Nightwish a pritom som sa dozvedela že ona v prvom ročníku nosila úplne rovnaké handry ako ja, chápeš, aká piča.

JEB!

Bože nezrobila som autoškolu, ten glupy policajt sa ma takú sprostosť spýtal že normálne, no proste to bolo jasné, že, ééée, že mi nechce dac toten vodičák lebo ináč som všetko zrobila jak som mala, testy som sa bifľovala do rána! (o 45 minút neskôr) Bože nezrobila som autoškolu, ten glupy policajt sa ma takú sprostosť spýtal že normálne, no proste to bolo jasné, že, ééée, že mi nechce dac toten vodičák lebo ináč som všetko zrobila jak som mala, testy som sa bifľovala do rána! (o 45 minút neskôr) Bože nezrobila som autoškolu, ten glupy policajt sa ma takú sprostosť spýtal že normálne, no proste to bolo jasné, že, ééée, že mi nechce dac toten vodičák lebo ináč som všetko zrobila jak som mala, testy som sa bifľovala do rána!

JEB! JEB! JEEEEEB! FATALITY! DRŽ UŽ PIČU NIKOHO BY TO NEZAUJÍMALO ANI KEBY SI SA NAUČILA KONVERZOVAŤ SPISOVNÝM JAZYKOM CIVILIZOVANÝCH ĽUDÍ TY KUS JEBLINY!

Musela som opustiť miestnosť ako taký rage quiter.

- Koľko stojí lubrigant?

- Neviem. Načo ti je lubrigant?

- Veď si ho minule kupoval, nie?

- Hej ale nepamätám. Načo ti je lubrigant?

- Aspoň približne?

- Tak určite nie viac ako 10 éčok. Načo ti je lubrigant?

JEB! ASI MI VŔZGAJÚ DVERE!

Vo štvrtok som bola s mamkou u notárky. Páchlo to tam príkrym poriadkom, až som mala chuť opľuť podlahu. Potom som si spomenula že som tam už raz bola, s Bašou, ktorá vybavovala nejaké papiere či čo. Samozrejme sme boli obidve ožraté a ja som sa snažila neogrcať gauč. Tak ma ovalila taká príjemná nostalgia.

Ináč sa toho moc neudialo. Najviac času trávim s Bukowským. Myslím, že by sme si rozumeli.

Aspoň že Lukáš sa mi už každý deň nevyhráža zavraždením. Totiž zistila som, že análny sex dokáže anulovať akékoľvek výhrady, ktoré voči mne môže mať. Asi by som si to mala zapamätať pre svoje budúce vzťahy. Možno by mi Dominik odpustil moju zradu, keby som mu to navrhla?

Ináč som Lukášovi povedala všetko. Trápne sa priznám k domnienke, že som bola presvedčená, že by sa ma ani nedotkol keby to vedel. Chcela som ešte vystupňovať jeho averziu voči mne, no napokon sa ukázalo, že sa mu moje zážitky zdajú ohromne smiešne.

- Hej, minule mi nejaký pán ponúkal eurá na tabletku, ale ráno mi bolo blbé mu to pripomenúť.

- "Nejaký pán" ? WTF?? Ty ani nevieš s kým si spala?

- A čo ja viem ako sa volal. Nepovažovala som to za dôležité.

- A keď hovoríš, že"pán"... koľko mal rokov?

- Meh. Asi okolo dvadsať?

Spomínala som, že keď som sa niekedy v novembri zmierila s Jarom (teda nie žeby sme sa porozprávali, ale jeho jazyk vo svojej vagíne považujem za zmierujúce gesto), tak som sa k nemu celú noc obracala chrbtom, keďže mi liezol na nervy a vkuse ma šteklil, ošahával, robil mi bordel v izbe a že som na jeho otázku "Prečo zozadu?" odpovedala "Lebo sa ti nechcem dívať do ksichtu." ? Nie? Nuž, tak na tom sme sa zasmiali. Leila a Gaba si dokonca môj výrok napísali do statusu na FB. Síce Jaro je môj najväčší fail, aspoň tá hláška celú situáciu zachraňuje. Teda, rada si to navrávam. Je to k neuvereniu, ale stále existujú ľudia, ktorí sú pod moju úroveň.

Drahá Heorina, toto sú tie zážitky za ktoré sa hanbím, ty trúba. Teba budem stále milovať.

Alebo tá spontánna WoW párty u Fera, keď sa akurát pre nás dvoch s Lukášom nezvyšili notebooky a museli sme sa zabaviť nejak ináč, v posteli Ferovho brata, zatiaľ čo zvyšní traja ľudia boli s nami v rovnakej miestnosti a nadávali na alíkov.

A to som zvykla byť také slušné, asexuálne dievčatko. Posledné týždňe sú dosť nuda, tak preto tu vyťahujem takéto špinavosti. Aby mi tento neskutočne zábavny a pútavý blog preboha neupadol.

Fakt nemám veľmi o čom písať. Bola som sa ožrať s Barborou a potom s Opel a nejakými ďalšími ľuďmi, ktorých mená si nepamätám. Zdali sa mi príšerne nudní, ale možno som si len príliš zvykla na spoločnosť pravých dám a šarmantných gentlemanov. Viete, nikto sa nevygrcal do popolníka. Potom som robila štátnicu z angliny a v škole sa riešia strašne dôležité veci ohľadom praxe, klauzúr, učiteľov a budúceho roka, ale to naozaj nikoho nezaujíma.

Našla som v kníhkupectve knihu o dievčati, ktorá nechodí do školy, berie drogy, spí s každým, kto je poruke a najradšej vysedáva v bare. Mám rada knihy na túto tému, lebo si rada porovnávam zážitky. Dalo by sa povedať, že si rátam skóre. Zatiaľ som stále vyhrávala, okrem tej baby zo stanice Zoo. Tá ma prekonala. Srdečne jej gratulujem k úspechu.

Vedeli ste že Mengele pomenoval svoj pokusný blok v Osvienčime Zoo? Je to svojim hnusným, cynickým spôsobom strašne smiešne. To mi len tak napadlo.

Keby mi v týchto dňoch nudy bol dopriatý aspoň pohodlný spánok. Lenže nie, som tak napyču že neviem ani spať.

- Keď ju Dominik neprijme do svojej náruče, dá si dva ibalginy a zapije ich peach vodkou. A potom bude nariekať že sa nevie ani zabiť.

- To som robila aj ja. Akurát že ja som mala päť lexaurinov a liter vína. To je tak akurát na kómu.

- Koľkokrát si sa chcela zabiť?

- Ti jebe, ja som sa nechcela zabiť, kebyže chcem, tak to urobím poriadne. Len som sa chcela vyspať.

Som naspäť vo svojej sebadeštruktívnej rauši. To mi ale dlho vydržalo! CHCEM SVOJE PILULKY! Moje krásne, ružové, okrúhle, jemné pilulky, čo idú tak krásne dole hrdlom aj vo väčších množstvách a dajú sa prehĺtať aj bez vody. Tak strašne ste mi chýbali, lásky! Ako som kedysi mohla povedať, že vás už nechcem? Chcem vás teraz hneď! Budem vás zapíjať tatranským vetrom s ľadom a bude nám spolu skvele, ako zakaždým, spomínate?

1.5./ SAVE ME PIERRE! SAVE ME BELLA!

Tue, 01 May 2012 18:29:50 +0200

Milujem leto.

,,Preboha, čo to máš na rukách?"

Ách, vlastne je to vtipná historka, mala som drobnú nehodu s fľašou, vieš, bola som ožratá úplne najviac mega, fakt na popukanie príbeh, haha.

Je mi zle z tých prijebaných rečí a otázok. Je mi zle z ostatných ľudí.

Bol u mňa Viktor.

Tak vieš, už som sa naučil všetkých trilión tém, akurát mi chýba pár zo slovenčiny, ale to dám, veď to nie je nič tažké, aspoň oproti biochémii a tak, haha. No jasné, niektorí síce nariekajú aké strašné veci od nich chcú, ale tak ja viem o náročnosti svoje. Heh. Amatéri. A čo ty? Už vieš čo budeš robiť po strednej? Ja idem napríklad cez leto do Holandska, nechceš ísť tiež? Nie je to problém, len si musíš zohnať nejakú partiu. Ako to myslíš, že nemáš nikoho s kým by si chcela ísť? Niekto sa musí nájsť. Ale Nanca, nebuď tak uzavretá. A čo myslíš s tým, že nevieš čo po strednej? Mám jedného kamoša, ktorý chodí na Komenského na akýsi výtvarný odbor, berú tam síce málo ľudí, ale... čo tým myslíš, že nedokážeš kresliť? Teda, vedela si niekedy niečo iné? Keď nechceš umelecký smer, čo potom? Žurnalistika? No, to by nemuselo byť zlé. A kde asi? Netušíš? Veď už máš iba rok! Je načase nad tým premýšľať. A s kým teraz chodievaš von? Och, vôbec si sa nezmenila. Prečo si bola stále tak zatrpknutá? A čo to malo znamenať s tými drogami, čo všetko si už skúšala? Nanca! Koľko denne vyfajčíš cigariet? Snažíš sa to zmierniť? Dobrý prístup. Držím palce. Ty si pila? Nanca? Nemám ťa hodiť niekde do mesta? Heh, že ideš domov? To sa na teba nepodobá. Ešte ti niekedy zavolám. Rád som ťa videl. Drž sa, Nanca.

Urobil dojem na moju matku.

Aký správny chlapec, páči sa mi že vie čo chce. Čo chceš ty, Nancy? Si taká chytrá a plná ambícii. Teda viem že si úplne nanič a nikdy nedosiahneš nič na čo by som mohla byť hrdá, ale už sa klamem príliš dlhé roky na to, aby som prekonala túto ilúziu a pozrela sa na svoju pokazenú dcéru objektívnym pohľadom. Vieš vôbec niečo užitočné? Čo chceš robiť napríklad na tej tvojej žurnalistike? V živote si nič nenapísala. Občas ma prekvapíš nejakým súvetím, ale kto vlastne si? Čo robíš a na čo myslíš? Nemáš dojem, že by bolo načase vyliezť z baráku a postaviť sa svetu?

Som tak veľmi unavená. Myslím, že už to ďalej nezvládnem. Myslím, že už to zvládať nechcem. Nikdy som nebola tak vydesená z budúcnosti a to som z nej nikdy nemala ktovieako dobrý pocit. Stále sa v sebe len sklamem. Vzhľadom na nedostatok akýchkoľvek osožných talentov a všeobecnej nechuti k učeniu mám pocit, že najžiarivejšiu kariéru pre mňa vymyslela Bella a to natáčanie BDSM porna podľa jej kreatívnych nápadov, keďže tie na nete sú také... nudné.

V pondelok som v škole vydržala pôsobivé dve hodiny, doma som si naliavala z mamkinej vodky (ktorá bola snáď ešte odpornejšia než tá mydlová voda ktorú bežne pijem), potom som si v Tescu kúpila ďalšiu fľašu a prežila som príjemný sentimentálny deň. Už som pomaly prestávala vidieť, keď došiel Valent a mylne si vysvetlil môj status na FB, takže mi začal hovoriť ako sa o mne s Lukášom rozprával potom čo som s ním prvý krát spala. Vraj povedal že sa len chcel preniesť cez exfrajerku, že to bolo len tak. Čo ma ohromne pobúrilo, pretože v ten večer, keď som si nebola istá či sa volá Lukáš alebo Tomáš, som pevne verila že ide o lásku na prvý pohľad, že sa vezmeme v kostole, odsťahujeme sa do predmestského domčeka s bielym laťkovým plotom a budeme mať kopu detí.

Teda odvtedy sa dosť zmenilo, bohužial len u mňa, ale tak čo narobím. Za tie posledné týždne, čo som ho len regulérne nasierala (ani som sa o to nesnažila, ide mi to celkom prirodzene) mi napadlo, že takú averziu bude zrejme ťažké napraviť a tak sa o to ani nesnažím, hoci on stále sem-tam prejaví snahu ma vidieť alebo sa so mnou rozprávať, alebo ma nedajbože opraviť (kým ho zase nenaseriem, čo už začína srať aj mňa, lebo keď už nič tak by som si aspoň zašukala).

A s nostalgiou spomínam na časy, keď som tu tieto veci písala len tak, medzi riadkami alebo som ich len naznačovala dvoma-troma zahmlenými vetami, pretože som nechcela aby bol niekto znechutený. No to som pekne dospela, že. Nikdy som nenapísala ako som pred rokmi honila Samovi a ako som sa snažila nerozrehotať keď sa ma spýtal, či som spokojná s veľkosťou. Alebo tých pár legiend k popukaniu o mojich bývalých najsamelších kamarátoch na svete, ale tak za tie sa hanbím.

Horšie je, že keďže všetci poodchádzali kamsi do piče a nechali ma tu samú, potrebujem aspoň na pár mesiacov nových kamarátov. Lenže nadväzovanie takých vzťahov vyžaduje záujem a strašne veľa energie, ktorú ja momentálne nemám a aj keby sa nejaká našla, rozhodne ju nemienim investovať do ľudí. Nechce sa mi prechádzať celým týmto nudným zoznamovacím procesom odznova, keď viem že skôr či neskôr sa na mňa tí ľudia aj tak vyserú, ako všetci. Alebo sa vyseriem ja na nich, lebo, nuž, občas sa chovám ako kolosálna piča, lenže to ma trápi o poznateľný kus menej.

Takže hádam že to budú veľmi inteletuálne strávené mesiace. Minule som fňukala ako mi chýbajú tie pravé emócie z mojej neskoršej puberty, keď som bola pekne poľutovaniahodná depresívna kôpka a celé dni som sedela doma a čítala, kreslila, dívala sa na filmy a rozprávala sa jedine s Pierrom (alebo sa rezala, grcala, prípadne som sa tvárila že spím aby ma matka nevidela s opuchnutou tvárou od plaču), tak si ich apoň môžem pripomenúť, aj keď myslím že vynechám tú svoju typickú pompéznu sebánenávisť, tú si odložím na špeciálne príležitosti (dajte mi pár hodín), keďže tu nie je ani Pierre, ani Bella aby ma zachraňovali.

21.4./ Ale vieš že sa môže stať, že sa v tých sračkách utopíš.

Sat, 21 Apr 2012 23:37:48 +0200

Ako som tak minulú sobotu ležala pod nejakým pánom, ktorý bol tak ochotný, že ma pozval do svojho príbytku a celý večer ma kŕmil cigaretami a vodkou, napadla mi vtieravá myšlienka.

Som príšerná osoba.

Čo by nebolo také zlé, keby ma to nezačínalo mrzieť.

Najhorší bol ten pocit, keď som si uvedomila že mi po líci tečie slza ako trpký, nepopierateľný dôkaz existencie mojej pocitovej stránky, ktorú som sa tak zúfalo snažila potlačiť a tá náhla otázka, ktorá uvrhla celé moje vedomie do akéhosi tranzu: To som až TAK úbohá?

Yep. Som.

Zbožnujem keď títo ľudia vyzdvihujú môj intelekt. Kedy si ho u mňa objavil, drahý? Keď som ti fajčila? Takto sa dnes prejavuje inteligencia?

Moja mamka čítala akúsi knižku od Dominika Dána a jej dojmy z nej zhrnula len tak, mimochodom počas toho ako som v kuchyni hľadala niečo čo môžem žrať pri WoW: ,,Je to hrozná kniha. Teda myslím, píše o hrozných veciach. Napríklad o dievčatách, ktoré fajčia chlapcom na zadnom sedadle auta. Fuj. Príde mi to také úbohé a ponížujúce."
*POKER FACE*

V stredu Leila odišla. Náš posledný deň sme strávili vysedávaním v skateparku a vyhadzovaním ukradnutej kabelky do rieky. A emotívnymi proslovmi.

,,Nenávidím ťa, ty štetka."

,,Ty si taká piča."

,,Vôbec mi nebudeš chýbať!"

Samozrejme mi chýba. Leila je to najlepšie čo sa tomuto nudnému mestu stalo.

Lenže potom sa so mnou začali diať záhadné veci. Nezvracala som ani keď som sa cítila mizerne po prežieraní sa. Nerezala som sa a vážne som to pár krát zvažovala, no niečo ma od toho odradilo (to bude najskôr estetický problém súvisiaci s blížiacim sa letom - už teraz budem určite vystavená kope stupídnych otázok o jazvách s očividným pôvodom). Neodmietala som jedlo, ani keď som vedela že sa to na mne odrazí a nevadilo mi ani pozrieť sa do zrkadla a vidieť, že mám minimálne o dve kilá viac. Začala som si uvedomovať, že vlastne chodím do školy a že by som s tým mala akože niečo robiť, minimálne si sem - tam priniesť zošity (zvlášť na každý predmet, nie jeden univerzálny do ktorého si aj tak len kreslím). Chuť na cigarety úplne vymizla, už ich len potrebujem a odvážim sa tvrdiť, že čím ďalej, tým menej.

Kto to kedy videl, že by mi balík vydržal celý týždeň.

Nemám potrebu otupovať si vedomie lexaurinom a inými liekmi a uvrhovať sa do svojej obľúbenej chemickej hladiny, kde mi je všetko jedno a ktorá je zrejme posledná vec v celom šírom vesmíre, vďaka ktorej sa dokážem poriadne vyspať.

Ani len alkohol ma už tak neláka ako kedysi. Vlastne ma nič neláka. Neostalo tu nič čo by stálo čo by len za štipku môjho záujmu. Asi som prekonala svoje hranice všeobecnej nezodpovednosti a dobrovoľnej hlúposti, ale dokopy som nič neurobila. Teda stratila som prehľad v počte vtákov, ktoré som vyfajčila a ani nehovorím o preliezaní plotu okolo cintorínu potom, čo ma tam zamkli, alebo o zlyhaných pokusoch preskakovať cez gauč či kopaní do postarších dotieravých a úchylných pánov, ktorí si odmietajú odsadnúť od vášho stola.

Alebo o grcaní v temnej uličke, zatiaľ čo počúvate Osudovú a o momentoch, kedy by bolo najlepšie opýtať sa "Ktorý z vás ma palcuje?", no zdá sa vám to príliš nedecentné. Alebo o spaní v rôznych "slušných" podnikoch (alebo v škole) a o zvláštne nervóznych pocitoch, keď sa vás ľudia pýtajú či ste pod vplyvom alkoholu/chémie. Hlavne keď je to dopoludnia. A v škole. A keď je odpoveď kladná.

Alebo o najväčšej hlúpostí a to o zamilovaní sa. Drahý Roger Waters, ako sa ma moja stena vysporiadať s týmto problémom?

Ale stále, toto sú také obyčajné nudné veci, ktoré robí každý. Sama sebe pripadám oveľa viac zkazená ako indikujú moje činy, no hádam že sa mi po tých rokoch podarilo zachovať si trochu zdravého rozumu. Nie dosť rozumného na to aby mi povedal "ruky preč, tento ma frajerku" ale dosť na to, aby mi zabránil v šukaní za piko. A pritom viem, že by som to neľutovala. Napísala by som o tom článok s kopou sarkastických poznámok a bola by som spokojná s novým inšpiratívnym zážitkom.

Pretože nemám nič iné, čo by ma naplňovalo. Nič iné ani nepoznám.

Občas si spomeniem na tie časy keď som všetko nenávidela a dávala som to najavo oveľa priamočiarejšie ako dnes. Vtedy som bola dosť nešťastná, nuž, boli to smutné okolnosti. Ale občas nostalgicky túžim po pálivej bolesti v hrdle, tak typickej po dlhom plači, po depresii tak hlbokej, že sa nezmôžete na nič iné, len hodiny ležať v posteli a premýšľať o tom, ako by boli všetci spokojnejší bez vás. A hlavne po tom splašenom búšení srdca, ktoré jediné som po kvalitnom záchvate hysterického plaču dokázala vnímať a ktoré sa s obrovskou úľavou upokojovalo, keď som sa dívala na krv stekajúcu po rukách/nohách.

Pretože to aspoň boli naozajstné a naplňujúce emócie, vyvolané reálnou situáciou. Nie alkoholom alebo rozhádzanými hormónmi. Odvtedy som nič tak silné necítila. Mala som svoje momenty, ale nie takéto úprimné a definujúce.

Teraz mám akurát túto bezodnú prázdnotu s občasnými záchvevmi čohosi, čo u mňa zrejme znamená zamilovanosť kombinovanú s hlbokou nenávisťou (nech je to čokoľvek). A párminútovou radosťou z bozku alebo z Baškinho chápavého pohľadu. To mi dodáva silu, lebo ja sama už nechápem vôbec nič.

7.4./Div že som sa nepošablila z celého života.

Sat, 07 Apr 2012 14:29:03 +0200

Keďže predminulý piatok ma obidvaja moji zvyšní dvaja priatelia volali von a potom sa na mňa vykašlali, kúpila som si liter vína, pretože verím že vesmír by implodoval keby prešiel piatok bez toho, aby som v sebe nemala ani kvapku alkoholu.

Okolo jedenástej mi volal Lukáš a mlel niečo ako NANCY KURVA KDE SI BLABLABLA SOM SA SKURIL A OŽRAL AKO KOKOT BLABLABLA PREČO SI MI NEVOLALA? ... EHM, KDE SI? ČO? ÁNO, CHCEM ŤA VIDIEŤ! ČO? NA TARČI. ČO JE DIVNÉ, LEBO NEVIEM AKO SOM SA TU OCITOL. A PRITOM VKUSE CHODÍM, NIKDE SOM NESPAL. OKREM TOHO STOLA. DÚFAM. NAAAAANCYYYYY TY MARHAAAA!

Aký roztomilý.

Potom sa vrátila matka z nejakej učiteľskej párty a bola ožratejšia ako ja. Páčilo sa mi ako tvrdila že tam nechce ísť, že radšej by sedela doma a pozerala by nejakú kokotinu v telke, no i tak sa objednala ku kaderníčke a mám podozrenie, že si dokonca kúpila nové tričko, špeciálne len na túto príležitosť.

Moja mamka by sa odo mňa mala naučiť pár vecí, aby potom nevyzerala ako úbohý pokrytec, v prvom rade to, že na akcie sa nechodí kvôli ľuďom, ale kvôli alkoholu. Ľudia sú len taký vedľajší efekt, cez ktorý sa dá ľahko preniesť. S alkoholom určite.

Naša improvizovaná partia sa rozpadla, keďže Jaro dezertoval a Valent odišiel robiť niekde na druhú stranu republiky. Keďže mu na jeho mageovi (ktorý je mimochodom napiču) záležalo viac ako na školskej dochádzke,riaditeľ mu dal na výber buď odklad, alebo vyhadzov. Asi veľmi nevyhral, som zvedavá koľko bude mať rokov kým tu školu konečne dokončí. Anyway, ostali sme s Lukášom sami.

Takže to znamená asi toľko, že mi nemá kto dávať cigarety a aspoň sa už Valent nemusí prizerať ako jebeme a tak.

V škole to bolo napyču. Chodím tam ožratá z predchadzajúceho večera. To vyústilo do napísania najgeniálnejšej úvahy na svete, na tému,,Máme dosť ľudí, ktorí hovoria aké to je. Potrebujeme viac takých, ktorí by hovorili aké to môže byť."

Autora myšlienky som rozkúskovala a zničila v prvých dvoch vetách, potom som pokračovala štýlom "Meh, nemám naozaj o čom uvažovať, tak si len položím pár vyfabulovaných rečníckych otázok, na ktoré si odpoviem nejakou strašnou hlúposťou. Zaobalím to do dlhých a zložitých slov, aby to vyzeralo aké mám múdre myšlienkové pochody. Takže, ehm, čo by mohlo byť? Možno by som mala začat hovoriť o vzťahoch, keďže táto otázka sa môže rôzne interpretovať a vzťahovať sa na milión vecí. Navyše vzťahy sú taká univerzálna téma, čo sa dotýka každého. Eeeeee. Teraz by sa hodila nejaká dôvtipná, trefná a výstižná myšlienka... ktorá akosi neprichádza. Meh."

Moja mamka musí byť nejaká učiteľská legenda, všetci sa s ňou chcú rozprávať.

Takže, potom som začala oslavovať, keďže som mala osemnásť. Bol to epický týždeň, aspoň to usudzujem z mnohých zranení a historiek ľudí, ktorí ma stretli. Ja si to poväčšinou nejak nepamätám. Už mi odmietajú naliať aj v najzapadlejšom pajzli. Do KTK už tiež nepachnem. Keď som tam bola prvý krát, stretla som Mili a Jana.

,,Ty si Nancy?"

,,Zdravím."

,,Milujem tvoj blog! Počkaj chvíľu... JANO! TOTO JE NANCY!"

SOM KURVA SLÁVNA, mám dvoch fanúšikov, fuck yeah! Prehodila som s nimi pár ožratých slov, na ktoré si už moc nespomínam, potom prišiel Lukáš, tak sa so mnou a s Leilou na striedačku oblizoval, kým Leila predniesla jeden zo svojich brilantných nápadov: Poďme sa bozkávať všetci traja!

Nie som si istá, či sa nám to podarilo, keďže ten bozk trval asi minútu a skončil tak, že sa na nás Lukáš akurát tak díval. Boli s ním aj jeho dve kamarátky. Mám pocit že o mne nemajú veľmi dobrú mienku, ale tak kto má, že.

Spala som mu na kolenách, kým ma nezobudil tlak a keďže mi nenapadol žiaden taktný spôsob, ako mu povedať že ma jeho vták tlačí do hlavy, zdvihla som sa a spadla pri tom zo sedačky. Keď sa mi tam podarilo zase vyliezť, zaspal na mne pre zmenu on. Tak som ho aspoň hladkala po vlasoch, kým sa neprebral a neodišli sme.

Druhý večer v KTK si nepamätám tak detailne. Vysvetľovala som nejakému pánovi, že keď mu nechcem vyfajčiť, ešte to nutne neznamená, že som smutná.

To je všetko.

A jebla som na chodník ako taká najväčšia dáma. Mám na boku modrinu veľkosti päste a milión ďalších modrín a odrenín na rukách.

O pár dní a ma gynekológ pýtal : ,,Odkiaľ máte tú modrinu na stehne?"

,,Lyžovala som."

Aspoň taktne nespomínal jazvy.

V nedeľu som nevládala zdvihnúť lyžičku a cítila som sa dva dni mizerne, pretože som maniodepresívny alkoholik s nešpicifikovanými poruchami žrania čo sa sebapoškodzuje a nikdy ma nikto nebude mať rád. Potom som si spomenula na svoje životné motto: meh.

A život bol zase krásny, kým som Lukášovi neporozprávala ako do mňa Dominik rezal. Bol z toho trochu nervózny. Spomínal čosi o tom, že je znechutený z toho ako sa ničím, ako všetko neznášam a aká som skeptická, zlá a depresívna.

Prišlo mi to celkom vtipné, keďže to skoro vyzeralo ako keby ho zaujímalo moje blaho. Potom som si uvedomila že niektoré veci je zrejme lepšie nechať si pre seba a mala som jeden z tých OH GOD... WHY? momentov.

Ale náhodou, som celkom v pohode. Veď som ani nešla na pervitínovú párty. Čo viac môžem urobiť pre záchranu svojho zdravia?

...Koho sa snažím ojebať?

Meh. A to som mu ani nepovedala o tých ostatných veciach.

Musím priznať, že nie som tak celkom ideálna osoba, no ľuďom, ktorí mi prehovárajú do duše sa z princípu vysmievam a chovám sa k nim ľahostajne. A k nemu nemôžem, lebo ho milujem najviac ako moje skazené bytie dokáže.

Tak som sa ožrala a skúrila s nejakými neznámimi ľuďmi, vymenila si pár slín s neviemkým a šla som domov.

Čo je. Hovorím "najviac ako moje skazené bytie dokáže". Snáď ste si nemysleli, že to znamená nejakú silnú, vrúcnu lásku, ktorá pretrvá veky. Je to akurát taká tá náklonnosť, ktorej sa treba čo najrýchlejšie zbaviť.

19.3./‎ - "Nie žeby ťa to malo zaujímať, moja existenčná kríza a podobné sračky, pfff, nuda." - "Počkaj, akurát vyberám igelitku do ktorej sa vygrcám a neviem sa rozhodnúť či do bielej alebo červenej, jóóóóój."

Mon, 19 Mar 2012 10:09:18 +0100

V poslednom čase sa mi v škole celkom páči. Uvedomila som si to niekedy počas hodiny matematiky, keď som sedela v Iglove a liala do seba jeden shot vodky za druhým. A utvrdila som sa v tom, keď som dostala jednotku za sloh na tému "Dnešná mládež a technológia", kde som písala o tom, ako by som zakázala dvanásťročným noliferom šahať na počítač, pretože nie je nič frustrujúcejšie ako level 80 mage, ktorý mi pri raidoch kradne equip a zamoruje chat v Barrens alebo Elwynn forreste svojou, povedzme naivnou, gramatikou.

Buť moja profka drtí po večeroch WoW alebo som literárny génius.

Páčia sa mi aj fajčiarske prestávky, lebo si všetci hovoria veci ako : ,,OMG OMG, som bola v piatok v *random bar* a tancovala som na stole, OMG aký trapas."

A ja tam len potichu fajčím a v duchu si myslím: Pfff, amatéri.

Okrem toho sa momentálne rieši nás obľúbený Architekt, na ktorého matka mojej spolužiačky pičovala do takej miery, až sa po troch rokoch rozhodli s tým niečo urobiť a riaditeľ zvolal špeciálne rodičko. Mali sme tam s rodičmi prísť aj my a nejak sa dohodnúť na tom, aký osud by bol preňho najvhodnejší.

Ani by som to nespomínala, keby sa tam Smíglica nerozrevala.

Pretože stále keď mi bude mizerne, môžem si spomenúť na zarevanú Smíglicu.

A smiať sa. Dlho a hlasno. Ako hyena.

Čo sa týka Architekta, bude mi ľúto ak ho vyhodia a nám dajú nejakého menej šialeného pedagóga. Pretože pochybujem, že u hocikoho iného budem môcť na praxi hrať šesť hodín WoW. Tie časy, keď som chcela "rozvinúť svoj talent" sú už dávno preč a jediný talent, na ktorom si v škole dávam záležať, je Destruction.

Ináč sa mám fajn. Po dlhej dobe sa mi ozval Samuel. Volal ma na večeru s prísľubom, že po nej pôjdeme na jeho chatu spáliť všetky prijaté kalórie.

Čo chlapa pozýva dievčatá na večeru? Čo sa stalo s stradičnou fľašou vodky?

V nedeľu nám Valent poslal nejakú konverzáciu Jara s Dominom, ktorú skopíroval z jeho účtu. Bolo to niečo o tom aký je Dominik verný brat, ktorý bude pri Jarovi stále stáť, keď ho my falošné kurvy odkopneme, niečo o tom koľko vecí preňho urobil, čosi o tom aká som stupídna a niečo o Valentínovi "dvojitom agentovi". Bolo to zvláštne už len preto, lebo ani jeden z nás si nespomína, kedy sme sa s Jarom prestali baviť a bez vysvetlenia začali ignorovať jeho existenciu. Alebo Ferovu. Alebo moju. Alebo znova moju. "Dvojitý agent" Valent nám tiež nejak žily nikdy netrhal, keďže narozdiel od Jara sa pred nami aspoň netváril ako nekonečne Dominika a všetkých okolo neho nenávidí.

Aspoň sme sa s Lukášom zasmiali.

- ,,Prečo si hlúpa?"

- ,,Nie som si istá, ale asi to bude tým, že ťa beznádejne milujem. To som sa dozvedela od Leily. Ona sa to dozvedela od Zuzany. Tá to neviem odkiaľ má. Nie žeby to nebola pravda."

Potom sme sa rozhodli že sex je lepší spôsob ako tráviť čas než zamýšľanie sa nad Dominikom a jeho pochybnými dôvodmi, prečo už nie je náš verný brat, ktorý pri nás bude naveky stáť, ako to často opakoval pri rôznych príležitostiach. Vlastne ak si dobre spomínam, keď mi Heorina oznámila že sa môžem vrátiť, povedala som niečo ako : "Jebem ho do hlavy, kokota."

Takže asi, umh, to bude jeden z dôvodov.

Vo štvrtok by som pravdepodobne umrela od nudy, nebyť mojich milovaných priateľov. Samozrejme myslím svoje pilulky. Bohužiaľ som nemala dostatočné množstvo na pokojné sedenie v škole a čumenie do blba, takže som zorganizovala hrdinskú výpravu do Muškátu, kde sme si s Tomášom kúpili liter ribezľáku. Vypila som ho skoro celý sama, pretože z mne neznámeho dôvodu majú moji spolužiaci strach chľastať v škole. Amatéri.

Aspoň toto sa nezmenilo, táto zvrátená túžba po sebadeštrukcii. Totiž v poslednom čase som si všimla isté zmeny v mojom správaní a snažím sa presvedčiť, že všetky nezávisia len od mojej trápnej krátkovej sentimentality, ktorá trvá už vyše mesiaca a ktorá na mojej rozkošnej povahe narobila neuveriteľné škody. Hanbím sa priznať aké a verte, že citové výlevy v predchádzajúcich článkoch sú len zanedbateľný zlomok.

Vysvetlím radšej výňatkom z konverzácie s Leilou, keď sme rozprávali o našej trápnej namotanosti:

Leila

no presne! no:(

chapes my co si tu piseme?MY?

co ti jebe

my take damy co maju vsetko v pici a z takych veci si robia posmech

Nancy

mame byt bezcitne kurvy, kurva

K Leile som stále úprimná, pretože predsa len sa bavíme o dáme, ktorá zvracia svojej babke do kabelky, pravidelne si vo vreckách nachádza cudzie ponožky a spí na hajzloch v náhodných podnikoch. Takže je ťažké sa pri nej cítiť zahanebene, dokonca aj za takého sladkasté výlevy.

Možno by sme v tomto nariekaní nad stratou psychickej slobody pokračovali, keby Leila nezachránila situáciu vyhlásením že zomrie, lebo má čierne hovná. Povedala som jej že to nič nie je, že pravdepodobne len vylúčila zvyšky svojej duše. Zing !

Nedávno sa Michaela sťažovala: Nechápem ako môže byť na svete toľko blbých ľudí.

Barbora na to odpovedala: Tiež neviem, ale zdá sa, že všetci sú kamaráti s Nancy.

No to je možno aj pravda.

Ale aspoň nie sú nudní ako, nuž, normálni ľudia.

Normálni ľudia negrcajú v krčme do popolníka, nekopú do ožratých starších pánov čo si k vám prisadnú a odmietajú odísť, neštia pred najväčší hotel v meste a nehovoria o svojich špinavých čínanoch ako o štřevíčkách.

7.3./ - ,,Ale Nancy, ja nechcem zomrieť." - ,,Ja tiež nie. Len s tým tak nejak rátam."

Wed, 07 Mar 2012 22:30:58 +0100

Ako som tak zničene kráčala na jazykovku, predstavovala som si, čo by sa stalo keby som odpadla. Proste by som sa natiahla kdesi na chodníku a na druhé ráno by som sa prebrala v nemocnici s hadičkou v ústach a napojená na intravenóznu stravu.

Pri nohách mojej postele by stála matka a vzlykala by popri tom, ako by jej doktor s nezáujmom a s náznakom totálneho znudenia v hlase vysvetľoval, že mi vypumpovali žalúdok a našli nedotrávenú polovicu balenia lexaurinu nasiaknutú alkoholom, znepokojivé množstvo semena a špagety.

Asi by som predstierala že spím, kým by všetci neodišli. Potom by som zavolala Lukášovi a oznámila mu, že ho moja mamka pravdepodobne bude chcieť spoznať.

Možno by objavili aj pár vredov. Vysvetľovalo by to tie kŕče. Alebo by si všimli jazvy. Vlastne určite by si všimli jazvy a možno by som sa zobudila pripútaná k posteli a bola nútená rozprávať sa s nejakou zoschnutou spychologičkou, ktorá by sa tvárila ako Charles Xavier.

Nikdy nesmiem ísť do nemocnice. Tak som sa držala pri vedomí silou vôle, s rozmazanou omietkou, čiernymi kruhmi pod očami a pomotanými vlasmi.

Ani som sa nestihla poriadne zregenerovať a bol čas na ďalší podobný večer, ktorý tento krát sprevádzal Hugh Laurie.

Lyrics sú síce o niečo viac sentimentálnejšie ako vtedajšia situácia, no už teraz viem, že o chvíľu budem túto pesničku počúvať zatínajúc zuby aby som predišla trápnym vzlykom, nalievajúc si trasúcimi sa rukami nový pohár vodky a nadávajúc si do hlupane. Pretože tak to chodí. Občas sa pozastavím nad tým, koľko ľudí ktorých som považovala za nenahraditeľných, alebo som s nimi aspoň trávila významné množstvo času zmizlo z môjho života, či už mojim alebo iným pričinením. Peiper, Bella, Wika, Zuz, Dominik, Pierre, Viktor, Grco, Fucker, Paťa, Gaba, Emily, druhá Bella.

Síce som vždy čakala že ma to bude mrzieť, no nakoniec mi to väčšinou bolo tak nejak jedno. Nikým som ich nenahradila.

Len som si uvedomila, že ich nepotrebujem. Ľudia prichádzajú a odchádzajú. V uvedomení si, že nechcem aby ma mal niekto rád spočíva obrovský kus slobody.
Lenže práve teraz to chcem a preto som zvedavá, aký nový druh bolesti mi tento pofidérny cit prinesie. Teda, nie je to láska. Pochybujem že som schopná čosi také vôbec cítiť. Ide skôr o silnú sympatiu a náklonnosť.

Takže som kvôli Lukášovi nešla na párty kde sa pervitín sypal a Jack Daniels lial. ZADARMO (teda, asi by sa musela s niekým vyspať, ale to je skoro zadarmo).

Nie preto že by mi tam zakázal ísť, len som sa rozhodla že radšej budem s ním ako s Jackom.

Vzdala som sa kvôli nemu najbližších priateľov (myslím ako živé osoby, nie Jacka), kúpila som mu trávu len preto, lebo vyhlásil že ju chce, ochotne som mu navrhla trojku, lebo vyhlásil že chce mať o čom rozprávať vnúčatám, darovala som mu svoj tabak do vodnej fajky a odmietla som jedinečnú príležitosť nasypať sa pikom a pripiť si na to Jackom Danielsom.

Beriem späť. Musí to byť láska.
Preboha. On má na mňa vlastne nechtiac dobrý vplyv.

Zhúlili sme sa, pozerali sme Batmana a Grand Torino a medzitým ma učil ako správne škrtiť ľudí. Potom urazil Kurta Cobaina, tak asi hneď aj oľutoval že mi to ukázal. Zaspávali sme pri vyžieraní Nutelly a ráno ma zobudil tým, že po mne hodil zátku od vína.

,,AU!"

,,Ha! Sadla, čo?"

,,Zomrieš!"

,,Koľko chceš palaciniek?"

,,... Takto sa chcem zobúdzať každé ráno."

,,No, pár korkov tu ešte je."

V pondelok mi bolo fajn. Mala som dva obedy a nevygrcala som ich, čo značí že som bola v dobrej nálade. Trochu mi ju síce pokazila mamka keď prišla domov a oznámila mi, že jej volala triedna ohľadom závažného podozrenia, o ktorom nechce hovoriť do telefónu.

Je úplne jedno čo by jej povedala. Ak je to zlé, je to najskôr pravda, keďže už som snáď urobila všetko čo spadá do tejto kategórie.

Začala som sa zmierovať s výletom na psychiatriu a to pochopiteľne svojsky - vysvetľovaním Lukášovi ako veľmi všetko nenávidím a následným presunutím sa na zadné sedadlo jeho auta.

Bol to príjemný večer.

V utorok bola mamka v škole a dozvedela sa, že triedna ma podozrieva zo závislosti na liekoch, pretože jej volala moja doktorka. Taktiež sa jej učitelia sťažovali že som apatická a spím na hodinách, čo by túto teóriu podporovalo.

Moja mamka sa zasmiala a v domienke, že moja apatia a ospalosť je spôsobená len nekonečne nudným obsahom vyučovacieho procesu, vyhlásila, že čosi také mi naozaj nehrozí.

Jedného dňa bude asi nepríjemne prekvapená.

Realita je pre amatérov

Mon, 27 Feb 2012 20:59:22 +0100

Minulého Valentína som strávila mixovaním lexaurínu s chľastom a sentimentálneho spomínania na Peirra a časy dávno minulé. Tohto roku som si obliekla Lukášovu nacistickú uniformu, liala do seba jednu pollitrovú odmerku za druhou a buzerovala som Valenta za jeho spôsob hrania PvP. Samozrejme som si spomenula na Pierra, ale až neskôr. Niekedy vtedy keď ostatní odišli a Lukáš si vydobil svoju uniformu späť, spolu so zvyškom môjho oblečenia. Ešteže má také efektívne metódy ako na seba upútať všetku moju pozornosť, lebo by som, ja neviem, mohla mať ťažké svedomie.

Asi ťažko. Že svedomie. Hahahaha. Vedela som že ho budem mať rada odkedy som videla jeho Star Wars peňaženku. Robí to zo mňa kurvu, keď som sa s ním vyspala kvôli jeho peňaženke?

Nie žeby to bola jediná vec, čo zavážila. Bitch please, ja ani nepotrebujem aby niečo zavážilo, okrem promile.
Je mi smutno, pretože po pol roku som do seba nahádzala svoju presne vykalkulovanú dávku lexaurinu a zistila som, že už na moju pozornosť nemá také blahodárne účinky ako som si pamätala. Takže si musím prihodiť nejakú tú ďalšiu tabletku. Totiž už zase sa mi ťažko predstavuje sedenie v škole s plným vedomím. Navyše teraz, keď sa mi pokazili slúchadká a pri čítaní kníh ma učiteľky vkuse vyrušujú svojim výkladom. Pri spomienke na ten pocit, keď sa konečne dávka nakopne a ja zistím, že sa spontánne usmievam a cítim mravčenie v končekoch prstoch, akoby sa mi nervy ukladali do pohodlnejšej polohy, som si spomenula ešte na jeden rozhovor s Leilou. Bolo to tesne pred jej odchodom na psychiatriu, vtedy čo sme požrali celé balenie.

Leila: Ináč vedela si že sme vtedy mohli zomrieť?

Ja: Hej.

Leila: Aj ja.

Ja: :DDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDD

Leila: :DDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDD

Ja: :DDDDDDDDDDDDDDDDDDD

Leila: :DDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDD Ale nie, vážne.

Ja: Ja viem že je to vážne. Smrť to nie je len tak, to je na celý život.

Leila: Poďme sa pozrieť či tu babka nejaké podobné mňamky neskladuje.

Posledné dni boli dosť akčné, aspoň čo si matne spomínam. Takže niekedy v stredu ráno som šla za doktorkou. Pár dní som nejedla a držala som sa pri vedomí len silou vôle, navyše som bola v liehu z predchádzajúceho dňa. Vyzerala trochu podozrievavo, keď som si vypýtala ospravedlnenku na celý týždeň a k tomu predpis na lexaurin, ale nijak som to neriešila pokiaľ mi matka neoznámila, že od nej má nejaké zmeškané hovory.

Našťastie jej nezdvihla.

Potrebujem inú doktorku. Nejakú ktorá sa nebude prehnane zaujímať o môj zdravotný/psychický stav. A ktorá mi bude bez odvrávania predpisovať lexaurin.

Večer som šla k Lukášovi a tam to bolo príjemne akčné, rovnako aj nasledujúci deň od šiestej rána do nejakej druhej poobede, potom sedenie na jazykovke a an výtvarke, v Iglove s Leilou, doma WoWko, zobudenie sa o piatej ráno na príšerné kŕče, zmierovanie sa so smrťou, upadnutie do nepokojného spánku so zaschnutými slzami na ksichte, ránna káva, blablabla, klasické dni.

A potom som sa zrazu ocitla pred Iglovom a dávala som pozor na okoloidúcich, aby Leila mohla vyniesť kôš z hajzlov, do ktorého sa vygrcala (nešla voda) a vyliať ho kdesi na ulicu. Bola to ohromná zábava. Potom sme sa ožrali a rozpŕavali sa o pičovinách, kým ma nezačala srať.

Classy as fuck.

3.2./Téma týdne je "Zoufalství"... :D:D:D HAHA!

Fri, 03 Feb 2012 01:16:50 +0100

Môj cynizmus dostal ťažkú ranu, keď som objavila nové spektrum emócii súvisiacich s náklonnosťou k niekomu reálnemu. Nenávidím to, pretože teraz si pripadám ešte labilnejšie ako zvyčajne. Zároveň to milujem, lebo namiesto večných hrôzu naháňajúcich tém typu budúcnosť, potenciál a tak podobne riešim povrchné a hlúpe témy ako čo si oblečiem a čo akoby mimochodom nadhodím počas konverzácie.

Zrazu som si uvedomila že láska neznamená len to, že sa mu zo mňa postaví. Že len z úsmevu môžem zažiť "psychický orgazmus" ako to nazvala Lucia.

Čo na tom, že dotyčný registruje moju existenciu len keď zatúži po fyzickom aspekte vzťahu. Robí ma to šťastnou, aspoň na chvíľu. Niekedy je trochu zúfalého šťastia prameniaceho z neopodstatneného pocitu najviac čo môžem dosiahnuť, tak prečo si ho neužiť. Na druhej strane čaká len priepasť neistoty a zatiaľ dokopy štyri slzy (áno, počítala som ich), čo je na mňa celkom dosť. Pretože ako sa Valentín vyjadril, mám chladné a mŕtve srdce.

Ako by som si len priala aby to bola pravda. Ušetrila by som presne štyri slzy a miesto na Dominikovom black liste, kde som sa kvôli Lukášovi dostala.

Dominikov black list, to je zoznam ľudí ktorých on a jeho kamaráti neznášajú. Zároveň tam platí pravidlo "priateľ môjho nepriateľa je môj nepriateľ". Keďže Lukáš je niekde v prvej päťke Dominikových úhlavných nepriateľov (pochybujem že reálni ľudia vôbec majú úhlavných nepriateľov), môj presun doň bol ľahko predvídateľný. Tak som zase raz stratila pár kamarátov a sama sa čudujem s akou eleganciou som sa cez to preniesla.

Možno sa vlastne ani nebolo cez čo prenášať.

Tie štyri slzy ma však mrzeli, ráno som ľutovala každú stratenú tekutinu.

Povedala by som o sebe že som blbá a naivná piča, ale už len tým že si to uvedomujem sa tento neblahý pocit neguje. Však?

Leila sa vrátila zo psychiatrie a poradila mi aby som prestala chlastať, lebo jej Heorina povedala aká je zo mňa alkoholička. Asi na tom niečo bude, ale veľmi ma to nezaujíma. Skôr mám dilemu či sa napchať chémiou alebo alkoholom. Alebo sa proste nechať pretiahnuť náhodnými ľuďmi, ako to patetickí ľudia robievajú keď si chcú kompenzovať svoju menejcennosť.

Alebo si zase raz rozrezať končatiny, čomu sa snažím vyhýbať, keďže vyzerám horšie ako aktívne emo a navyše nemám peniaze na antibiotiká, ktorými by som si mohla liečiť zápaly žíl a infekcie. Nebolo to tak dávno, čo som sa už zmierovala s faktom, že zvyšok života prežijem s jednou rukou a pritláčala som si na nepríjemne čierno-červené miesto na ruke mrazené hranolky.

Len sa smejte, ale nič sa nevyrovná tomu pocitu, keď po týždňoch zohnete zmrazenú ruku a necítite v nej žiadnu bolesť. Hneď sa mi lepšie hralo WoW.

Preboha. Ako so sebou vôbec dokážem vydržať?

Asi by som tu nemala tieto veci písať. Čím ďalej tým viac sem toho nemôžem písať.

Web je celkom dosť verejný, že.

Friendship is unnecessary, like philosophy, like art... It has no survival value; rather is one of those things that give value to survival

Wed, 25 Jan 2012 22:43:35 +0100

28.12./Not for broken hearted.

Wed, 28 Dec 2011 18:11:39 +0100

Sviatky mieru, pokoja a prežierania sa v kruhu rodiny či najbližších priateľov.

Počas posledných pár rokov som nadobudla presvedčenie, že Vianoce vznikli len so zámerom pripomenúť mi moju depresívnu samotu, čo sa týka ako rodiny tak i "priateľov" a to všetko umocniť ešte naberaním ďalších kíl. Našťastie onen iniciátor nerátal s mojim cynizmom, alebo skôr s levelom do ktorého som schopná ho rozvinúť a tak namiesto tichého vzlykania do vankúša a spomínania robím... nuž, to čo robím pár posledných rokov vkuse.

Ako som jesenné prázdniny trávila na Leilinom byte, počas týchto zimných mi útočisko poskytla Marcelova chata. Marcel je fantómová postava, ktorú nikto nepozná, ale všetci využívame priestory jeho chaty, pretože - neviem si to vysvetliť, buď to bude tou povestnou vianočnou štedrosťou alebo len pozoruhodnou naivitou - nám zveril kľúče.

Prvé dni boli ešte celkom pohodové, to len Adam všetko ošťal. Potom sa naša partia trochu obmenila a povedzme že kým tento pondelok bol náš najväčší problém rozbitý oblok, ráno sme sa prebrali do niečoho, z čoho by Wall-e mohol postaviť celý Manhatten.

A taktiež mám pocit že budem potrebovať amputáciu ruky, keďže sa Zuzana rozvášnila s kúskom rozbitého skla a hoci proces hojenia rán, dokonca aj nebezpečne vyzerajúce začervenanie okolo nich už poznám až priveľmi dobre, hádam že takto hnusné jazvy som ešte ani nemala. S výnimkou tej pre Pierra. Tá bola zelená.

Paradoxne sme pri upratovaní rozbili ešte viac toho minimálneho vybavenia čo tam bolo, takže myslím že obdobie Marcelovej chaty je na svojom smutnom konci.

Rest in Pieces.

Utorok bol kritický. Akurát som ráno popíjala kávu, ktorej prípravu skomplikovala gravitácia v kombinácii s Valentínovou retardáciou.

Aby som to vysvetlila, nebol tam sporák ani rýchlovarná kanvica, takže sme vodu zohrievali na peci a pretože Jaro ako hrdý majiteľ azbestových rúk nedošiel (pretože večer predtým vyskočil z Dominovho balkóna a polámal si nohu), Valentín sa rozhodol chytiť hrniec medzi dve drevá a nalievať z neho vodu do pohárov. Tak teda oblial vriacou vodou celý (drevený) stôl a (drevenú) podlahu.

Na Lukášovu otázku, či si naozaj myslel že sa mu to podarí, reagoval tým svojim vypičeným úsmevčekom, z čoho sme usúdili, že asi bude ešte sprostejší ako sme si pôvodne mysleli.

Neviem ako, ale nakoniec mi tu kávu niekto fakt urobil a ako som ju pila, všetci sa vytratili s tým že sa idú sánkovať.

Zo strechy.

Tak som sa teda z okna dívala ako jeden po druhom padajú z troch metrov a čudujú sa, že to bolí. Človek by si pomyslel, že dospelým ľuďom už väčšia hlúposť ani nenapadne, keď sa Valentín rozhodol, že je to tam málo vianočné. Takže Lukáš šiel zrúbať strom a potom ho Valentín ozdobil so špakmi, prázdnymi krabičkami od cigariet, vrchnákmi, obalmi od syra, uhlím a podobnými bordelmi, ktoré pripevnil o konáre šnúrkami, ktoré vyhrabal bohviekde. Celý stromček stál v prázdnom päťlitrovom demižóne a pod ním sa vynímala asi tona uhlia na kúrenie, ktoré Lukáš vysypal z fúrika, keďže preňho mal lepšie využitie. Strčil doňho matrac z gauča a nechával sa voziť okolo chaty.

Medzitým niekto roztrepal zámok a ja som sa dostala do stavu, keď som si uvedomila, že sa asi nezvládnem postaviť.

Tak sme sa hodiny a hodiny rozprávali o Warcrafte, keď došla Zuzana so psom a chvíľu som naozaj verila, že Dária ten bodrel uprace.

Potom som mala halušky, keď sa mi zdalo že vidím a počujem ľudí, ktorých nikto iný nevidel ani nepočul. Nuž, to boli jedny z tých príjemnejších preludov.

Spánok nie je možný, jediný odpočinok poskytuje kóma. Čo vlastne ani nie je problém.

Teraz sme aspoň mali dobré zásoby, na začiatku prázdnin sme s Ferom okolo tretej ráno zberali sneh, aby sme ráno mali s čím zapíjať suchoty. Potom prišiel Jaro, nabral plnú bandasku vody z potoka, hodil do nej šumienku ktorú našiel pod tonou prachu v akejsi zabudnutej poličke a odvtedy sme ho veľmi nevideli. Akurát sme o ňom počuli keď volal že nemôže prísť, lebo vyskočil z Dominovho balkóna.

Niekedy ma udivuje ako som sa dostala medzi takýchto ľudí, keďže som zvykla byť ten hĺbavý intelektuálny typ čo nad všetkým príliš premýšľa a všetkým pohŕda. Teraz už nepremýšľam a nič neriešim. Myslím že som si uvedomila že pre mňa nastal posledný rok, ktorý ešte môžem byť nezodpovedná. Takže zatiaľ čo ostatní takmer dospelí ľudia si pomaly začínajú zvykať na reálny život, ja do seba lejem litre vodky, hrám WoW a kurvím sa s náhodnými ľuďmi.

Je to ako minule na dozvukoch. Niekto vyberá pesničku, neviem celkom kto keďže mám tak trochu rozmazaný obraz. Ale tú melódiu spoznávam a ako začína text, všetci spontánne vrieskame:

This ain't no song for the broken hearted

No silent pray for faith departed

I ain't gonna be just a face in a crowd

You gonna hear my voice when I shout it out loud

It's my life, it's now or never.

Potom väčšina z nás stíchne, hádam že sa zamyslí nad tým, čo s tým svojim životom robia.

Alebo to len ja?

Na chvíľu zacítim niečo, čo pripomína vinu. Pretože vina stojí v pozadí všetkých mojich sebadeštrukčných a suicidných zážitkov, snažím sa od toho nejak odpútať. Oh, fuck it. Radšej sa ešte napijem a zapojím sa do debaty o Star Wars...

18.12./Spoločenstvo pálenky

Sun, 18 Dec 2011 15:34:26 +0100

Takmer nikto sa neobťažoval zablahoželať mi k meninám. Buď nikto nevie ako sa volám, alebo sa na mňa proste vyjebali. Nie že by na tom bohvieako záležalo, ale očakávala som dary.

Aspoň že na Bašku a Michaelu sa vždy môžem spoľahnúť a tak som dostala denník River Song s kresbami, nápismi a hláškami. Prekvapilo ma to a to veľmi milo. Michaela mi dala obal na cigarety (aj s príslušenstvom), striekačku a popolník. Myslím, že je to od nich milé.

Ináč sa mám fajn.

Je pre mňa trochu skľučujúce pozorovať ľudí v uliciach počas nedeľňajšieho rána. Väčšina z nich akurát vychádza z kostola, takže všade vidno samých dôchodcov a unudené rodinky v peknom oblečení a s upravenými vlasmi a makeupom. A potom som tu ja, ožratá a špinavá, s čiernymi kruhmi pod očami a otupeným výrazom, ako sa šuchtavo snažím dôjsť domov a nerobím príliš dlhé kroky, aby som sa náhodou nerozpolila.

Pár týždňov dozadu som sa mala zúčastniť stužkovej svojej bývalej triedy. Chvíľu som tam vážne chcela ísť, ale potom som sa počas WOW párty u Jara dozvedela, že je to už na budúci týždeň a samozrejme som mala vybavené všetky tie veci ako šaty a podobné veci.

Vtedy som sa tým ale veľmi nezapodievala, pretože Dustwallow Marsh je oblasť, kde sa musíte mať stále na pozore.

Na ďalší týždeň som akurát kráčala s Dominom ku chate, keď mi drahý Kubo zavolal, či ich neprídem aspoň pozrieť.

Aha. Myslela som si, že som na niečo zabudla. Povedala som mu že sa nachádzam na konci sveta a že teda zrejme neprídem, potom mu Domino zajačal do telefónu čosi satanistického. Skončila som trochu zničene a s drobnými bolesťami, ale určite som dopadla lepšie ako keby som šla na nejakú trápnu stužkovú. Ale tohto víkendové dozvuky boli skvelé. Myslím, že od nich bolo milé, že ma zavolali. Jednak som konečne znovu videla Viktora a Fuckera a aspoň som si zaspomínala na staré dobré časy, keď som ešte bola dôstojný a veľavážený študent gymnázia, ktorý by mojou dnešnou podobou najskôr nekonečne pohŕdal.

Spala som s nejakým Jarovým bývalým spolužiakom, alebo s kým. Milujem ako sa na každej triednej chate nájde aspoň päť cudzích ľudí, ktorých nikto nepozná. Vôbec neviem kto to bol, ale nachystal mi bongo a ubalil jointa, tak som sa rozhodla že ho budem mať rada.

A nikdy som sa neprestala smiať, teda okrem toho momentu keď mi vodka rozhádzala hladinu serotoninu, ale to tiež netrvalo dlho. Objavila sa Vika a povedala niečo povzbudzujúceho.

Milujem taký ten stav, keď sa vám zdá že ste ešte schopný triezvého uvažovania a potom urobíte niečo hrozne prijebané, ako napríklad že sa rozhodnete ukradnúť sitko so špagetami, naliať doň kečup a jesť rovno z neho, keďže sa vám nechce hľadať tanier.

Spokojne som si myslela ako som vyjebala so systémom, keď ma zrazu Igor upozornil že mi po nohách steká kečup.

Bolo to niečo ako vtedy, keď sa mi nechcelo ísť po schodoch a tak som sa rozhodla že z nich proste zoskočím, ignorujúc, že sa nízky strop zvažuje. Že je to problém mi došlo až v okamih nárazu.

Nechápem ako si niekto môže myslieť že som inteligentný tvor. Ale aspoň som sa nešla prejsť do stredu jazera ako Laco.

Posledné ráno sme si všetci začali uvedomovať v čom sa to vlastne nachádzame a že to boli riadné sračky. Jednak sme vyprodukovali asi tonu odpadu, zznečistili všetko čo sa dalo a kto neogrcal niekoho oblečenie alebo aspoň posteľ či gauč, ako keby ani nepatril do kolektívu (hrdo sa hlásim k outsiderom).

,,Ach kurva... myslím, že mám na sebe Corruption." vyhlásil po prebudení Grco. Mne to skôr prišlo ako Weakness s občasnou Curse of Agony.

Akurát sa začínali všetci zapájať do upratovania, keď sme zistili že nám o pol hodiny ide vlak a zhruba tak nejak trvá cesta na vlakovku.

,,Run, you fools!"

A ako sme prechádzali cez les.

,,Sme ako spoločenstvo... pálenky."

Hádam že kým máme k dispozícii narážky na filmy, tak situácia nie je až tak zúfalá.

Škola je ináč stále rovnako predpotopná. Začala nám príprava na klauzúry a zatiaľ čo Architekt si stále vymýšľa nejaké tie svoje pičoviny do ktorých sa ostatní púšťajú ako draci, ja som zaujala stratégiu Fuck this shit a na jeho hodinách hrám WoW alebo čítam.

Ako môžem brať vážne školu kde sa učíme, že letáky od oleja sú žlté, lebo žltá evokuje teplo domova? Alebo školu, kde nechajú učiť starého kreténa, pre ktorého je vrchol výtvarného umenia tabuľku vo worde.

Akurát som sedela v šatni na telesnej a po niekoľkých verbálnych víťazstvách nad Michaelou som sa znudila až k lamentovaniu: Mohla som byť doma a hrať WoWko.

Potom moju geniálnu myseľ napadlo, že vlastne stále môžem byť doma a hrať WoWko. Tak som sa teda zbalila a ušla. Určite som prišla o nejaké dôležité informácie.

Bola som aj u alergologičky.

,,Predpíšem vám Clarinase. Berte ich dva krát denne, ráno a večer, ale nie veľmi neskoro, pretože obsahujú pseudoefedrín a nezaspali by ste. Taktiež vás musím upovedomiť o ..."

Pseudoefedrín. Pseudoefedrín. Pseudoefedrín. Pseudoefedrín.

,,...nebezpečnosti návyku..."

Pseudoefedrín. Pseudoefedrín. Pseudoefedrín.

Fuck yeah. Mám málo závislostí.

23.11./ Prečo zozadu? Aby som sa ti nemusela dívať do ksichtu

Wed, 23 Nov 2011 21:52:38 +0100

V pondelok som bola celý deň s Dominom, pretože ako sám samoľúbo prehlásil, chýbal mi.

Najprv sme sa hádali o tom, prečo je spoločensky akceptovateľnejšie nenávidieť všetkých rovnomerne namiesto iba určitých vybraných skupín ako napríklad židia a moslimovia.

Potom sme sa hádali, či je sociálne akceptovateľné urážať predo mnou pesničky od Floydov.

Nakoniec sme sa hádali či je lepší Arthas alebo Illidan.

Ako pekne vidieť, závažnosť rozdielov v našich názoroch stúpala úmerne s množstvom skonzumovaného alkoholu. Nakoniec som skončila uňho v posteli kde som ho z neviem akých pohnútok držala za nohu, zatiaľ čo on sa snažil chytiť mi hlavu a nasmerovať môj pohľad do jeho tváre, počas čoho sa ma dookola pýtal. ,,Čo si robila? Povedz mi, čo si robila."

Neviem či chcel vidieť známku pokory alebo len potreboval nové žhavé novinky ktoré by mohol šíriť.

Odišla som od neho o jednej, keď ma vykopol s tým, že by rád šiel spať, keďže ide zajtra do školy. Tak som si prešla tri kilometre pešo domov a ráno som sa zobudila o šiestej na to, že strašne túžim jesť vifonku. V neskutočných mukách a mysliac len na vifonku som počkala, kým sa moja mama zobudí a odíde do práce. Potom som sa ako v tranze pohla do kuchyne a zažila som najnešťastnejší moment posledných mesiacov, keď som zistila že namiesto vifonky máme nejaké iné sáčkové polievky, ktoré nemajú také tie kilometrové rezance.

Takže nakoniec asi predsa len mám srdce.

Aby toho nebolo málo, ešte mi aj padol server. A môj prvý ranný rozhovor vyzeral takto:

Jaro: do boha padol server krista boha máriju

Nancy: sak vidim do pici more kurva pica

Vtedy som si uvedomila ako veľmi s každým uplynulým dňom hlúpnem.

Potom prišla Leila. Jej otec sa za ňu prihovoril a tak ju matka neposlala na psychiatriu. Zatiaľ. Keďže u cudzích môže svojvoľne žrať všetko čo chce a grcať koľko chce, zožrala celý chlieb a všetky sladkosti. Jediné čo jej uniklo bol kinder pingui, ktorý som objavila v chladničke a keď som sa s ňou odmietla rozdeliť, naháňala ma po celom byte a vyhrážala sa mi, že mi už nikdy nedá jedinú cigaretu.

Neviem či mi väčšie potešenie prináša cigareta alebo pohľad na trpiacu Leilu.

Nakoniec mi len ovracala hajzel a rozhodla sa, že práve u mňa urobí dôležité rozhodnutie o svojej budúcnosti, tak si hodiny písala s matkou a hystericky vrieskala už keď som sa len pozrela na laptop. Ako keby ma zaujímali jej pičoviny typu odsťahovanie sa do Lýbie a podobne. Odmietala ísť domov, kým neprišla moja matka. Vtedy spanikárila a ušla. Na niektorých ľudí je skvelé sa spoľahnúť.

Vo štvrtok sme mali Star Wars night. Teda pokiaľ to znamená dvadsať minútové pozeranie epizódy dva a zvyšok noci strávený chľastaním a ležaním v posteli.

Bolo to fajn a neboli ani veľké škody na majetkoch či dôstojnosti.

Ten okenný rám na tom mohol byť aj horšie a dôstojnosť už dávno nemám.

Včera ráno sa ma matka pýtala kto tu vo štvrtok bol, lebo sa jej sťažovali susedia na hluk a na "nejakého chlapca, ktorý okolo pol noci robil bodrel na chodbe". Mali by vidieť aký bodrel dotyčný narobil v mojej izbe. Celá ich predstava o bodreli by nabrala úplne nový rozmer.

V pondelok som bola po dlhom čase v škole. Bolo to príšerné a tak som tam zase v utorok nešla. Dnešok bol ale celkom slušný. Dokázali ma tam znudiť na takú úroveň, že som si začala kresliť Lady Sylvanas. Nekreslila som už aspoň pol roka, takže to tak aj vyzerá. Nie žeby som bola sklamaná, už som totiž na tak vysokej úrovni sebakritiky, že už ani neočakávam že sa mi niečo podarí podľa mojich predstáv.

Preto som kreslila Sylvanas... tá mrcha si to zaslúži.

Akurát som sa jej gélovým perom vyfarbovala kapucňu, keď sa nás učiteľka pýtala, prečo je podľa nás leták Kauflandu červený. To ako nejak súviselo s učivom, pretože chodím na strednú kde sa zaoberáme výhradne vecami, ktoré nikoho nezaujímajú. V každom prípade, moja retardovaná spolužiačka okamžite začala: ,,To lebo... hmm *predstavte si vášnivú a zložitú gestikuláciu, ako keby vám Marie Curie vysvetľovala čosi o chemickej stavbe polónia* nóóó, pretože červená je farba moci.

ÁNO! VŠETCI POKĽAKNIME PRED MOCNÝM KAUFLANDOM!

Tak sme si s Mišou trochu poplakali.

A potom som sa dozvedela, že Leila predsa len prekročila nejakú ďalšiu hranicu a ide na pol roka na psychiatriu.

Nuž milí a vážení, takto ja strácam kamarátov.

Odvážne si myslím, že ja to na psychiatriu nikdy nedotiahnem, ale keby náhodou, aspoň mám isté, že mi tam Leila ohreje miestečko. Má totiž takú tendenciu, pravidelne sa tam vracať. Aspoň prídem medzi svojich.

13.11./Daj si codein a voľne dýchaj

Sun, 13 Nov 2011 01:11:08 +0100

Hádam že to nie je dobrá párty, pokiaľ na konci nie je potrebná návšteva lekárky, resp. psychiatrie. Môj prípad je ten prvý, Leilin druhý.

Moja šialená doktorka ma poslala s vyfabulovanou chorobou k ďalším dvom rôznym doktorom a na rontgen, keby sa mi náhodou zdalo, že tých pár hodín denne čo trávim v čakárňach je príliš krátko. V pondelok mi zamýšľala zobrať krv, ale hoci mi rozpichala celú ruku, nevytiekla ani kvapka. Nevedela ako je to možné.

,,A odkiaľ máš tú škaredú jazvu nad lakťom?"

,,Pozerala som sa o plot."

,,Aha. To ti zošívali?"

Áno. Niť a ihla sú definitívne súčasťou môjho samopoškodzovacieho vybavenia.

,,Nie."

,,Hm. Pravdepodobne sa ti narušili žily, keď sa ti to stalo."

Neviem či je to mojou paranojou, ale mám pocit, že mi určite neverila a tak som si začala predstavovať ako spoločne s Leilou idem na nejakú peknú odľahlú psychiatriu, kde mi zoberú ešte aj holiaci strojček. Predstavujem si ako po "vyliečení" teplo beháme po rozkvitnutých lúkach v bielych šatách a s venčekmi na hlave, zatiaľ čo za nami vejú obväzy, ktoré sa nám uvoľnili z prerezaných zápästí. Ako v tých prijebaných Disney rozprávkach.

V stredu som zas bola na krčnom. Čakala som tam dve hodiny na to, aby mi lekárka mohla povedať že mi nič nie je, dala mi reklamný leták o nejakom zázračnom spreji a predpísala mi tabletky.

Ja som sama sebe predpísala kvapky na rozpúšťanie hlienov, ktoré obsahujú kodeín a nie sú viazané na predpis. Daj si kodeín a voľne dýchaj. Nespozorovala som nijaký výrazný efekt ani keď som vypila celú fľaštičku. Nešťastné.

Spomenula som si ako som jednému spolužiakovi v piatom ročníku tak vrazila, že plakal.

Minulý víkend som ho vyfajčila. A potom som jeho bývalej frajerke, ktorá sa rezala keď sa s ním rozišla, napísala sloh na SJ. Život je niekedy ironický. Keď už som pri príjemných nostalgických spomienkach, čítala som si nejaké svoje staré články. Niekedy som bola zlé dievča. Teraz som skôr superpiča. Bella tvrdí, že sa mi to všetko vráti. To akože... znova?

Asi by som mala cítiť ľútosť, dokonca hanbu, ale nič z toho neprichádza a ak áno, súvisí to akurát tak s tým, ako ma Jaro rozjebal vo WoWku.

To je výplň posledných dní. Flákam sa s Jarom po Azerothe, zahlcujem svoju izbu zasoplenými vreckovkami, žeriem a potom povzbudzujem ručičku na váhe, aby sa ustálila na menšom čísle. Na stužkovej svojej bývalej triedy budem vyzerať úchvatne.

Chcela by som tam ísť kvôli pár ľuďom, ale neviem či mi láska k nim stojí za to utrpenie a hlavne prachy minuté na zbytočnosti ako trápne šaty, účes a podobne. Pretože Viktor ma dôrazne upozornil, že v tričku MM a roztrhaných rifliach ma tam nepustia.

Takže sa ožeriem v nóbl priestoroch, v nóbl šatách a s nejakou nóbl pičovinou na hlave a potom sa vygrcám do nóbl hajzlu. O čo iné tam ide?

Vývoj

Thu, 10 Nov 2011 22:15:54 +0100

Naruby? Dajte mi pár fliaš, armádu adolescentných deciek a obrátim čokoľvek naruby.

Sun, 06 Nov 2011 18:50:48 +0100

6.11./Pojeb ma prosím do úst ako kurvu

Sun, 06 Nov 2011 18:47:05 +0100

Tak som asi dva týždne dozadu chodila po meste so sedmičkou vodky a inštalačkou WOW v kabelke. Bol to super deň.

Čo bolo pred tým? Pondelok - streda sa mi nejak vymazali z pamäti. Myslím, že to mali na svedomí moje obľúbené neuroleptiká a vodka. Vo štvrtok som sa začínala cítiť mizerne, ale našťastie to zachránila Leila, ktorá kúpila ďalšiu sedmičku vodky a dala mi ospravedlnenku na piatok.

Nie žeby som nebola v škole. Prišla som tak na tri hodiny. Bolo to úžasne kontraproduktívne, keďže som si akurát tak čítala anglickú knihu, z ktorej som rozumela možno tak každú druhú vetu, potom som šla na obed a zrazu mi prišla SMSka od Bašky, že sa mám zbaliť.

Samozrejme, vtedy sme mali blok výtvarky s Architektom, takže môj odchod bol sprevádzaný nejakou srdcervúcou prednáškou o niečom, čo zaniklo v ignorácii, keď som za sebou tresla dverami ateliéru a utekala po schodoch k východu.
Počas tohto týždňa som ešte odpovedala z dejín umenia. Vymyslela som si úplne všetko. Moja fiction bola hodná jednotky.

Toľko k môjmu vzdelaniu.

Prázdniny som strávila v Leilinom byte, ktorý bol každým dňom viac a viac rozložený.

Každý deň som chodila nakupovať fľaše vodky a slané tyčinky. Našťastie tam stále bola iná predavačka. Alebo možno ani nie, veľmi ma to nezaujíma.

Nespala som niekoľko dní, ktoré som prežila na arašidách a slaných tyčinkách a podobných pičovinách. Najedla som sa raz a aj to u Sama, keď som si k nemu šla ráno po prvej noci oddýchnuť. Akurát som sa flákala po Silvermoone a pila kafe, ktoré mi tak ochotne urobil, keď mi zavolala Leila: NANCY, KDE MÁM GAUČ? ZMIZOL MI GAUČ!

- Počkaj, počkaj Leila. Zmizol ti gauč? Akože, celý gauč?

- Nie, polovicu som našla naskladanú v kumbále, ale neviem nájsť zvyšok... A nesmej sa, boha!

Gauč sa nenašiel, spolu s kobercom a vankúšom. Ten kto tie veci zobral si asi zariaďuje obývačku.

Prvú noc nás Leila upozornila, aby sme nepoužívali toaleťák ale vreckovky, pretože jej mama si vraj všimne, že z neho ubudlo. Ako popolník budeme používať fľašku od džemu, ktorú našla vo svojej kabelke spolu s nejakou ponožkou.

Vybalím teda igelitku plnú chľastu a lejem do seba jeden shot za druhým.

Prvú noc som sa zobudila na to, že som prekvapená, že spím. A tiež ma prekvapilo, že vedľa mňa leží Stanka a grcá mi do postele. Tak ju teda dvíham a pomáham ju odniesť na hajzel, bohužiaľ opitý človek váži vždy tak nejak viac ako v skutočnosti a tak mi Stanka vypadne, vrazí do dverí a prepadne sa do spálne. Ospravedlním sa rozmazaným poprepletaným nahým figúram a pokúšam sa ju dvihnúť. Našťastie mi niekto pribehne na pomoc a keďže v chodbe začína byť rušno a mne píska v ušiach, idem preč.

Neviem kam a neviem prečo, ale rozmýšľam nad tým, že nebudem spať na ogrcanej posteli. Alebo... meh, proste ten fľak prikryjem perinou a budem spať na nej. Princezná na grcke. Ak sa tu vyvracia ešte pár ďalších ľudí, bude to ako spať na vodnej posteli.

Ale teraz, keď už som hore, tak si aspoň dám vodku.

[ Wibbly-Wobbly Timey-Wimey stuff ]

Bozkávam sa s Leiliným frajerom. Snažím sa spomenúť si, či som si umyla zuby po tom predchádzajúcom. Myslím, že by to rád vedel.

Ležíme v posteli, keď si Kubky spomenie čo mu Leila povedala v Ziu: Pojeb ma prosím do úst ako kurvu.

Plačem. Potom sa už nemáme moc o čom rozprávať, tak sa ideme venovať tej druhej činnosti.

O pár minút si zase umývam zuby a zamyslene sledujem svoj zdevastovaný xicht v zrkadle. Ešteže v tej spálni bola tma.

Ráno sa prebudím na bolesť. Už som sa zobúdzala aj príjemnejšie. Zuz sa zobudí krátko po mne a rýchlo utekáme, aby sme nemuseli upratovať. Neviem nájsť svoje boty, tak si obúvam Stankine. Ona ich potrebovať nebude, už ju niekto dávno odniesol domov.

Zvyšné dni sú dosť podobné.

Posledný piatok sme okolo desiatej všetci zborovo spanikárili, keď sa prišla nejaká postaršia dáma sťažovať, že na nás vola fízlov. Nejaký neznámy pán, ktorý na ňu vrieskal: POĎ SEM MOJA! tomu asi tiež veľmi nepomohol. Potom nás Borgy začal vyhadzovať, lebo ktosi rozbil dvere a Leila sa vyplakávala Kubbkymu a nikto naozaj nevedel čo sa deje, tak mi Grco ochotne našiel boty a hodinu sme sedeli na lavičke pred kostolom, kým sme sa nerozhodli, že sa nejdem vyspať do jeho garáže.

Keď poviem vyspať, myslím tým všetko ostatné čo sa dá v aute robiť, okrem spania. Spomenula som si ako sme sedeli na lúke asi tri roky dozadu, finishovali vodku a spolu s Floydmi vrieskali na celé mesto: WISH YOU WERE HERE.

Nechápem prečo, keď vodku sme už predsa mali a koho iného by som si asi mohla priať mať pri sebe. Možno Magnetovu helmu, TARDIS alebo Frostmourne.

Alebo Pierra.

Mínus body za sentimentálnosť.

V sobotu ráno sa vrátila Leilina matka. Bolo to dosť neočakávané a nepríjemné, keďže namiesto prázdneho bytu našla Leilu ako pije s nejakým svojim kamarátom a ten byt tiež už vyzeral lepšie. Tým myslím ako bez rozbitých dverí, všadeprítomných fľašiek, podlahy lemovanej špakmi, bez ošťatej podlahy, bez ovracanej postele s dekou, do ktorej sa Leila vysmrkala keď nevedela nájsť vreckovky. A to ani nehovorím že z neho zmizol koberec, vankúš a polovica gauča.

Takže to bolo pár celkom úspešných týždňov. Zistila som že dokážem chodiť vo vysokých opätkoch aj s pol litrom vodky v sebe a pojem "strata dôstojnosti" pre mňa nabral nové rozmery.

9.10./Those moments will be lost in time, like tears in the rain.

Sun, 09 Oct 2011 21:57:11 +0200

Tak a som späť.

Nie žeby niekto postrehol, že som odišla.

Ale tak, em, nejak som nevedela čo sem mám napísať. Totiž mám dosť jednotvárny a nudný život. Moje myslenie tiež funguje v akejsi slučke, takže som sa zase raz zamýšľala nad budúcnosťou. V rámci toho sa mi podaril celkom slušný fail, keď som v buse na ceste domov z divadla stretla Ludvikovú frajerku a keď sa ma spýtala na výšku, povedala som, že v slabých chvíľkach uvažujem o policajnej akadémii, lebo by som chcela robiť na protidrogovom.

Tak sa začala smiať. A nemyslím také to "heh" pofidérne uchechtnutie, skôr narážam na skutočný, nefalšovaný, hlasný záchvat smiechu so slzami, cudzími obzerajúcimi sa ľuďmi a tak podobne.

Och, začala som chodiť do divadla. Ako zvyčajne, chodím tam so Zuz, ktorá všetky predstavenia na ktorých sme spolu zatiaľ boli zrecenzovala.

Presťahovali sme sa. Predtým sme bývali v peknom rodinnom domčeku, kde som mala pre seba celé poschodie. Teraz bývam v miniatúrnom trojizbovom byte.

Posledný deň doma som strávila dlhou konverzáciou s Pierrom a vysielaním negatívnej energie, aby sa ľudia, ktorí budú v budúcnosti obývať moju izbu, cítili nanič a nevedeli prečo.

Teda, ten dom mi chýbať nebude. Akurát by som bola radšej, keby tam už nikto nebýval. Je v ňom príliš veľa dôležitých spomienok.

Všetky tie chvíle sa stratia v čase, ako slzy v daždi.

Tento byt naopak nič nedefinuje. Nič sa tu nestalo. Žiadne skrývanie žiletiek a leukoplastových náplastí. Žiadna ogrcaná stena, žiadne zdieľanie postele a konverzácie do tretej ráno. Ale tak to sa dá bez problémov stihnúť, že. Stačí na to jeden plodnejší víkend. Teda keby som bola ochotná mrhať energiou na hocičo iné okrem gamblenia, žrania a zúfania pred zrkadlom.

Vlastne najkrajšie čo sa mi za tento mesiac stalo, bol Faffy a jeho spoluhuliči. Prišla som si poprosiť cigaretu a dostala som jointa. Bonus. Potom ma fascinovala stena. Bol na nej zaujímavý výbežok.

Dnes som do seba naliala pár rumov a potom som si pospala v Kameni, dúfajúc, že mi pustia My Way. Nepustili. Kurvy.

Myslím, že pôjdem spať. Nie žeby som si myslela, že sa mi aj podarí vyspať. Každý deň sa budím s výraznejšími kruhmi pod očami a je jedno či spím päť alebo dvanásť hodín.

Dúfam, že budem chorá. Nechcem ísť do školy. Pretože už som prešla celý Warcraft a tým pádom tam nemám čo robiť.

Trpko si uvedomujem, že v tomto spočíva môj život, z flákania sa a striedania neproduktívnych činností.

Super. Aká som len výnimočná.

ribezlak!!

Sat, 08 Oct 2011 21:09:12 +0200

Tak plánujem ako si idem kúpiť do muškátu svoj obľúbený chľast, keď ...

Jane Eyre (2011)

Wed, 07 Sep 2011 16:05:02 +0200

Réžia: Cary Fukunaga

Hrajú: Mia Wasikowska, Michael Fassbender, Jamie Bell, Judi Dench

Tak toto je jedna z tých klasických kultových romantických drám, ktorá bola predtým prevedená do filmovej verzie niekoľkokrát. Samozrejme som nevidela ani jednu, keďže je to romantická dráma a v ani jednej nehral Fassy.

Mimochodom, Fassbender ma na tumblri celkom slušnú základňu fanúšikov. Niektorí ma naozaj dojímajú, trebárs táto otázka: Ladies, if you were dating Fassy, would you swallow? (Mám podozrenie, že to postol on sám. Prípadne James McAvoy.)

A potom je tu na každom rohu básnenie o Jane Eyre. Ja som ten film prvýkrát videla na festivale v Karlových Varoch a bola som tak zhulená, že som vôbec nepochopila čo sa tam deje. Niet divu, keď tam hovorili veci ako: "I have a strange feeling with regard to you. As if I had a string somewhere under my left ribs, tightly knotted to a similar string in you. And if you were to leave, I'm afraid that cord of communion would snap. And I have a notion that I'd take to bleeding inwardly. As for you, you'd forget me."

A to som k tomu ani nevidela na titulky.

Bola tam jedna scéna, keď som si myslela, že ho ide vyfajčiť a čakala som na to asi desať minút, kým mi došlo že v tom filme asi žiadne podobné vsuvky nebudú. Vlastne jediné, čo si pamätám, je scéna, kde oproti sebe sedia v kreslách a rozprávajú sa:

Fassy: Do you find me handsome?

Mia: No, sir.

Svoju pobúrenú reakciu snáď vysvetľovať nemusím.

Tak som si to teda v pohodlí domova a za triezva pozrela znova. Film začína tak, že Mia Wasikowska uteká po krásnej anglickej krajine a striedavo plače, díva sa na západ slnka, alebo tak čosi. Správne, je to jeden z tých začiatkov, ktoré sa vysvetlia neskôr.

Režisér (odmietam písať jeho meno) vykresľuje 19. storočie ako riadne depresívne obdobie a zvláda to dokonca bez špinavých londýnskych ulíc, ako to v týchto filmoch stále býva. Väčšina deja sa totiž odohráva vo Fassyho gotickom sídle na vidieku. Zvyšok sa zas odohráva v nejakých iných domoch na vidieku. Vyzerá to, že chúďa Jane celý život prežila v nejakých domoch, ktoré niekto náhodne postavil čo najďalej od civilizácie. Myslím, že to ale prekáža len jej, keďže po výpravnej stránke je film nádherný.

K depresivite snímku prispieva okrem iného flashback z jej detstva a hlavne z katolíckej školy, kde Jane za trest poslala macocha. Nasleduje ďalší flashback, ktorý ukazuje ako sa

po skončení školy zamestnala ako súkromná učiteľka malej Fassyho chovanice. Prichádza žiť do jeho ohromného sídla a hoci ho Fassy vlastní, chodí tam len sporadicky.

Prvý krát ho Jane stretne asi po dvadsiatich minútach od začiatku filmu, kde sa vyberie do mesta cez temný burtonovský les a náhodou naňho narazí.

Potom nastáva čas na tú romantickú drámu, ale nie je to taká tá typická romantická dráma ako ju väčšinou poznáme. Jane je húževnatá, vzdelaná, inteligentná hrdinka s názorom a Fassy sa bohvieako džentlmensky tiež nechová, aspoň zo začiatku.

Koniec je, umh, bittersweet. Čakala som niečo na spôsob Danielle Steel, ale nie, najromantickejším filmom roka ostáva First Class. Ide o veľmi emancipované dielo.

Hlavní herci sú úžasní. Jediné, čo by som im vytkla je nedostatok chémie, ako sa hovorí.

Hodnotenie: 8/10

6.9./,,And I swear, I don't have a gun." - Kurt Cobain

Tue, 06 Sep 2011 12:52:11 +0200

Tak za tých posledných desať dní sa veľa neudialo. Ožrala som sa, stratila som priateľa, objavila som kúzlo kodeínu a tak všeobecne nič moc. Dôležité je, že v Kameni hrali Franka Sinatru. Možno ešte existuje nejaká nádej pre tento svet, nejaký záblesk neskazenosti a pripomienky starých časov, keď malo všetko tak nejak väčšiu hodnotu, lebo ešte nezabúdajú hrať Franka v tínedžerských baroch.

Prvý deň školy bol podľa očakávaní úplne nudný a zbytočný. Prišla som o štyridsať minút neskôr, akurát aby som premeškala riaditeľov príhovor. Ten bol určite veľmi inšpiratívny a dobre ozvučený, ako to stále pri riaditeľských pohovoroch, ktoré pravdepodobne vymýšľa nejaký siedmak základnej školy, býva. Vošla som do areálu, obzrela som sa okolo seba a vykročila ku schodom uvedomujúc si, ako to tam nenávidím. Moji spolužiaci stáli na chodbe pred triedou a pravdepodobne na seba čumeli, alebo čo. Nevyzeralo to, že by tam prekvitala nejaká konverzácia, keď som prišla.

Šla som sa prejsť. Nechcelo sa mi tam byť a trápne mlieť sračky len aby som zaplnila ticho. Budem to robiť celý tretí a štvrtý ročník.

Ak teda neprepadnem, čo je viac ako pravdepodobné, vzhľadom na môj nový rozvrh. Okrem toho, že mám pomaly každý deň prvú angličtinu, na ktorú fakt chodiť nemusím, pribudla mi aj ďalšia hodiny matiky, zamaskovaná pod názvom ekonómia. Pribudol mi aj nový predmet ohľadom odborného zamerania, a to je nejaká interiérová tvorba, alebo čo. Učí ma to scvrknutá storočná panna s hrbom a chlpatým všetkým, vrátane miesta pod nosom. Nie žeby som súdila ľudí podľa ich výzoru, aspoň nie naozaj. Akurát keby ste sa vy mali týždenne dve hodiny dívať na čosi také, tiež by vám to asi nebolo jedno.

Ani nespomínam, že voči mne bude mať len výhrady. Nemá zmysel čakať niečo iné. Každý učiteľ má voči mne výhrady.

Architekt ma samozrejme stále učí hlavný predmet, no aspoň dva ďalšie, ktoré učil minulého roka, už pridelili niekomu inému. Neviem akí záhadní ľudia sa za tými podivnými skratkami v rozvrhu skrývajú, ale preventívne sa pripravujem na to, že ich nebudem mať rada. Štatisticky je to oveľa pravdepodobnejšie.

Pod ťarchou tohto všetkého mi napadla len jediná vec: Musím sa ožrať.

To je stratégia, ktorá nikdy nezlyhala.

Tak som sa stretla s Heorinou a s Leilou a pili sme na lavičke v meste, lebo to je najnenápadnejšie miesto kde chľastať, keď sa mesto hemží policajtmi. Neskôr sa k nám pridala Stanka, ktorú silou mocou chcela Leila a možno by to bolo fajn, keby to nebola taká zasraná nuda. Potom som si fajne pokecala s Heorinou na cintoríne, šli sme vyvenčiť jej psa a zrazu sme sa ocitli v Kameni, kde som sa natiahla na gauči a snažila sa neumrieť.

Potom mi Slnko takmer vypálilo sietnice a nakoniec som sa nejak dotrmácala domov. Kupodivu ma únava náhle prešla. Možno to má niečo spoločné s tými tonami žrádla, čo som do seba tak nezodpovedne napchala.

Takže to bol celkom úspešný deň. Presne ako všetky ostatné.